Pri počutí mena Jozefa Miloslava Hurbana sa prevažnej väčšine ľudí vybavia ďalšie dve mená – Ľudovít Štúr a Michal Hodža. Nečudo, veď všetci traja majú nepopierateľnú zásluhu nielen na uzákonení nášho spisovného jazyka, ale aj na pozdvihnutí národného povedomia. Z toho sa dá jednoznačne vyvodiť domnienka, že Hurban pevne a neochvejne stál pri myšlienke národného obrodenia.

Jeho najväčší prínos bol v organizačnej práci v politickom i kultúrnom smere. Bol presvedčený o dôležitosti funkcie spisovného jazyka a literatúry. To ho s jeho snahami pasovalo za najaktívnejšieho literárneho kritika svojej doby a popri Jánovi Kalinčiakovi bol najplodnejším prozaickým autorom. Sledoval vývin slovenskej literatúry od najstarších staroslovienskych čias až po svoju súčasnosť a predstavoval ju ako prejav duchovnej sily národa. Touto svojou prácou významne prispel k upevneniu štúrovskej literatúry, ktorú správne chápal ako „organické pokračovanie predchádzajúceho literárneho vývinu“ (Kochol, 1960, s. 466).

V rámci jeho vlastnej tvorby sa presadzuje vo väčšej miere próza, ktorá bola v danom období v kvantitatívnej menšine. Možno to spôsobili aj jeho samotné poznatky o literárnej minulosti. Je nepopierateľné, že v predchádzajúcich obdobiach sa autori dostávali do povedomia verejnosti predovšetkým zásluhou poézie. A práve jej absenciu sa snáď Hurban pokúsil napraviť svojím úsilím. Podarilo sa mu to naozaj znamenite. Veď jeho tematické zameranie je skutočne rozmanité. Nezameriaval sa výlučne na klady národa, ale podarilo sa mu zobraziť aj jeho zápory. A to bol v tom období do značnej miery odvážny počin vzhľadom na to, že mnohí spisovatelia idealizovali svojich hrdinov. Tomuto postupu sa, samozrejme, nevyhol ani samotný Hurban, no jednoznačne na ňom nestaval svoje názory.

Európsky romantizmus prezentoval jednotlivca ako samotára, človeka odstrčeného na okraj spoločnosti. Preto nezriedka vystupoval ako žobrák, tulák čo dokonca väzeň. Toto sa odrazilo aj v tvorbe slovenských autorov. Veď motív väzňa túžiaceho po slobode využil aj Samo Chalupka. Odlišnosť povahy individualít sa však prejavila v ich vnútornom svete. Hrdinovia zo slovenských reálií boli odhodlaní vykonať veľký čin, nezatláčali do úzadia revolučné myšlienky a nevzdávali sa pred útlakom spoločnosti. V Hurbanovom diele bol popri samotnom Olejkárovi a jeho pomocníkovi najvýraznejšou postavou Matúš Trenčiansky. Práve uňho badať zvýšenú mieru idealizácie a rovnako túžbu pozdvihnúť slovenský národ.

Ďalšou typickou črtou tohto literárneho obdobia bol výber historických námetov. Niektorí si ich zvolili ako myšlienkový únik pred realitou, iní zasa ako paralelu alebo alegóriu pre zobrazenie reálnej skutočnosti. Cestu minulosti neobišiel ani Hurban a dej svojho pútavého príbehu zasadil do prelomu trinásteho a štrnásteho storočia, kedy mali v rukách neotrasiteľnú moc okrem kráľa v rukách šľachtici.

Jedným (a azda najznámejším) veľmožom bol Matúš Čák Trenčiansky. V tomto príbehu vystupuje ako vládca nad Tatrami. Za týmto symbolom sa nepochybne skrýva narážka na panovanie na Slovensku. Jeho úsilím bolo zjednotiť našu krajinu a dopomôcť jej k lepším časom. A na jej čele nesmie chýbať, samozrejme, slovanský kráľ. Po smrti uhorského vládcu Ondreja III. z rodu Arpádovcov sa so svojimi prívržencami snažil dosadiť na trón českého kráľa Václava II. Ten už mal však svoje najlepšie roky za sebou, preto presunul túto ponuku na svojho syna, Václava III. Druhá skupina šľachticov mala tiež svojho kandidáta – Karola Róberta z rodu Anjouovcov.

Na pozadí týchto historických udalostí sa odvíja príbeh Olejkára. Je ním liečiteľ Hrabovec, ktorý ako mladý muž prežil nešťastnú lásku k sestre trenčianskeho zlatníka. Nebolo mu dopriate vziať si ju za manželku, preto Želmíra spáchala po narodení dieťaťa samovraždu. Hrabovec sa vyzná aj vo výrobe jedov, čo využije pomstychtivý zlatník a zatiahne ho do úkladov proti Matúšovi. Je to zlodej, ktorý spracúva cennosti ukradnuté z kostolov, a keďže trenčiansky pán zavádza prísne poriadky, rozhodne sa ho odstrániť. Dokonca chce zavraždiť dvoch Matúšových ľudí, ktorých drží zavretých v pivnici. Svoje nekalé úmysly neoľutuje ani vo chvíli, keď je odsúdený.

Do kategórie kladných postáv spadá Vít, olejkárov pomocník s neznámym pôvodom. Je zamilovaný do jeho dcéry Ľudmily. Ich romantickému vzťahu je naklonená aj jej matka. Zvrat v jeho osude nastáva vo chvíli, keď sa stane hračkou v rukách sprisahancov a ich nástrojom pomsty. Mal dopraviť jed Matúšovi, ale napokon mu zachránil život. Odmenou mu je iba vstup do jeho služieb, pretože vysvitne, že on a Ľudmila sú v skutočnosti súrodenci. Pre ňu a jej matku sa to stane pohnútkou pre vstup do kláštora.