(1918)
A. Solženicyn bol pôvodným povolaním učiteľ matematiky a fyziky. Počas 2. svetovej vojny bojoval v Červenej armáde a na základe falošného obvinenia za „protisovietsku činnosť“ ho odsúdili na osem rokov väzenia v pracovnom tábore na Sibíri. Nasledovali tri roky vyhnanstva, roku 1956 bol rehabilitovaný. Keď v roku 1973 vyšlo vo Francúzsku dielo Súostrovie Gulag, vzbudilo celosvetovú pozornosť. Zbavili ho štátneho občianstva a bol vypovedaný zo Sovietskeho zväzu. Odišiel aj s rodinou do USA. Skoro po dvadsiatich rokoch núteného pobytu za hranicami vracia sa r. 1995 do Ruska, pretože chce pomáhať pri obnove demokracie.
Literárna tvorba – Jeden deň Ivana Denisoviča (1962), Príbeh na stanici Krečetovka (1963), Matrionina chalupa (1963), Vo vyššom záujme (1963), Súostrovie Gulag (1973), Rakovina, Červené koleso
Jeden deň Ivana Denisoviča
Dej:
O piatej ráno, ako vždy zaznel budíček – údery kladiva o koľajnicu pred štátnym barakom. Cvengot stíchol a vonku bola ešte tma ako uprostred noci.
Šuchov nikdy nezaspal budíček, vždy vstával podľa neho – od rozdeľovania mal z pol druhej hodiny vlastného, súkromného času, a za ten čas si možno niečo zarobiť: ušiť dakomu zo starého futra povlak na palčiaky, bohatému spoluväzňovi podať suché kapce, aby nemusel bosý behať okolo hŕby kapcov a vyberať, poslúžiť komu čo treba, zamiesiť alebo zaniesť dačo, alebo ísť do jedálne misky zbierať zo stolov znášať ich do umyvárne – za to dajú tiež zajesť, ale tam býva veľa uchádzačov a čo je najhoršie, ak v miske dačo zostane, začne sa vylizovať.
Šuchov vždy vstával na budíček, ale dnes nevstal. Už večer sa necítil dobre, drvila ho zimnica. Ani v noci sa nezohrial. Stále túžil, aby ešte nebolo ráno. Ale ani v barakoch sa nedalo zohriať. Na oblokoch námraza, i na stenách pod povalou.
Šuchov nevstával. Ležal na hornom lôžku poschodovej postele až po uši zakrytý dekou v zahnutom rukáve kacabajky mal zastrčené obidve chodidlá. Vedúci brigády a jeho zástupca sa obúvajú mlčky. Zástupca pôjde fasovať chlieb a vedúci pôjde do štábneho baraku, na plánovaco-výrobné oddelenie – PVO.
Šuchov si spomenul, že dnes sa rozhoduje o ich osude. Stoštvrtú brigádu chcú dať na stavby na nový objekt – „Socialistické sídlisko“. Je to holé pole, zaviate snehom. Treba jamy vykopať, stĺpy zasadiť a pichľavý drôt samým sebe natiahnuť, aby neušli. A potom stavať. Aby sa na to miesto dostala iná brigáda, treba hlavnému úkolárovi zaniesť aspoň pol kila slaniny, ak nie kilo.
Poschodová posteľ sa zatriasla a zakolísala. Vstávali naraz dvaja: hore Šuchovov sused baptista Aľoška a dolu Bujnovskij, bývalý kapitán druhého rangu. A Šuchov len ležal a ležal na pilinách svojho matraca. Rozhodol sa, že pôjde na maródku.
V tom čiasi ruka strhla z neho kacabajku i deku. Šuchov sa nadvihol a stál pri ňom Tatár. „Šč – osemsto päťdesiat štyri!“ prečítal Tatár z bielej záplaty na chrbáte čierneho bušlata. „Tri dni basy po práci!“ V tej chvíli sa všetci väzni zamrvili a začali sa náhliť obliekať. Tatár mu povedal, že nevstal na budíček a musia ísť na veliteľstvo. Začal si preto obliekať vatované nohavice, natiahol kacabajku, vytiahol svoje kapce z hŕby na dlážke a nasadil si čiapku.
Vonku bol mráz a hmla. Prešli popri vysokej doštenej ohrade murovaného táborového väzenia, popri plote z pichľavého drôtu, popri rohu štábneho baraka, kde na stĺpe visela na hrubom drôte zasrienená koľajnica, popri druhom stĺpe, na ktorom v závetrí visel teplomer celý obrastený srieňom. Keby teplomer ukazoval mínus štyridsaťjeden, nesmeli by ich vyhnať do práce.
Vošli do štábneho baraka, rovno do izby dozorcov. Tam mu povedali, že treba umyť dlážku v izbe dozorcov. Umývať dlážku v izbe dozorcov bola pritom úloha špeciálneho trestanca. V izbe sa kúrilo ako v pekle. Boli tam dvaja dozorcovia, oblečení len v špinavých letných blúzach, hrali dámu, tretí spal na úzkej lavičke. V kúte stálo vedro s handrou. Vzal vedro a bez rukavíc sa pobral k studni.
