Siedma kapitola

Cez závesy pri sprche prenikalo z ich izby málinko svetla, a tak videl, že Ackley leží v posteli, ale že nespí. V tej tme stúpil na nejakú topánku a skoro zletel na nos. Ackley sa nadvihol na posteli a oprel o lakeť. Tvár mal celú pokrytú nejakým bielym krémom. Povedal mu, že sa pokúšal spať, kým sa oni dvaja nezačali biť. Holden sa pokúšal nájsť vypínač a rukou šmátral po celej stene. Konečne našiel vypínač a rozsvietil. Ackley si zaclonil tvár rukou, aby mu svetlo nesvietilo do tváre. Holden si sadol na dlážku, lebo v tej izbe nemali kreslá. Opýtal sa ho, či by nemohol spať v Elyho posteli. Ackley mu však povedal, že nemôže dovoliť hocikomu spať v jeho posteli.

Zaujímalo ho však stále, prečo sa bili. Holden mu povedal, že preňho, že bránil jeho česť. Potom šiel k Elyho posteli a ľahol si na ňu. Cítil sa hrozne opustený. Ako tak ležal na posteli, stále myslel na Jane. Keď si ju však predstavil niekde v zaparkovanom aute so Stradlaterom, mal chuť vyskočiť z okna, lebo vedel, aký Stradlater v skutočnosti je. Najprv bol úžasne úprimný a dobrý chlapec. Ako tam ležal, počul ako sa Stradlater vracia z umyvárky a vchádza do ich izby. Počul, ako si odkladá tie svoje špinavé toaletné potreby a otvára okno. O chvíľu na to vypol svetlo.

Aj vonku na ulici bolo smutno, už nebolo počuť ani autá. Cítil sa taký opustený a bolo mu tak mizerne, že sa rozhodol zobudiť Ackleyho.

Keď sa mu ho podarilo zobudiť, opýtal sa ho, že ako sa to robí, keď chce niekto vstúpiť do kláštora a začal rozprávať, že on má také šťastie, že určite by vstúpil do takého, kde sú samí nemožní mnísi, samí idioti a sviniari. To Ackleyho nahnevalo. Bolo mu jedno, čo hovorí o ňom, ale nech sa mu nevysmieva z jeho náboženstva.
Vstal z Elyho postele a zamieril k dverám. Nechcel tam zostať už ani chvíľku. Potriasol mu ešte ruku, zavrel za sebou dvere a vyšiel na chodbu. Aj na chodbe bolo veľmi ticho a smutno. Pred dverami Leahyho a Hoffmanovej izby ležala prázdna škatuľka od zubnej pasty Kolynos a ako tak šiel po schodisku, celou cestou do nej kopal. Z ničoho nič sa rozhodol, že zmizne z Pency, a to hneď. Rozhodol sa, že odíde do New Yorku, nájde si do stredy nejaký lacný hotel a pôjde oddýchnutý domov. Skôr domov nechcel ísť, lebo rátal s tým, že dostanú v utorok alebo v stredu list od starého Thrumera, že ho vyhodili. No a doma sa nechcel skôr ukázať, kým to nestrávia.
Šiel do izby a rozsvietil svetlo. Stradlater sa vôbec nezobudil. A za dve minúty bol celkom zbalený.

Ubíjala ho však vec, že si musel zbaliť aj korčule, čo mu mama poslala len pred dvoma dňami.

Keď bol komplet zbalený, zrátal si financie. Hoci bol dobre zásobený, pomyslel si, že by nezaškodilo zopár dolárov navyše. Tak šiel na prízemie a zobudil Fredericka Woodruffa, chalana, ktorému požičal písací stroj. Nemal síce o ten stroj záujem, ale nakoniec ho kúpil. Stál asi deväťdesiat dolárov a on mu dal zaň len dvadsať.
Keď bol už na odchode, s kuframi v rukách a tak, postál chvíľku na schodisku a naposledy sa poobzeral po ich chodbe. Nasadil si poľovnícku čiapku, otočil ju šiltom dozadu, ako to mal rád, a zareval, čo mu hrdlo stačilo: „Spite sladko, debili!“

Bol si istý, že pobudil všetkých chalanov na poschodí. A hneď išiel preč. Nejaký chalan porozsýpal po celom schodisku škrupiny z búrskych orieškov a skoro si na nich vykrútil krk.

