Sedemnásta kapitola

Prišiel o niečo skôr, a tak si sadol na jednu koženú pohovku v hale pod hodinami a obzeral si baby. Všetky čakali na chalanov, s ktorými mali rande. Dosť ho ubíjalo, lebo myslel na to, čo sa s nimi asi stane. Teda keď vyjdú zo stredných a vysokých škôl. Dalo sa čakať, že sa zväčša povydávajú za nejakých tupcov. Za chlapíkov, ktorí sú hrozní škrobi, ktorí sú otrávení a zlostní ako malé deti a strašne nudní. Nudní ľudia zväčša nikomu neubližujú a je celkom možné, že sa vo všetkých niečo tají, napríklad, že vedia senzačne pískať.

Konečne sa na schodoch objavila Sally a on jej išiel naproti. Vyzerala fantasticky. Mala čierny kabát a čiernu baretku. V momente ako ju zazrel, mal sto chutí sa s ňou oženiť. Dokonca ju ani nemal veľmi rád, ale z ničoho nič mal pocit, že ju miluje. Keď sa opýtala, či ide neskoro, povedal, že nie, hoci sa oneskorila asi o desať minút.
Prestavenie začínalo o dve štyridsať, a tak si mali švihnúť. Šli teda taxíkom.

Cestou do divadla sa v taxíku bozkávali. Keď sa vymotávali z toho vášnivého objatia, povedal jej, že ju miluje. Nebola to samozrejme pravda, ale keď jej to hovoril, myslel to úplne vážne. Ona mu povedala, že ho tiež miluje.

To predstavenie nebolo až také zlé, videl aj hrošie. Bolo to o päťtisíc rokoch života jedného starého manželského páru. Začína sa to, keď sú ešte mladí a keď rodičia toho dievčaťa nechcú, aby sa vydala za toho chlapca, ale ona sa napriek tomu zaňho vydá. Potom v jednom kuse starnú a starnú. Holdena to ale nevedelo akosi chytiť.

Po prvom dejstve si s ostatnými vyšli fajčiť. Všetci húlili ako diví a hovorili o hre, aby ich každý počul a presvedčil sa, akí sú inteligentní. Drahá Sally sa rozplývala nad Luntovcami. Naraz objavila na druhej strane vestibulu nejakého chalana, ktorého poznala a v jednom kuse opakovala, že toho chalana z niekadiaľ pozná. Nakoniec ju ten chalan zbadal, prišiel k nim a povedal jej ahoj. Začali sa baviť o kope ľudí, ktorých obaja poznali. Jeden cez druhého spomínali všelijaké miesta a potom mená ľudí, čo tam bývali. A po druhom dejstve v tom otravnom rozhovore pokračovali. Zase spomínali ďalšie miesta a ďalších ľudí, čo tam bývali. Po predstavení si aj chvíľku myslel, že pôjde s nimi do taxíka, ale šiel s nimi len dva bloky. Potom povedal, že má na nejakom koktaile zraz s partiou kamošov.

Keď so Sally vliezli to taxíka, skoro ju nenávidel, že kvôli nej musel počúvať toho odporného frajera z Androveru. Bol rozhodnutý, že ju zavezie rovno domov, keď naraz povedala, aby sa išli korčuľovať, len tak asi na hodinku. Vraj tam bola nejaká baba minulý týždeň a vraj tam požičiavajú také chutné krasokorčuliarske sukničky.
Tak preto sa tam tak hrnula, lebo bola zvedavá, ako bude v nej vyzerať ona. Sally dostala krátku modrú sukničku, z ktorej jej trčalo pol zadku. Šla v jednom kuse pred ním, aby videl, aký má pekný zadoček.

Sranda bola v tom, že sa na celom klzisku korčuľovali najhoršie. Sally sa v jednom kuse krivili členky, aj sa jej prakticky šúchali po ľade. Muselo ju to riadne bolieť, lebo jeho to bolelo. Opýtal sa jej, či si nejdú sadnúť a niečoho sa napiť. Zhodili korčule a vošli do bufetu. Prišiel čašník a jej objednal kolu a sebe škótsku so sódou, ale čašník mu ju nechcel doniesť, tak si aj on objednal kolu.