Niekoľko vedúcich brigád, ktorí sa vracali z PVO, sa zhŕklo okolo teplomera, a jeden sa vyškriabal na stĺp a utieral teplomer. Bolo však iba mínus dvadsaťsedem a pol. Šuchov sa rozbehol k studni. Na zrube bola taká hrubá námraza, že sa vedro ledva prepchalo dierou. Šuchov vykĺzol z kapcov, aby si ich nepremočil a postavil ich do kúta. Zhodil tieži onuce a bosý, štedro rozlievajúc handrou vodu, vrhol sa dozorcom pod kapce. Jeden z dozorcov mu za to vynadal.
Šuchov utrel dlážku tak, aby nezostali suché škvrny, nevyžmýkanú handru hodil na pec, obul si kapce a bežal do jedálne. Musel ešte zabehnúť na maródku, znova ho drvila triaška. V jedálni bola para. Brigády sedeli za stolmi, alebo sa tlačili v uličkách a čakali kým sa uvoľnia miesta. Uprostred baraka sa tiahli dva rady stĺpov a pri jednom sedel trestanec zo Šuchovej brigády a strážil mu raňajky. Bolo už všetko studené. Šuchov vytiahol z kapca lyžicu, zložil čiapku z oholenej hlavy a miešajúc ustátu žbrndu, rýchlo skontroloval, čo sa mu dostalo do misky. Dostalo sa mu tak stredne. Žbrnda je deň čo deň rovnaká. Druhým jedlom bola kaša z magary. Stuhla v jediný pagáč, z ktorého sa dalo odlamovať. Šuchov oblízal lyžicu, zasunul ju do kapca, nasadil čiapku a pobral sa na maródku.
V ošetrovni na chodbe bolo tak čisto, že sa bál aj stúpiť na dlážku. Všetky dvere boli pozamykané. V služobnej miestnosti sedel felčiar Koľa Vdovuškin a niečo písal. Nik iný tam nebol. Šuchov sňal čiapku a hanblivo povedal, že je chorý. Na ošetrovňu mal prísť ale večer, lebo Vdovuškin mal právo oslobodiť len dvoch väzňov a to už spravil. Vdovuškon vytiahol teplomer a podal Šuchovovi. Nameral si však iba tridsaťsedem dva. No a tak ho oslobodiť nemohol.
Rozbehol sa teda drobným krokom do baraka. Pavlo mu dal prídel chleba. Na chlebe bol cukor. Perami pooblizoval cukor a vyštveral sa na posteľ a prelomil chlieb na dvoje. Jednu polovicu vopchal pod kacabajku a druhú polovicu vopchal do matraca. Z čiapky vytiahol ihlu a niť a dierku v matraci aj s chlebom zašil.
Vtom vedúci brigády vyhlásil, aby sa stoštvrtá postavila na nástup. Šuchov si stihol obuť dvoje onucí a kapce, obliecť bušlat a tuho sa opásať motúzom a stihol dobehnúť medzi posledných členov brigády.
Celá ulička sa černela bušlatmi a pozdĺž nej sa pomaly šinuli brigády na telesnú prehliadku. Pred nimi čakali na prehliadku už len dve brigády, ale začal sa blížiť organizačný náčelník poručík Volkovoj a rozkázal, aby trestanci rozopäli košele. Trestanci mali povolené dve košele – spodnú a vrchnú, ostatné museli vyzliecť.
Ako tak prechádzali bránami museli sa rozdeliť po päť.
Kolóna prešla popri drevospracujúcom závode, ktorý vystavali trestanci a vyšla do stepi, rovno proti vetru. Začal sa nový rok, päťdesiaty prvý a Šuchov mal právo napísať v ňom dva listy. Z domu odišiel 23. 6. 1941. Čo Šuchov nikdy nevedel pochopiť zo ženiných listov bolo, že mládenci a dievky do jedného utekajú do mesta do fabriky. Nechápal, prečo žijú doma a pracujú inde. A kto kosí seno? Žena mu odpísala, že sezónne práce zanechali a teraz farbia koberce.
Kolóna zatiaľ došla na miesto a zastala pred strážnicou. Z vrátnice vyšiel veliteľ stráže s kontrolórom a brány otvorili. Stoštvrtá brigáda vošla do veľkej haly autodielní. Tam sa Šuchov usadil na kraj drevenej formy a oprel sa chrbtom o stenu. Ako sa zaklonil, pri srdci pocítil, že ho tlačí niečo tvrdé. Bol to krajec chleba vo vnútornom vrecúšku, ktorý si odložil z raňajok. Keď dojedol svoj prídel do poslednej omrvinky, kúsok kôrky si nechal a zabalil si ju späť do bielej handričky.
V tom prišiel do haly Ťurin a začal prideľovať robotu. Dvoch Estóncov a Klevšina s Hopčikom poslal po veľkú maltovicu a aby ju priniesli do tepelnej elektrárne. Už z toho bolo jasné, že brigáda prechádza na nedostavanú, v neskorej jeseni opustenú stavbu tepelnej elektrárne. Ďalších dvoch poslal do nástrojárne, kde Pavlo fasoval nástroje, štyroch určil na čistenie snehu, dvom ďalším rozkázal v strojovni zakúriť do pece a jednému kázal doviesť cement na saniach, dvom nosiť vodu, dvom piesok a jednému ten piesok zo snehu očisťovať.
