Vošiel dverami do pitvora, potom ešte jednými dverami, utesnenými kúdeľou, vošiel do miestnosti a rýchlo zavrel dvere. Cézar fajčí fajku rozvalený pri svojom stole. Kašu odovzdal a čakal ešte, či ho neponúkne fajčivom. Šuchov šiel po chodníku a na snehu zbadal kúsok oceľovej pílky. Ten kúsok na nič nepotreboval, no človek nikdy nevie, čo sa mu na čo zíde. Zdvihol ho, vopchal do vrecka nohavíc.

Keď prišiel na stavbu, predovšetkým vytiahol schovanú kelňu a zastrčil si ju za špagátový opasok. Potom už vhupol do maltovne. Chcelo sa mu po dvoch miskách ukrutne fajčiť, ale svoj tabak nemal, takže si musel len kúpiť od Estónca. Ako tak pofajčievali a premýšľali, Ťurin im rozkázal, aby začali robiť a nečakali na trúbenie.
Šuchov a Kilgas vyšli nahor. Seňka dokončil obsekávanie ľadu, Šuchov natiahol šnúru. Doniesli naraz dva kalfasy. Ku Kilgasovmu múru i k Šuchovmu. Robota sa rozbehla. Došlo ešte jedno auto s tvárnicami.

Keď Šuchov muroval tretí rad, začal sa niekto doskami štverať hore. Bol to kontrolór, stavebný predák Der Moskovčan. Vraj pracoval na ministerstve. Postavil sa za murárov a díval sa. Der mal väzenský bušlat, ale novučičký a čistučký. Čiapku mal koženú. Aj on mal číslo ako ostatní – B-731. Der začal kričať. „A čo si ty myslíš? To smrdí horším ako karcerom! To je zločin, Ťurin! Dostaneš tretí nášup trestu!“ Svitlo Šuchovi i Kilgasovi. Pochopili, že zbadal térový papier na oblokoch. Vedúcemu sa skrivila tvár.

Pavlo sa zaháňa na Dera lopatou, aj Seňka, hoci je hluchý pochopil, dal si ruky v bok a pokročil bližšie. Vedúci sa naklonil k Derovi a celkom ticho, ale zrozumiteľne: „Tie časy sa už minuli, prašiny, keď ste naparovali tresty! Ak povieš čo len slovo, pijavica, posledný deň beháš po svete, pamätaj!“ Vedúci sa celý trasie, nemôže prestať. „No, čo sa vám robí, mládenci, čo sa vám robí!“ Der sa bál aj zostať, aj zísť dolu sa bál. Schoval sa za Kilgasa, stojí. Kilgas muruje, a k Derovi je stále obrátený chrbtom, akoby ho ani nevidel. Der sa prikráda k vedúcemu. „A čo poviem palierovi?“ „Poviete, že to tak bolo!“ A Der sa pomaly pobral dolu schodišťom, kráča schúlený dvorom, do kancelárie, zohriať sa.

Začali robiť piaty rad, keď osemdesiata druhá ide odovzdávať nástroje. Po celej zóne i na stavbe elektrárne sa jasne ozvalo cenganie o koľajnicu. Fajront! No len oni mali ešte plnú maltovnicu čerstvej malty. Slnko aj horným krajíčkom zapadlo za zemeguľu. Teraz vidieť, že brigády nielenže poodovzdávali nástroje, ale všetky sa húfom hrnú k strážnici. „Počujte, chlapi!“ ozval sa Šuchov, aby zaniesli kelne Hopčikovi, že jeho je nefasovaná, že ju netreba odovzdávať a že on ňou domuruje. Aj stoštvrtá sa pobrala dvorom sama, bez vedúceho. Pred strážnicou už boli všetci pokope, začali rátať. Zostali tam len Šuchov, vedúci a hluchý. Šuchov ešte pobehol kelňu upratať. Rýchlo dohonil Seňku. Vedúci bol už pri bráne. Stovky hrdiel na nich pokrikujú.