Sally sa ho z ničoho nič opýtala, či jej príde pomôcť ozdobiť vianočný stromček. „Mala si už niekedy všetkého plné zuby?“ opýtal sa jej. Hovoril jej, že nenávidí život v New Yorku, taxíky a autobusy na Madison Avenue so šoférmi, predavačov u Brooksa, nemá rád staré autá, že radšej má kone, lebo v nich je aspoň čosi ľudské. A že jediný dôvod, prečo je teraz v New Yorku, je pravdepodobne ona. Tiež jej povedal, že by mala chodiť do chlapčenskej školy. Vraj sa tam od rána do večera iba rozpráva o babách, alkohole, sexe a každý tam patrí do nejakej odpornej malej banky, čo drží spolu.

Navrhol jej, aby niekam odišli preč. Pozná jedného chalana, od ktorého by si mohli na pár dní požičať voz. Povedal tiež, že má v banke asi stosedemdesiat dolárov. Keď ráno otvoria, môže ich vybrať a potom si ísť požičať za tým chalanom voz. Budú bývať v zrubových táboroch, až kým vydržia prachy, potom, že si nájde prácu. Budú žiť niekde pri potoku, neskôr sa vezmú, on bude rúbavať drevo na zimu.

Sally mu odpovedala, že také niečo nemôžu urobiť a bola namrzená ako čert. Obaja sú prakticky ešte deti a že keď nedostane náhodu prácu, umrú od hladu. Holden ju začínal pomaly nenávidieť. Obaja si začali liezť na nervy. Povedal jej, že ho nasrala, mali by vypadnúť. Ona div z kože nevyskočila. Začal sa ospravedlňovať ako blázon, ale nebrala to na vedomie. Dokonca plakala. Chvíľu sa jej ešte ospravedlňoval a prosil, aby mu odpustila, ale nechcela. V jednom kuse opakovala, aby odišiel a dal jej pokoj. Tak nakoniec aj odišiel.

Osemnásta kapitola

Keď odišiel z klziska, bol dosť hladný, a tak zašiel do jedného bufetu, kde si dal chlebíček so švajčiarskym syrom a ovomaltínu, a potom vošiel do telefónnej búdky. Napadlo mu, že brnkne Jane, či je už doma. Mal totiž celý večer voľný a že ju zoberie niekam tancovať. Brnkol jej, ale nikto to u nich nebral. Potom mrkol do svojho adresára, koho by mohol na ten večer splašiť, no mal tam len tri čísla. Janino, istého Antoliniho, čo ho učil v Elkton Hills a otcovo číslo do kancelárie. Nakoniec brnkol Carlovi Luceovi. Bol asi o tri roky starší ako on, ale nemal ho bohvieako rád. Zo všetkých chalanov na Whootone mal najvyššie IQ, a tak si pomyslel, že ho azda vytiahne na večeru a troška s ním inteligentne pokecá. Keď prišiel k telefónu, povedal, že na večeru nemôže ísť, ale že sa o desiatej stretnú vo Wicker bare na koktail.
Do desiatej mal ešte more času, tak šiel do kina v Radio City.

Keď vošiel, bol ešte varietný program. Na javisku sa práve predvádzali rockettky, tancovali ako obyčajne v jednom rade, držali sa okolo pása a vyhadzovali nohy ostošesť. Potom odhopkali a prišiel chlapík v smokingu, na kolieskových korčuliach. Korčuľoval sa pod hŕbou malých stolíkov a pritom rozprával vtipy. Vedel sa perfektne korčuľovať. Po ňom prišlo vianočné číslo. Z lóží a zo všetkých strán začali vyliezať anjeli a po javisku pochodujú chlapíci s krucifixmi a podobnými haraburdami. Pred rokom bol na tom so Sally, ktorej sa to veľmi páčilo. Povedal jej, že keby to Ježiško videl, tak by sa pogrcal.

Konečne začal film. Bolo to čosi také odporné, že nemohol od toho odtrhnúť oči. Dorazila ho jedna pani, čo sedela vedľa neho a cez celý ten film plakala. Čím to bolo idiotskejšie, tým srdcervúcejšie plakala. Po kine šiel pešo k Wicker baru, kde sa mal stretnúť s Carlom Luceom, a tak trochu rozmýšľal o vojne, že by sa zbláznil, keby musel žiť v armáde a že ak by ho mali zobrať na vojnu, nech ho radšej hneď zoberú a strčia rovno pred pušky popravnej čaty.