Nerozdelení zostali len Šuchov a Kilgas, a tým povedal, že po obede budú ťahať múry na prvom poschodí, ale že najskôr treba utesniť strojovňu. Kilgas povedal, že vie o jednom miestečku, kde je veľký bal térového papiera. Išli teda poň, ale Šuchov si šiel najskôr po starostlivo schovanú kelňu. Keď došli k domu, kde bol schovaný térový papier, spoločne zodvihli jednu dosku, druhú a pod nimi bol zakotúľaný bal papiera. Lenže ako ho vyniesť? Ak ich zbadajú zo strážnej veže, to nevadí, ak stretnú táborového dozorcu, to je tiež nič. Na srdci ležia len slobodnému palierovi, potom predákovi spomedzi trestancov a napokon Škuropatenkovi, ktorý stráži montované domy, aby ich trestanci nerozvláčili. Stisli ho teda medzi seba a vykročili. Z boku to vyzeralo, že dvaja ľudia idú blízko seba.
Keď ich zbadal vedúci, potešil sa a hneď vymyslel ako premiestniť ľudí. Šuchov pôjde montovať rúru na pec, aby sa mohlo čím skôr zakúriť, Kilgas maltovicu opravovať, na pomoc dostane dvoch Estóncov a Seňka. Klevšin vezme sekeru a chce nakálať latky, na ktoré pribije térový papier, lebo je o polovicu užší ako obloky. Ale kde vziať latky? Poobzerali sa a videli len jedno východisko: odtrhnúť pár dosák, čo sú pribité ako zábradlie k doskovému schodisku na prvé poschodie. Nástroje už Pavlo doniesol, len si ich ešte rozobrať a doniesol aj niekoľko rúr. Klampiarske nástroje pravdaže nemajú, ale poradia si aj so zámočníckym kladivkom a sekerkou. Šuchov montuje rúry, zaklepáva ich na spojoch. Hopčika poslal hľadať drôt, aby mohol zavesiť rúru pred oblokom pri vývode. V kúte je ešte nízka pec s tehlovým komínom. Má navrchu železnú platňu, tá sa rozpáli, a potom na nej piesok rozmŕza, schne. Do pece už zakúrili a kapitán s Feťukom na ňu piesok na nosidlách nosia.
Doniesli tiež dve vedrá vody, ale voda cestou zamrzla. Pavlo rozhodol, že ju škoda nosiť. Rýchlejšie by bolo si ju zo snehu topiť. Hopčik zohnal nový hliníkový drôt – taký, čo elektrikári používajú na vedenie. Šuchov urobil z dvoch dosák akýsi maliarsky rebrík a poslal naň Hopčika zavesiť rúru. Hopčik vybehol hore priečkou, zatĺkol klinec, drôt upevnil a pretiahol popod rúru. Šuchov na koniec rúrky zvonka pripevnil ešte jedno koleno obrátené dohora, aby keď bude vietor nezaháňalo dym späť.
Kilgos dokončil opravu maltovice.
K plechovej piecke sa nahrnulo ľudí, ale Pavlo ich rozohnal. Kilgasovi pridelil pomoc a kázal robiť kalfasy – budú v nich maltu nosiť nahor. Na nosenie piesku pridal ešte dvoch ľudí. Ďalších poslal nahor lešenie očistiť od snehu, aj začatý múr a ešte jedného zohriaty piesok z platne hádzať do maltovice. Vonku vrčal motor – začali voziť tvárnice. Pavlo vybehol von, rukami kýva – ukazuje, kde majú tvárnice zhodiť.
Za chvíľku boli všetky tri obloky zabité térovým papierom. Hornú časť dverí ešte zatĺkli a spodnú nechali otvorené natoľko, aby človek mohol vojsť so zohnutou hlavou.
Zatiaľ doviezli a zhodili tri sklápačky tvárnic. Šuchov a Kilgas s Pavlom sa vyšli nahor pozrieť, ako budú podávať tvárnice. Zišli dolu a všetci sa pousádzali okolo piecky. Kilgas začína rozhovor, že Šuchovi sa už pomaly končí trest. Podľa obžaloby Šuchova odsúdili za vlastizradu. Aj vo výpovedi uviedol, že áno, vzdal sa do zajatia s úmyslom zradiť vlasť a vrátil sa zo zajatia preto, aby splnil úlohu, ktorou ho poverila nemecká výzvedná služba.
Vlastne bolo to takto: vo februári štyridsaťdva na severozápadnom fronte obkolesili celú ich armádu; z lietadiel im nezahadzovali nijaké jedlo, ba ani tých lietadiel nebolo. Došlo to tak ďaleko, že strúhali kopytá zdochnutých koní, močili tú rohovinu vo vode a jedli. A strieľať nemali čím. A tak ich pomaly Nemci po lesoch chytali a zajímali. V jednej takej skupine prežil Šuchov niekoľko dní v zajatí, v hore, a potom piati ušli. A znovu horou, močariskami sa prikrádali a ako zázrakom na svojich natrafili. Lenže dvoch na mieste zložil samopalník, tretí umrel na zranenie – iba dvaja došli. Keby boli bývali múdrejší, mohli povedať, že blúdili po hore, a nič by sa im nebolo stalo. Ale oni sa vyzradili, povedali, že idú z nemeckého zajatia. Zo zajatia? Keby boli zostali piati, možno by im boli porovnali výpovede a uverili, ale dvom nijako neuverili, vraj sa dohovorili s tým útekom zo zajatia.