Zaradili sa do päťstupov. Rátanie už došlo až k nim. Veliteľ eskorty sa rozčuľuje. Jeden chýba. Znova všetkých začali od znova počítať. To ich nekonečné rátanie ide preto na nervy, lebo uberá už z osobného času, a nie z pracovného. Ktorý objekt príde prvý do tábora, ten sa bude mať kráľovsky: jedáleň ho čaká, na balíky je prvý, do úschovne potravín ide prvý, aj do individuálnej kuchyne, na kultúrno-osvetové oddelenie po listy, alebo na cenzúru vlastné listy odovzdať, na maródku, k holičovi, do kúpeľa – všade príde prvý.

Brigády nastúpili podľa čísel. Stoštvrtá bola celkom vzadu, tak sa aj zhromaždila vzadu. A tu vidí Šuchov, že celá brigáda stojí s prázdnymi rukami, že ani triesok nenazbierali. Iba dvaja držia malé viazaničky. Táto hra sa opakuje každý deň: pred fajrontom ťahúni nazbierajú ívery, papeky, polámané latky, zviažu handrovou tkaničkou a nesú. Prvú raziu urobí palier alebo daktorý predák pri bráne. Ak tam stojí, hneď rozkáže všetko odhodiť. Ale ťahúň ma o tom svoj vlastný úsudok: ak každý z brigády donesie čo len pár papekov, v baraku bude teplejšie.

Prišli na to, že v tridsiatej druhej jeden chýba. Išli ho hľadať k autodielňam. Chýbal malý počerný Moldavan. Ľudia debatujú, či Moldavan mohol ujsť alebo nie. Z autodielní vybehli tri postavičky, teda aj Moldavan. Ostatní mu nadávajú. Veď nie je to maličkosť, päťsto ľudí o pol hodiny okradnúť. Zaspal, keď sa chcel schovať pred pomocníkom vedúceho tridsiatej druhej brigády. Vyliezol na omietacie lešenie, zohrial sa a zaspal.

Stráže začali opäť zratúvať. Všetko bolo v poriadku, začnú ich teda vypúšťať.  Kráčali pomalým krokom, ale z ničoho nič, kolónu, akoby vymenili. Zavlnila sa, porušila krok, mykla sa dopredu a zahučala. Keď sa koniec kolóny vyhrnul na vŕšok aj Šuchov videl, čo sa deje. Napravo od nich, ďaleko v stepi sa černela ešte jedna kolóna, smerovala naprieč ich a zrejeme tiež pridala, keď zazrela ich. Mohla to byť kolóna z mechanického závodu, bolo v nej zo tristo ľudí.

Kolónu z mechanického závodu bolo treba predbehnúť, lebo tých na táborovej strážnici osobitne dlho prehliadajú. Odvtedy, ako v tábore začali podrezávať väzňov, je veliteľstvo tej mienky, že nože sa vyrábajú v mechanickom zvode. Keď sa dostali na križovatku zbadali, že mechanický závod je asi stopäťdesiat metrov vpravo.
Kúsok pred bránou, skríkol pomocník veliteľa stráže, aby odhodili drevo.

Pri strážnici sa zbieha päť ciest. Dozorcovia im kážu rozopäť bušláty. Ruky sa roztiahli, chystajú sa obchytkávať ich a šmátrať, po bokoch potľapkávať. Už prehliadli čelo kolóny, keď Šuchov pristúpil k Cézarovi povedal: “Cézar Markovič! Ja sa hneď od stráže rozbehnem do výdajne balíkov a postavím sa do radu!“

