Lit. druh – lyrika + epika
Lit. útvar – román
Lit. obdobie – ruský romantizmus
Kompozícia – kapitoly a strofy
Priestor a čas – Petrohrad a ruský vidiek
Hl. idea – poukázanie na človeka, ktorý nedokáže urobiť šťastným seba ani iných
Hl. téma – nenaplnená láska, priateľstvo Onegina a Lenského
Postavy – Eugen Onegin – mladý pekný pyšný márnomyseľný bohatý muž, dedič kaštieľa a pozemkov na vidieku, znudený petrohradskou spoločnosťou, hľadá zmysel života
Vladimír Lenský – romantik, sentimentálny básnik, zamilovaný do Oľgy
Tatiana Larinová – smutné, rojčivé, utiahnuté, poverčivé dievča, rado číta romány, beznádejne zamilovaná do Eugena
Oľga Larinová – Tatianina sestra, jej opak, je veselá, spoločenská, priateľská, vždy usmiata

Eugen je mladý márnomyseľný muž, ktorého prestal baviť život v petrohradskej spoločnosti. Po smrti otca sa stáva dedičom kaštieľa a pozemkov na vidieku. Odsťahuje sa tam za účelom nájdenia zmyslu života. Sám nevedel, prečo má žiť. Na vidieku sa spoznáva s mladým statkárom Vladimírom Lenským. Je to zamilovaný básnik. Píše len o láske. Ľúbi dievča od susedov, Oľgu Larinovú. Eugen sa veľmi rád rozpráva s Vladimírom. Sú to kontrastné povahy, no veľmi rýchlo si k sebe našli cestu a stali sa dobrými priateľmi.

Vladimír je jedného dňa pozvaný na návštevu k Larinovcom. Zoberie so sebou aj Onegina. Tam sa Eugen spoznáva so sestrami. Oľga, o ktorej básni Lenský, je veselé spoločenské urozprávané usmievavé dievča, zatiaľ čo jej sestra Tatiana je dievča smutné, melancholické, tiché, utiahnuté, poverčivé a rado číta romány o láske. Keď k Larinovcom príde z ničoho nič mladý neznámy muž, stelesnenie Tatianiných snov, dievča sa zamiluje. Odhodí svoju hanblivosť a napíše mu lisť vo francúzštine. Eugen a Tatiana sa stretnú spolu v sade. Ona mu vyjadrí svoje city, Eugen ju však odmieta. Odôvodní to tým, že je veľmi prelietavý a že Tatiana by pri ňom veľmi trpela. Má ju rád ako sestru, nič viac. A že dievčenské srdce tiež pozná, rýchlo zabúda a vzplanie pre iného. Týmito slovami jej zlomil srdce.

Tatiana chradla z nešťastnej lásky. Opäť sa koná hostina, Táňa má meniny. Sú pozvaní Lenský aj Onegin. Tentoraz sa Eugen priveľmi venuje Oľge, naschvál, aby ukázal Tatiane, že je taký, ako povedal. Sukničkár. Žiarli Vladimír, žiarli Tatiana. Vladimír vyzve Eugena na súboj pištoľami. Zo súboja však víťazne vyjde Eugen. Po zabití priateľa si uvedomil, čo vlastne urobil. Odvtedy mu vina nahlodávala svedomie. Odíde z vidieka preč, ďaleko od všetkého a všetkých, cestuje po svete. Oľga pridlho Lenského neoplakávala, čoskoro sa vydala za iného. Tatiana odchádza s matkou do Moskvy. To mesto je jedným z cieľom Eugenovho cestovania. V meste navštívi Onegin svojho priateľa – generála. Zistí, že Tatiana je jeho žena. Tak sa Eugen a Tatiana po niekoľkých rokoch opäť stretávajú. Keď ju uvidí v lesku šperkov, šiat a bohatstva, okamžite sa do nej zamiluje. Myslí si, že keď sa vydala, zmenila prostredie, pomery, musela sa zmeniť i ona, z dievčaťa vyrásť dospelá zrelá žena. Teraz napíše list Eugen Tatiane. Stretnú sa, a Tatiana urobí to, čo vtedy Onegin v sade. Chladne ho odmieta. Onegin tak stráca poslednú nádej na to, aby zistil, čo je zmyslom jeho života.

O zamilovaní Tatiany:
„Tatiana sprvu s rozhorčením na klebety tie hľadela, no s nevýslovným potešením potajme na ne myslela, a už jej duma klíči zo sna, prišiel čas a už lásku pozná. Ako keď zrno na zemi oživne v jarnom plameni. Veď dávno už jej fantázia, nehou a tiesňou horiaca, osudne prahla oddať sa, túžba, čo srdce sladko zvíja, už zmámila jej mladú hruď: Ach, šepnúť tiež raz, ty môj buď...“

„A dočkala sa... Dievčie oči prezradili jej to: to je on! A zrazu sú jej dni i noci i každý sen i vrúcny ston, stále ním plné, už je iná, čarovnej jej ho pripomína všetko tu. A už pri vrave nudia ju reči láskavé i pohľad starostlivej slúžky. Skľúčene sa vždy utajac, hostí už nepočúva viac a preklína ich obzor úzky, ich nečakané príchody, posiedky večné, lichôtky.“

„Opíšem reči jednoduché otca či deda – starčeka, stretnutia detí ruka v ruke pri lipách, v tôni jarčeka, nešťastné muky žiarlivosti, rozluku, slzy zmierlivosti, zas rozdvojím ich, napokon spojím ich božím zákonom... Oživím hovor nežnej vášne i slová lásky žalostné, ktoré mi dávno, ako v sne pri nohách milej čarokrásnej splývali z perí, tie, čo sám dnes však už viacej nepoznám.“

„Dnes oplačem tvoj dievčí rozpuk, Tatiana, Táňa premilá! Módnemu tyranovi do rúk už osud svoj si zverila. Ty zahynieš, no predtým, drahá po temnom šťastí budeš siahať v oslepujúcich nádejách a nehu žitia nájdeš v hmlách, jed túžby zázračný už piješ a sen ťa v bdení umára: vo všetkých kútoch chotára zrieš šťastné schôdzky, kam len prídeš, všade a všade v toku dní stojí tvoj zvodca osudný.“

O zamilovaní Eugena:
„Nie nepochybne, ako dieťa zaľúbil sa náš Onegin, deň a noc sa už v túžbach zmieta a preludom svojím bolestným. Nehľadí na nič, ku jej dverám, k výpustku, k Tatianiným sieňam prichádza teraz každý deň, vláči sa za ňou sťaby tieň, je šťastný, ak jej kožučinu prehodiť môže na plecia, jej teplej ruky dotkne sa, zrobí jej tú či službu inú, pluk livrejí jej zoženie, či šatku zdvihne zo zeme.“

Tatianino odmietnutie:
„Vtedy som iste mladšia bola, a zdá sa lepšia, Onegin, ľúbila som Vás, pravda holá a vy ste prišli ku mne s čím? Čo Vaše srdce? Číra krutosť. Bola Vám vari nenová oddaná láska dievčenská? A teraz - matka nebeská – stydne krv vo mne, keď si krušne na Váš zrak chladný spomeniem a na tú kázeň... Dobre viem, a bez výčitky: veľkodušne správali ste sa ku mne sám. Za to som vďačná z duše Vám.“