Zrazu zahučala siréna z energovlaku. Nezahučala naraz, z celej sily, ale spočiatku len tak chrapľavo. Poldeň sa skončil! Obedňajšia prestávka! Omeškali sa! Už dávno mali ísť do jedálne postaviť sa do radu. Na objekte je jedenásť brigád a do jedálne sa nezmestia viac ako dve. Kuchyňa pracovnej zóny je malá búda, zhlobená z dosák okolo pece a obitá hrdzavým plechom, aby sa zakryli škáry. Priečka delí búdu na dvoje – na kuchyňu a jedáleň. Ani v kuchyni ani v jedálni nie je dlážka. Iba udlapčená zem s hrbolkami a jamkami. A celá kuchyňa je len štvorcová pec a do nej vymurovaný kotol.
V tej kuchyni pôsobia dvaja – kuchár a zdravotný inštruktor. Ráno, keď sa má vyjsť z tábora, dostane kuchár vo veľkej táborovej kuchyni krúpy. Tak zo päťdesiat gramov na hlavu, okolo kila na brigádu a na celý objekt zo pätnásť kíl. Jestvuje tu také ustanovenie, že jesť sa smie len v jedálni.
Sám kuchár iba to robí, že krúpy a soľ do kotla nasýpa a mať delí – do kotla a sebe. A ešte mieša kašu, keď sa dovára. A zdravotný inštruktor sa iba díva. Keď sa kaša uvarí, kuchár a zdravotný inštruktor sa najedia, koľko im hrdlo ráči. Potom príde dozorný vedúci brigády prekontrolovať, či takou kašou môže kŕmiť ťahúňov.
Pavlo, Šuchov a Hopčil vošli do jedálne – tam sa je hlava na hlave. Podaktorí posediačky, ale väčšinou postojačky. Pavlo a Šuchov sa pretisli lakťami a postavili sa do radu. Hopčikovi kázali, aby šiel zavolať brigádu. Dnes majú ovsenú kašu. Šuchov v nádeji, že z dvoch ukoristených porcií bude aspoň jedna jeho, rýchlo sa pustil do svojej zákonitej. Najprv pritiahol pravé koleno k bruchu, potom z kapca vytiahol lyžicu, zložil čiapku, vopchal pod ľavú pazuchu a lyžicou obchránil kašu okolo krajov.
Musel sa ale ponáhľať, aby Pavlo videl, že už skončil, a ponúkol mu druhú polovicu.
Šuchov dojedol. Pretože si žalúdok napašmal hneď na dve porcie, z jednej sa nenasýtil tak, ako sa obyčajne nasýtil z jednej porcie ovsenej kaše. Vopchal ruku do vnútorného vrecka, z bielej handričky vytiahol svoj nezamrznutý zaoblený kúsok hornej kôrky a začal ňou starostlivo vytierať zvyšky ovseného mazu z dna a zo širokých okrajov misky. Napokon bola miska čistá, ako umytá, iba ak trošička mastnejšia. Podal misku ponad plece zberačovi. I keď to bol Šuchov, čo šlohol misky, rozhodoval o nich pomocník vedúceho.
Pavlo ho ešte trocha potrápil, kým tiež dojedol svoju misku. „Ivan Denisovič. Jednu si vy vezmite a druhú zaneste Cézarovi.“ Šuchov si pamätal, že jednu misku treba zaniesť Cézarovi, lebo ten sa niky neznížil na to, aby sám prišiel do jedálne. A hneď sa sklonil nad svoju zákonitú korisť a začal ju jesť uvážlivo. Šuchov mal ešte slabú nádej, že mu aj Cézar dá svoju kašu.Vošiel dverami do pitvora, potom ešte jednými dverami, utesnenými kúdeľou, vošiel do miestnosti a rýchlo zavrel dvere. Cézar fajčí fajku rozvalený pri svojom stole. Kašu odovzdal a čakal ešte, či ho neponúkne fajčivom. Šuchov šiel po chodníku a na snehu zbadal kúsok oceľovej pílky. Ten kúsok na nič nepotreboval, no človek nikdy nevie, čo sa mu na čo zíde. Zdvihol ho, vopchal do vrecka nohavíc.
Keď prišiel na stavbu, predovšetkým vytiahol schovanú kelňu a zastrčil si ju za špagátový opasok. Potom už vhupol do maltovne. Chcelo sa mu po dvoch miskách ukrutne fajčiť, ale svoj tabak nemal, takže si musel len kúpiť od Estónca. Ako tak pofajčievali a premýšľali, Ťurin im rozkázal, aby začali robiť a nečakali na trúbenie.
Šuchov a Kilgas vyšli nahor. Seňka dokončil obsekávanie ľadu, Šuchov natiahol šnúru. Doniesli naraz dva kalfasy. Ku Kilgasovmu múru i k Šuchovmu. Robota sa rozbehla. Došlo ešte jedno auto s tvárnicami.
Keď Šuchov muroval tretí rad, začal sa niekto doskami štverať hore. Bol to kontrolór, stavebný predák Der Moskovčan. Vraj pracoval na ministerstve. Postavil sa za murárov a díval sa. Der mal väzenský bušlat, ale novučičký a čistučký. Čiapku mal koženú. Aj on mal číslo ako ostatní – B-731. Der začal kričať. „A čo si ty myslíš? To smrdí horším ako karcerom! To je zločin, Ťurin! Dostaneš tretí nášup trestu!“ Svitlo Šuchovi i Kilgasovi. Pochopili, že zbadal térový papier na oblokoch. Vedúcemu sa skrivila tvár.
