Jerome David Salinger bol americký prozaik. Narodil sa v New Yorku v obchodníckej rodine. Študoval na niekoľkých vysokých školách, absolvoval vojenskú akadémiu. Za druhej svetovej vojny bojoval v radoch americkej armády na európskom západnom fronte. V povojnovom období sa venoval literárnej činnosti.

Literárna tvorba – 9 poviedok, Franny a Zooey

Kto chytá v žite

Dej:

Prvá kapitola

Holden Caulfield začína rozprávať svoj príbeh odo dňa, ako odchádzal z Pencey, súkromnej strednej školy v Agerstowne v štáte Pennsylvánia.

Bolo práve v sobotu, keď sa hral futbalový zápas so Saxon Hallom, čo znamenalo na tej škole veľa. Bol to posledný zápas v roku a od domácich sa čakalo, že vyhrajú. Asi o tretej poobede stál na Thomsenovom vŕšku a videl z tadiaľ na celé ihrisko. Bolo počuť veľký rev domácich. Dievčat tam nebolo veľa, lebo len štvrtáci si mohli doviesť dievčatá. Na zápasoch sa dosť často vyskytovala len dcéra riaditeľa Selma Thurmerová, ale nebola taká krásna, že by sa po nej chalani bláznili. Jemu sa však páčila. (Raz sa dali do reči v autobuse z Agerstownu.) Mala veľký nos, nechty obhryzené až do krvi a vypchanú podprsenku. Jemu sa najviac páčilo, že sa nevychvaľovala, že jej otec je riaditeľ, lebo asi vedela, že je to veľký špinavec a farizej.

Bol na Thomsenovom vŕšku a nie na zápase preto, lebo sa práve vrátil z New Yorku so šermiarskym mužstvom, ktorého bol kapitánom. Mali sa stretnúť s McBurneyho školou. Stretnutie sa však nekonalo, lebo nechal všetky fleurety, dresy a ostatné veci v metre, lebo musel v kuse vstávať a pozerať plán, kde majú vystúpiť, a tak sa vrátili skôr. Ďalej nebol na zápase preto, lebo sa chcel ísť rozlúčiť so starým Spencerom, čo ich učil dejepis. Mal chrípku a myslel si, že ho už do vianočných prázdnin neuvidí. Poslal mu lístok, že by ho chcel ešte pred jeho odchodom domov vidieť, lebo vedel, že sa už na Pencey nevráti. Nemal sa vrátiť preto, lebo prepadol zo štyroch predmetov, a tak ho vyrazili.

Bol december a bola mu zima na tom vŕšku. Mal len ľahký plášť, čo sa nocí na obe strany, ani rukavice nemal. Kabát z ťavej srsti aj s kožušinovými rukavicami mu ukradli z izby. Na tom vŕšku bol hlavne preto, lebo sa chcel so všetkým rozlúčiť. Spomenul si ešte na to, že raz voľakedy v októbri on, Robert Tichener a Paul Campbell hrali pred školou futbal až do večere, lebo im profesor Zambesi, čo ich učil biológiu povedal, aby už išli na internát a pripravili sa na večeru.

Rozlúčil sa a behom sa pustil dol po druhej strane vŕška smerom k Spencerovmu domu. Spencer nebýval pri škole. Býval na Ulici Anthonyho Wayna. Bežal celou cestou až k hlavnej bráne, tam zabrzdil, že si vydýchne. Mal nanič pľúca, lebo bol fajčiar a po druhé, vlani vyrástol až o šestnásť a pol centimetra a dostal aj tuberu.
Trocha si vydýchol a potom sa rozbehol cez diaľnicu 204. Bola hrozná poľadovica a skoro tam padol. Keď dobehol k Spencerovmu domu, bol zamrznutý na cencúľ. Štípali ho uši a a prsty si takmer necítil. Otvorila mu pani Spencerová.

Druhá kapitola

Obaja Spencerovci mali okolo sedemdesiat, ak nie viac a každý mal svoju izbu, ale vedeli sa ešte zo všeličoho tešiť. Dvere do izby boli otvorené, ale aj tak zaklopal zo slušnosti. Sedel vo veľkom koženom foteli, celý zababušený do prikrývky, ktorú mu pani Spencerová kúpila od nejakého Indiána v Yellowstonskom parku. Keď ho pán Spencer pozval do izby hneď oľutoval, že tam prišiel. Spencer čítal časopis Atlantic Monthly, všade okolo neho boli pilulky a prášky a celá izba smrdela Vicksovými nosnými kvapkami. Na sebe mal hrozne úbohý, starý zodratý župan.

Holden si sadol na posteľ, ktorá bola tvrdá ako skala. Ako sa tak rozprávali, zdalo sa, že chce Spencer vstať. No on len zdvihol z lona Atlantic Monthly a pokúsil sa ho hodiť na posteľ vedľa Holdena. Bolo to asi len päť centimetrov, a aj tak sa netrafil. Holden vstal a zdvihol časopis z dlážky a položil ho na posteľ. Cítil však, že mu dá Spencer poriadnu kázeň. A stalo sa. Pýtal sa ho, že z koľkých predmetov prepadá a mrzelo ho, že aj on ho musel nechať prepadnúť z dejepisu. Potom ho požiadal, aby mu podal Holdenovu písomku z dejepisu o Egypťanoch, bolo to úvaha, ktorú si vybral sám a začal mu to nahlas čítať. Bral to od Spencera ako podraz.

Keď prečítal celú jeho úvahu, pokúsil sa ju hodiť na posteľ, ale samozrejme, zase netrafil a Holden musel vstať, zdvihnúť a položiť na Atlantic Monthly. Holden si všimol, že sa Spencer cítil blbo, že ho nechal prepadnúť. A tak, aby ho upokojiil, povedal mu, že je debil a tak a že na jeho mieste by urobil presne to isté. Ako mu to tak hovoril, tak Holden myslel na niečo iné. Byvál v New Yorku, a tak myselel na jazierko v Central Parku, neďaleko Central Park South. Rozmýšľal, že či bude zamrznuté, keď príde domov, a ak bude, čo sa stane s kačicami. Či pre ne príde nejaký chlap s nákladiakom a odvezie ich do zoologickej záhrady.

Ďalej mu Spencer spomenul predchádzajúce dve školy, do ktorých chodil, že aj tam mal ťažkosti. Holden mu vysvetlil, že v Elkton Hills nemal nijaké ťažkosti, že odišiel sám. Odišiel hlavne preto, lebo tam bol obklopený pokrytcami. Napríklad riaditeľ Haas, bol najodpornejší pokrytec a šašo. Ten v nedeľu obletoval rodičov, čo prišli do školy, a každému podával ruku. Bol veľmi milý. Ale nie k rodičom, čo vyzerali tak trocha úbohejšie. Keď matka nejakého chalana bol taká tučná matróna alebo bola nemožne oblečená a keď otec mal oblek s hrozne vypchanými plecami a nemožné čierno-biele topánky, tak im len Haas falošne podal ruku, zaceril a nebolo ho. Ale s inými rodičmi sa vedel rozprávať aj polhodinku.

Spencer sa ho tiež spýtal, že či myslí aj na svoju budúcnosť. On mu odpovedal, že áno, ale dosť málo. Spencer mu chcel aj rozum do hlavy naliať, len aby mu pomohol. Nakoniec Holden vstal z postele, lebo už to tam nemohol vydržať a povedal, že si musí ísť ešte pre kopu vecí do telocvične, ktoré si musí zobrať domov.