Ôsma kapitola

Bolo už príliš neskoro, aby si zavolal taxík, a tak šliapal na stanicu pešo. Nebolo to veľmi ďaleko, ale bolo príšerne zima, v snehu sa zle šlo a kufre mu otĺkali nohy. Ale inak mu bolo fajn byť na čerstvom vzduchu. Malo to len tú chybu, že ho od tej zimy rozbolel nos a to miesto pod hornou perou, kde mu Stradlater vrazil. Prirazil mu penu na zuby. Uši mal ale teplé, lebo tá čiapka, ktorú si kúpil, mala klapky na uši.

Keď dorazil na stanicu, zistil, že na vlak bude čakať asi len desať minút. Kým tak čakal, snehom si umyl ešte zakrvavenú tvár. Rád cestoval vlakom v noci, keď sa vo vozni svieti, okná sú celkom čierne a po chodbe chodí chlap, čo predáva kávu, obložené chlebíčky a časopisy.

V Trentone naraz pristúpila jedna pani a sadla si vedľa neho. Celý vozeň bol prázdny, ale ona si sadla vedľa neho. Mala asi štyridsaťpäť a na šatách mala orchidey, akoby sa vracala z nejakého žúru. Ako tak sedeli, zrazu sa ho opýtala, že či tá nálepka, ktorú mal na jednom z kufrov nie je z Pencey? Poznala ju preto, lebo aj jej syn Ernest Morrow tam chodí. Holden ho poznal, lebo boli v jednej triede. Jej syn bol najväčšie hovädo v celej histórii Pencey. Vždy keď sa osprchoval, behal po chodbe a každého plieskal mokrým, studeným uterákom po zadku. Keď sa ho spýtala, ako sa volá, odpovedal jej, že Rudolf Schmidt (tak sa volá ich vrátnik na internáte).
Začala rozprávať, ako sa s manželom oňho boja, vraj je veľmi citlivý, že berie všetko vážne....

Keď si všimla, že krváca z nosa, odpovedal jej, že niekto hodil do neho riadne tvrdú snehovú guľu. Holdenovi sa Ernestova mama páčila, a tak jej ešte povedal, že či vie, že jej syn patrí k najobľúbenejším chalanom na Pencey. Bola z toho úplne hotová. Potom naňho pozrela a položila mu otázku, ktorej sa bál od začiatku. „Ernest nám písal, že príde domov v stredu,“ povedala „Dúfam, že vás nevolajú náhle domov preto, lebo v rodine niekto ochorel.“ Odpovedal jej, že doma sú všetci zdraví, ale že on musí ísť na operáciu. Vraj má malý nádor na mozgu. Zľakla sa, ale on ju upokojil, že to nič nie je.

Nato si vytiahol z vrecka cestovný poriadok, aby ju už nemusel ďalej oblbovať.

Potom sa už skoro vôbec nerozprávali. Ona čítala časopis Vogue, čo mala zo sebou a on chvíľu pozeral z okna. Vystúpila v Newarku. Zaželala mu veľa šťastia pri operácii a tak. Ešte ho pozvala, aby v lete prišiel navštíviť Ernieho do Gloucesteru v štáte Massachusetts. Vraj majú priamo na pláži vilu s tenisovým dvorcom. On sa len poďakoval A povedal, že pôjde za starou mamou do Južnej Ameriky, čo ju tiež oklamal. Morrowa by nenavštívil, ani keby išlo o život.