Pavlo sa zaháňa na Dera lopatou, aj Seňka, hoci je hluchý pochopil, dal si ruky v bok a pokročil bližšie. Vedúci sa naklonil k Derovi a celkom ticho, ale zrozumiteľne: „Tie časy sa už minuli, prašiny, keď ste naparovali tresty! Ak povieš čo len slovo, pijavica, posledný deň beháš po svete, pamätaj!“ Vedúci sa celý trasie, nemôže prestať. „No, čo sa vám robí, mládenci, čo sa vám robí!“ Der sa bál aj zostať, aj zísť dolu sa bál. Schoval sa za Kilgasa, stojí. Kilgas muruje, a k Derovi je stále obrátený chrbtom, akoby ho ani nevidel. Der sa prikráda k vedúcemu. „A čo poviem palierovi?“ „Poviete, že to tak bolo!“ A Der sa pomaly pobral dolu schodišťom, kráča schúlený dvorom, do kancelárie, zohriať sa.
Začali robiť piaty rad, keď osemdesiata druhá ide odovzdávať nástroje. Po celej zóne i na stavbe elektrárne sa jasne ozvalo cenganie o koľajnicu. Fajront! No len oni mali ešte plnú maltovnicu čerstvej malty. Slnko aj horným krajíčkom zapadlo za zemeguľu. Teraz vidieť, že brigády nielenže poodovzdávali nástroje, ale všetky sa húfom hrnú k strážnici. „Počujte, chlapi!“ ozval sa Šuchov, aby zaniesli kelne Hopčikovi, že jeho je nefasovaná, že ju netreba odovzdávať a že on ňou domuruje. Aj stoštvrtá sa pobrala dvorom sama, bez vedúceho. Pred strážnicou už boli všetci pokope, začali rátať. Zostali tam len Šuchov, vedúci a hluchý. Šuchov ešte pobehol kelňu upratať. Rýchlo dohonil Seňku. Vedúci bol už pri bráne. Stovky hrdiel na nich pokrikujú.
Zaradili sa do päťstupov. Rátanie už došlo až k nim. Veliteľ eskorty sa rozčuľuje. Jeden chýba. Znova všetkých začali od znova počítať. To ich nekonečné rátanie ide preto na nervy, lebo uberá už z osobného času, a nie z pracovného. Ktorý objekt príde prvý do tábora, ten sa bude mať kráľovsky: jedáleň ho čaká, na balíky je prvý, do úschovne potravín ide prvý, aj do individuálnej kuchyne, na kultúrno-osvetové oddelenie po listy, alebo na cenzúru vlastné listy odovzdať, na maródku, k holičovi, do kúpeľa – všade príde prvý.
Brigády nastúpili podľa čísel. Stoštvrtá bola celkom vzadu, tak sa aj zhromaždila vzadu. A tu vidí Šuchov, že celá brigáda stojí s prázdnymi rukami, že ani triesok nenazbierali. Iba dvaja držia malé viazaničky. Táto hra sa opakuje každý deň: pred fajrontom ťahúni nazbierajú ívery, papeky, polámané latky, zviažu handrovou tkaničkou a nesú. Prvú raziu urobí palier alebo daktorý predák pri bráne. Ak tam stojí, hneď rozkáže všetko odhodiť. Ale ťahúň ma o tom svoj vlastný úsudok: ak každý z brigády donesie čo len pár papekov, v baraku bude teplejšie.
Prišli na to, že v tridsiatej druhej jeden chýba. Išli ho hľadať k autodielňam. Chýbal malý počerný Moldavan. Ľudia debatujú, či Moldavan mohol ujsť alebo nie. Z autodielní vybehli tri postavičky, teda aj Moldavan. Ostatní mu nadávajú. Veď nie je to maličkosť, päťsto ľudí o pol hodiny okradnúť. Zaspal, keď sa chcel schovať pred pomocníkom vedúceho tridsiatej druhej brigády. Vyliezol na omietacie lešenie, zohrial sa a zaspal.
Stráže začali opäť zratúvať. Všetko bolo v poriadku, začnú ich teda vypúšťať. Kráčali pomalým krokom, ale z ničoho nič, kolónu, akoby vymenili. Zavlnila sa, porušila krok, mykla sa dopredu a zahučala. Keď sa koniec kolóny vyhrnul na vŕšok aj Šuchov videl, čo sa deje. Napravo od nich, ďaleko v stepi sa černela ešte jedna kolóna, smerovala naprieč ich a zrejeme tiež pridala, keď zazrela ich. Mohla to byť kolóna z mechanického závodu, bolo v nej zo tristo ľudí.
Kolónu z mechanického závodu bolo treba predbehnúť, lebo tých na táborovej strážnici osobitne dlho prehliadajú. Odvtedy, ako v tábore začali podrezávať väzňov, je veliteľstvo tej mienky, že nože sa vyrábajú v mechanickom zvode. Keď sa dostali na križovatku zbadali, že mechanický závod je asi stopäťdesiat metrov vpravo.
Kúsok pred bránou, skríkol pomocník veliteľa stráže, aby odhodili drevo.