A prehliadky sa už celkom blížila. Rozopäl bušlat, nenáhlivo, aj kacabajku si uvoľnil spod plachtovinového opasku. Vopchal ruku do vrecka na kolene, aby si potvrdil, že tam nie je nič. Ale bola tam pílka, kúsok pásovej pílky. Ten kúsok, ktorý dnes zdvihol zo zeme v pracovnej zóne a vôbec ho nemal v úmysle preniesť do tábora. Nemal v úmysle preniesť ho, ale teraz, keď ho už sem doniesol, bolo mu ho ľúto zahodiť. Veď by sa dal z neho vybrúsiť malý nožíček, aspoň taký obuvnícky. Keby ho bol mienil preniesť, dobre by si premyslel aj ako ho schovať. Ale teraz zostávali pred ním iba dva rady. Musel sa rozhodnúť rýchlosťou blesku: alebo, krytý posledným päťstupom, nebadane odhodí pílku na sneh (keď ju nájdu, nebudú vedieť aj tak kto ju odhodil) alebo sa ju pokúsi preniesť. Za ten kúsok píly, keby ho uznali za nôž, mohol dostať desať dní karceru. Vopchal ho teda do vatovaného palčiaka.

V plnom svetle zostali poslední traja: Seňka, Šuchov a Moldavan. Pretože boli traja a oproti ním stálo päť dozorcov, mohol si vybrať, ku ktorému pristúpi. Vybral si starého, pravdaže bol skúsený, mohol ľahko nájsť pílku, keby bol chcel, ale pretože bol starý, musela sa mu táto služba na smrť sprotiviť. Zatiaľ si Šuchov obidve rukavice – tú s pílkou i prázdnou – stiahol, chytil do jednej ruky, prázdny palčiak otrčil dopredu, do tej istej ruky chytil aj motúz, čo sa ním opasoval, kacabajku celkom porozopínal, spodok bušlata a kacabajky úslužne nadvihol a na povel vykročil k šedivému dozorcovi.

Šedivý dozorca potľapkal Šuchova po bokoch a po chrbte, na kolenné vrecko tľapol zvrchu, nič tam nebolo, postískal v rukách spodky kacabajky i bušlata, tiež nič, a už keď prepúšťal Šuchova, kvôli istote postískal v ruke ešte aj otrčenú rukavicu – prázdnu.  Dozorca stisol palčiak a Šuchova akoby vnúti zovreli klepetá. Ešte jedno také stisnutie – druhý palčiak a – Šuchov sa vezie do karceru na tristo gramov chleba denne a teplú stravu iba každý tretí deň.

Všetky tieto myšlienky mu prebleskli hlavou za tú krátky chvíľu, kým dozorca stisol prvú rukavicu a preniesol ruku, aby takisto stisol aj druhú, zadnú. No vtom bolo počuť, ako veliteľ prehliadky v snahe dostať sa čím prv domov zavolal na eskortu, aby dali mechanický závod. A dozorca so šedivými fúzami, miesto toho, aby chytil Šuchovu druhú rukavicu, hodil rukou – tak bež. Šuchov sa rozbehol, aby dohonil svojich.

Kúsok od brány z pravej i ľavej strany sa postavili dvaja strážnici, brána, vysoká zo tri ľudské výšky, sa pomaly otvorila a ozval sa povel, aby sa zoradili do päťstupov.
Na tomto večernom preratovaní, keď sa trestanec vracia táborovou bránou, je z celého dňa najväčšmi prefúkaný, premrznutý, vyhladnutý. Trestanci vchádzajú do tábora. Šuchov sa rozbehol popri väzení a pomedzi baraky do výdajne. Na stĺpe bola pribitá preglejková doštička a na nej atramentovou ceruzou vypísaní všetci, čo dnes dostali balík.

Stoja v rade s mieškami, s vrecúškam. Vo vnútri otvárajú balíkovú debničku sekerkou, dozorca všetko vlastnými rukami povyberá a prezrie. Ak sú tam pirohy, alebo dáke vyberanejšie sladkosti, saláma či ryby, dozorca si z nich odhryzne.