Vzájomne sa zaľúbili a začali udržiavať milenecký pomer.
„A Delphine milovala Rastignaca tak, ako by bol Vantalos miloval anjela, ktorý by mu prišiel zahnať hlad alebo uhasiť smäd vyschnutého hrdla.“
Vďaka tomu si ho otec Goriot obľúbil a stal sa mu najbližším človekom v penzióne. Jeden z ľudí v penzióne, Vautrin, prehováral Rastignaca, aby si zobral jedno dievča z penziónu, ktorej nechcel dať otec jej peniaze, ale Vautrin povedal, že by zariadil, aby dievča tie peniaze dostalo. Rastignac váhal, ale nakoniec sa rozhodol pre Delphine. Vautrin mu napriek tomu, ak by si to rozmyslel, dal šek na 12 000 frankov. Rastignac ho odložil do svojej izby. Veľmi si s Goriotom začal rozumieť, Goriot dokonca pomáhal Delphine zariadiť pre Rastignaca byt. Ku koncu začali všetci z penziónu odchádzať, Vautrina na udanie pani Michonneauovej zatkli.
„Priznávam sa, že som Jacques Collin, zvaný Oklamsmrť, odsúdený na 10 rokov.“
Goriot s Rastignacom chceli odísť na druhý deň. Podvečer prišli za Goriotom dcéry. Najprv Delphine, ktorá sa chcela s otcom len porozprávať a neskôr Anastázie, ktorá potrebovala peniaze pre svojho milenca, na jeho záchranu. Rastignac, ktorý bol vo vedľajšej izbe, ale oni o čom nevedeli, sa rozhodol, že jej pomôže šekom od Vautrina. Sestry sa medzitým pohádali a ich otec z toho prežíval nesmierne muky.
„Ach srdce mi puká. Umieram, deti moje! V lebke mi vrie, akoby som v nej mal oheň.“
Do toho prišiel Rastignac a dal jej ten šek. Dcéry odišli a Rastignac sa začal chystať na ples, kam chceli všetci traja ísť. Otcovi Goriotovi sa pohoršilo, a tak išiel Rastignac za Delphine, aby pri čom zostala. Delphine to odmietla a donútila ho, aby šiel s ňou na ples. Po návrate sa ponáhľal za otcom Goriotom, ale Delphine išla domov spať. Goriot, keď prišiel Rastignac, už mlel z posledného, ale stále dúfal v príchod dcér. Skoro úplne na konci vyriekne tieto strašné slová:
„Ach, priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú.“
Goriot zomrel opustený a sám. Anastázie dobehla neskoro, bol už mŕtvy a ona všetky svoje zlé činy voči otcovi oľutovala. na pohrebe Goriotovi nebol nikto okrem Rastignaca. Bol z toho veľmi smutný a rozhodol sa, že sa za to grófkam pomstí. na náhrobný kameň dal napísať:
„Tu odpočíva pán Goriot, otec grófky de Restand a barónky de Nuncigen, pochovaný na trovy dvoch študentov.“
Na koniec sa Rastignac vyhráža celej parížskej spoločnosti a ide odvážne v ústrety svojim cieľom.


Myšlienky vystihujúce dielo:

„.. hovoril o svojich dcérach, volal ich, túžil po nich ako človek na mučidlách po vode...“
„Mať vždy len smäd a nikdy sa nenapiť, tak som žil posledných desať rokov...“.