Pri strážnici sa zbieha päť ciest. Dozorcovia im kážu rozopäť bušláty. Ruky sa roztiahli, chystajú sa obchytkávať ich a šmátrať, po bokoch potľapkávať. Už prehliadli čelo kolóny, keď Šuchov pristúpil k Cézarovi povedal: “Cézar Markovič! Ja sa hneď od stráže rozbehnem do výdajne balíkov a postavím sa do radu!“
A prehliadky sa už celkom blížila. Rozopäl bušlat, nenáhlivo, aj kacabajku si uvoľnil spod plachtovinového opasku. Vopchal ruku do vrecka na kolene, aby si potvrdil, že tam nie je nič. Ale bola tam pílka, kúsok pásovej pílky. Ten kúsok, ktorý dnes zdvihol zo zeme v pracovnej zóne a vôbec ho nemal v úmysle preniesť do tábora. Nemal v úmysle preniesť ho, ale teraz, keď ho už sem doniesol, bolo mu ho ľúto zahodiť. Veď by sa dal z neho vybrúsiť malý nožíček, aspoň taký obuvnícky. Keby ho bol mienil preniesť, dobre by si premyslel aj ako ho schovať. Ale teraz zostávali pred ním iba dva rady. Musel sa rozhodnúť rýchlosťou blesku: alebo, krytý posledným päťstupom, nebadane odhodí pílku na sneh (keď ju nájdu, nebudú vedieť aj tak kto ju odhodil) alebo sa ju pokúsi preniesť. Za ten kúsok píly, keby ho uznali za nôž, mohol dostať desať dní karceru. Vopchal ho teda do vatovaného palčiaka.
V plnom svetle zostali poslední traja: Seňka, Šuchov a Moldavan. Pretože boli traja a oproti ním stálo päť dozorcov, mohol si vybrať, ku ktorému pristúpi. Vybral si starého, pravdaže bol skúsený, mohol ľahko nájsť pílku, keby bol chcel, ale pretože bol starý, musela sa mu táto služba na smrť sprotiviť. Zatiaľ si Šuchov obidve rukavice – tú s pílkou i prázdnou – stiahol, chytil do jednej ruky, prázdny palčiak otrčil dopredu, do tej istej ruky chytil aj motúz, čo sa ním opasoval, kacabajku celkom porozopínal, spodok bušlata a kacabajky úslužne nadvihol a na povel vykročil k šedivému dozorcovi.
Šedivý dozorca potľapkal Šuchova po bokoch a po chrbte, na kolenné vrecko tľapol zvrchu, nič tam nebolo, postískal v rukách spodky kacabajky i bušlata, tiež nič, a už keď prepúšťal Šuchova, kvôli istote postískal v ruke ešte aj otrčenú rukavicu – prázdnu. Dozorca stisol palčiak a Šuchova akoby vnúti zovreli klepetá. Ešte jedno také stisnutie – druhý palčiak a – Šuchov sa vezie do karceru na tristo gramov chleba denne a teplú stravu iba každý tretí deň.
Všetky tieto myšlienky mu prebleskli hlavou za tú krátky chvíľu, kým dozorca stisol prvú rukavicu a preniesol ruku, aby takisto stisol aj druhú, zadnú. No vtom bolo počuť, ako veliteľ prehliadky v snahe dostať sa čím prv domov zavolal na eskortu, aby dali mechanický závod. A dozorca so šedivými fúzami, miesto toho, aby chytil Šuchovu druhú rukavicu, hodil rukou – tak bež. Šuchov sa rozbehol, aby dohonil svojich.
Kúsok od brány z pravej i ľavej strany sa postavili dvaja strážnici, brána, vysoká zo tri ľudské výšky, sa pomaly otvorila a ozval sa povel, aby sa zoradili do päťstupov.
Na tomto večernom preratovaní, keď sa trestanec vracia táborovou bránou, je z celého dňa najväčšmi prefúkaný, premrznutý, vyhladnutý. Trestanci vchádzajú do tábora. Šuchov sa rozbehol popri väzení a pomedzi baraky do výdajne. Na stĺpe bola pribitá preglejková doštička a na nej atramentovou ceruzou vypísaní všetci, čo dnes dostali balík.
Stoja v rade s mieškami, s vrecúškam. Vo vnútri otvárajú balíkovú debničku sekerkou, dozorca všetko vlastnými rukami povyberá a prezrie. Ak sú tam pirohy, alebo dáke vyberanejšie sladkosti, saláma či ryby, dozorca si z nich odhryzne.Rad sa pomaly, len predsa hýbal dopredu, ale predsa ešte zostávalo pred Šuchovom zo desať ľudí a za ním sa nastavalo sedem, keď vošiel Cézar. Prepustil mu miesto a ešte sa ho spýtal, či mu má jedlo doniesť. Cézar mu povedal, že aby ho zjedol sám. Funkcie dozorného jedálne sa držal Chromý. Svoju telesnú chybu si dal uznať za invaliditu, ale aj tak bol zdravý. Bude zle, ak už stoštvrtá vošla dnu. Chromý pozná podľa tváre celý tábor.
Šuchov zbadal celkom pred verandou akoby Seňkovu hlavu. Ukrutne sa zaradoval a hybaj sa prebíjať lakťami rýchlo dopredu. Šuchov bol stisnutý, a tak musel vymyslieť niečo iné. Chytil sa vľavo zábradlia, vytiahol sa na verandový stĺp a zostal visieť – odtrhol sa od zeme. Nohami sa komusi oprel do kolien, pretiahli ho po krížoch, jednou nohou si stal na rímsu verandy pri hornom schodíku a čaká. Zazreli ho chlapi z brigády a podali mu ruku.
V jedálni ako vždy – od dverí kúdoly pary, za stolmi sedia chlapi jeden pri druhom. Šuchov si zapamätal, ktoré misky naplnil kuchár, kým ešte hustota nesadla na dno várnice, a v ktorých je iba samá prázdna žbrnda. Kilgas ešte doniesol chlieb na tácni. Dnes dostávajú prídel podľa práce – niektorí dvesto, niektorí tristo, Šuchov štyristo gramov. Vzal si štyristo, skrojok, a za Cézara dvesto, striedku. Šuchov zložil čiapku, položil si ju na kolená. Keď odpil riedku žbrndu z obidvoch misiek, prelial jednu misku do druhej, pobúchal a ešte lyžicou vychránil. Tak bude azda väčší pokoj pri jedení, nemusí myslieť na druhú misku, nemusí ju strážiť očami.
Večeral bez chleba: dve porcie a ešte s chlebom – to by bolo prihojno, chlieb si nechá na zajtra. Dojedal svoju žbrndu a nikoho si nevšímal. Ale predsa si všimol, keď sa oproti nemu pri stole uvoľnilo miesto a sadol si naň vysoký starec zo šesťdesiatej štvrtej brigády a v rade pred výdajňou balíkov počul, že šesťdesiata štvrtá bola dnes na Socialistickom sídlisku namiesto stoštvrtej a celý deň bez ohrevu naťahovala pichľavý drôt. Šuchov vyšiel z jedálne s plným bruchom, spokojný zo sebou.
Nešiel ale do svojho baraka, ale za Lotyšom, ktorý býva v siedmom. Šiel po tabak do pohára. Keď zistil, že je to ten istý z minula, zobral si aj druhý pohár tabaku. Dal mu za to dva ruble.
Ako vybehol na dvor, hneď sa pustil behom domov, aby mu neušiel Cézar, keď sa vráti s balíkom. Ale Cézar už sedel na svojej spodnej prični. Všetko, čo doniesol, mal rozložené na prični a na nočnom stolíku. Pohľadom zistil, že Cézar dostal salámu, kondenzované mlieko, tučnú údenú rybu, slaninu, voňavé sucháriky, sladké pečivo, zo dve kilá kockového cukru, maslo, cigarety, fajkový tabak. Cézar rozprestrel kus papiera, a kládol naň jedlo. Šuchov spustil matrac, aby to nevidel a nepokazil si náladu. A znova si bez Šuchova nevedia poradiť. Potrebovali malý skladací nožíček.
Keď spravil Šuchov poriadok s chlebom a nožmi, prišiel rad na mešec s tabakom. Vzal z neho pomedzi prsty, presne toľko si požičal a podal Estóncovi. Vrava z dvesto hrdiel napĺňala polovicu baraka, ale Šuchov predsa len zachytil akoby zvonenie o koľajnicu. Zbadal, že do baraka vošiel Horenoštek. Šuchov, ktorý už držal v ruke ušúľanú, dávno vytúženú cigaretu, vrtko zoskočil na zem, vhupol do kapcov a už chcel odísť, ale uľútostilo sa mu Cézara. Nemal v úmysle vyslúžiť si ešte dačo od neho, ale zo srdca ho ľutoval, keď dostal balík, nemal sa na ňom popásť, ale rýchlo ho pred previerkou odvliecť do úschovne, lebo mu ho potiahnu tí, čo prvý vbehnú z previerky do baraka.
Šuchov vidí, že Cézar stratil hlavu, pobieha sem a tam, ale už je neskoro. Pchá si salámu a slaninu pod kabát, aspoň toľko vezme zo sebou, aspoň toľko zachráni. Zľutoval sa a poradil mu, aby sa učupil do tmy a má tam byť až do konca. A keď bude dozorca so službami prične obchádzať a do všetkých škár nazízať, vtedy nech vyjde. A Šuchov vyjde von prvý aj dnu vbehne prvý.
Šuchov sa spočiatku veľmi ťažko pretískal. Ale v chodbe, spoločnej pre obidve polovice barak, a v pitvore sa už nikto nepchal dopredu, oblepili stenu vo dva rady sprava i zľava, len v prostriedku nechali prázdny priechod pre jedného človeka. Pripálil si v pitvore. Zbadal, ako pred každým barakom hustne čierny zástup. Nastupujú na previerku. Vyprášili celý barak na dvor. V braku je štyristo chlapov. Majú sa zoradiť do päťstupov. Ktorý päťstup odrátajú, do baraka. Šuchov nevbehol prvý, ale z prvého oči nespustil. Dobehol k Cézarovej prični a sadol si. Zhodil kapce, vyštveral sa na štvorpričňu blízko pece a odtiaľ uložil svoje kapce na prípecok. A nazad k cézarovej prični.
Šuchov si ľahol hlavou k obloku a Aľoška na tej istej štvorprični, oddelený od Šuchova len pelasťou – naopak, aby mal svetlo zo žiarovky. Zase si číta evanjelium.
Mlčky hľadel do povaly. Už ani sám nevedel, či chce slobodu alebo nie. Spočiatku po nej veľmi túžil a každý večer počítal, koľko dní trestu uplynulo a koľko ešte zostalo. Ale neskôr ho to omrzelo. Iba po jednom túžil – po slobode – aby mohol ísť domov. A domov ho nepustia...
Už si mysleli, že druhá previerka nebude a pôjdu spať, ale bola. Všetci mali prejsť do druhej polovice. Cézar vystrčil ruku nahor a položil mu dva zákusky, dve kocky cukru a koliesko salámy. Šuchov poďakoval a ešte mu poradil, aby mu podal vrecko, že uňho, nič nebudú hľadať. Cézar podal Šuchovovi svoje vrecko. Ten ho dal pod matrac a ešte chvíľku čakal, kým vyženú viacerých, aby na chodbe stál kratšie bosí. Vydurili všetkých do druhej polovice baraka, zvyšok do chodby. Šuchov stál hneď pri stene. Vyhnali všetkých a ešte raz sa dozorca s veliteľom baraka šiel podívať, či sa niekto neschoval, či sa dakto v šere neučupil a nespí. Pretože ak niekto chýba, zle je.
Opäť odpočítavajú a púšťajú ich po jednom dnu. Teraz budú celú druhú polovicu baraka preháňať do ich. Šuchov podal Aľoškovi jeden zákusok. Zakryl sa až po uši dekou, tenkou, nepratou dečkou a už nepočúval, ako sa medzi prične tlačili trestanci z druhej polovice. Šuchov zaspával s celkom dobrými pocitmi. Cez deň sa mu v mnohom pošťastilo: do karceru ho nezavreli, brigádu nevyhnali na Socialistické sídlisko, pri obede šlohol kašu, vedúci dobre pochodil pri percentovke, murovalo sa veselo, nenašli mu pílku pri prehliadku, večer zarobil u Cézara i tabačku si kúpil. A neochorel, premohol sa. Prešiel ničím neskalený, takmer šťastný deň. Takých dní prežil od prvého do posledného dňa trestu tritisíc šesťsto päťdesiattri. Tri dni mu pribudli z priestupkových rokov. . .
Analýza diela – autor nezachytáva len spomienky a trpké skúsenosti z pracovných táborov, nie je len dokumentom toho, čo autor sám prežil, ale je aj svedectvom v období kultu osobnosti. Opisuje všedný deň v tábore od budíčka do večierky. Drsnou pravdivosťou vyvoláva v čitateľovi pocit rozhorčenia a súčasne súcit voči ľuďom, kt. sa v tábore ocitli, často ani nevediac prečo. Ponižovanie jednotlivca je v tábore zákonom. Podstata novely spočíva v absolútnej negácii vonkajšieho dramatizmu a ideologickej analýzy.
Zaradenie autora – Svetová literatúra po roku 1945
Žáner – novela
Čas a prostredie – v januári 1951 v pracovnom tábore na Sibíri
Charakteristika hlavých postáv:
Ivan Denisovič Šuchov
-trestanec odsúdený za vlastizradu, podpísal nepravdivú výpoveď, len aby si mohol „ešte aspoň trocha požiť"
-vo februári 1942 na Severozápadnom fronte obkolesili ich armádu a Nemci ich chytali a zajímali. Šuchov po pár dňoch ešte so štyrmi ušiel. Zo zajatia sa vrátili iba dvaja a povedali, že idú z nemeckého zajatia, čo bola chyba. Vo výpovedi musel uviesť, že sa vzdal do zajatia s úmyslom zradiť vlasť a späť sa vrátil iba preto, aby splnil úlohu, ktorou ho poverila nemecká tajná služba. Aká to však bola úloha, nevedel vymyslieť ani Šuchov ani vyšetrujúci sudca.
odsúdený bol na desať rokov (vtedy dávali jednotne 10, potom zase jednotne 25) a odsedel si už 8
-najprv sedel v obyčajnom väzenskom tábore (v Usť-Ižme) a teraz si odpykáva trest v Osobnom politickom
-doma nechal manželku a deti, avšak na domov často nemyslí, lebo niet kedy, lebo treba pracovať a zaoberať sa inými vecami - kde schovať zvyšný chlieb, aby ho nenašli, kde sa zahriať, ako zohnať viac jedla …
-po toľkých rokoch už Šuchov vie, čo a ako robiť, aby človek prežil
Charakteristika vedľajších postáv:Andrej Prokofievič Ťurin -vedúci brigády, tiež trestanec
-robí pre svoju brigádu veľa, zháňa im lepšie roboty, vybavuje vyššie percentá - vie v tom chodiť, vie kedy a kde podplatiť
-nestráni sa ani roboty, nepovyšuje sa
Pavlo
-asistent vedúceho
-robí iba, keď mu to prikáže Ťurin
Bujnovskij -kapitán
-pracovitý
-dostal 10 dní trestu, lebo sa ohradil, keď dozorcovia zobliekali z trestancov na mraze všetko, čo nebol prikázaný odev
Aľoška -Šuchovov sused, babtista
-robil všetko, čo mu ostatní prikázali, zdvorilý, poddajný, pokorný
-stále čítal evanjelium
Téma – opis všedného dňa v tábore od budíčka do večierky
Konflikt – čitateľov pocit rozhorčenia a súčasne súcitu voči ľuďom, ktorí sa ocitli v tábore, často ani nevediac prečo
Kompozícia – novela je bez členenia kapitol
Hlavná myšlienka – autorove vlastné skúseností z pracovného tábora, neľudské podmienky v stalinských väzniciach
Jazykové a umelecké prostriedky:
epiteton – sivé hmly, ...
zdrobneniny – slamníčk, balíček, ...
Citát: „Človek drhne ako kôň, ani nemá kedy porozmýšľať, ako sa sem dostal a ako odtiaľto odíde.“
