Razumichinovi poradil čo má s Raskoľnikom robiť a tiež opletali o vražde stareny a jej sestry, a o tom, že podozrievajú na maliarov čo tam pracovali. Raskoľnikov iba počúval. Zrazu sa na dverách zjavil Peter Petrovič Lužin. Bol to Dunin budúci manžel. Kultúrne sa správal voči Raskoľnikovovi, ale on mu s mrzutosťou odpovedal na otázky a nakoniec Lužina vyhnal z bytu. Za nim vyhnal i lekára Zosimova, Razumichina a Nastasia odišla sama. Raskoľnikov sa pobral von a dlho sa túlal po meste. CITÁT:„Bolo osem hodín, slnce zapadalo. Taká istá horúčosť, on však dichtivo vtiahol do pľúc mestom zamorený, smradľavý a zaprášený vzduch. Máličko sa mu zakrútila hlava. Nevedel a ani nemyslel na to, kam ide; vedel iba jedno, že so všetkým tým treba skoncovať ešte dnes, naraz, hneď: že domov sa inak nevráti, pretože nechce takto žiť. Ako skoncovať? S čím skoncovať? Nemal o tom ani potuchy, ba ani rozmýšľať nechcel. Odháňal od seba myšlienky: myšlienky ho trápili. Iba cítil a vedel, že treba, aby sa všetko tak či onak vyriešilo; „nech by už bolo akokoľvek,“ opakoval si so zúfalou neodbytnou istotou a rozhodnosťou.“
Kráčal a ani nezistil kedy sa dostal pred starenin byt. Pracovali v ňom majstri. Vypytovali sa mu čo tu chce a on iba sedel a hľadel do prázdna. I volal ich nech idú s nim na políciu, že im tam všetko rozpovie. Ale majstri ho vyhodili na ulicu, lebo si mysleli, že je lotor, opilec a nevie čo rozpráva. Z diaľky bolo počuť krik. Raskoľnikov ho sledoval a keď prišiel bližšie zistil, že sa stalo nešťastie. Marmeladova zrazil koč. Vážne bol zranený. Volali i doktora, ale bolo pozde. Prišla i Marmeladova dcéra Soňa a tu ju Raskoľnikov prvý krát videl. Vyjadril sústrasť Katerine Ivanovnej, Marmeladovej žene, a šiel domov. Hneď so schodišťa mu bolo podozrivé, že v byte svieti svetlo. Zišiel dnu a tam ho čakali matka a sestra Duňa. Už hodnú chvíľu kým čakali, Nastasia im vyrozprávala čo sa s Raskoľnikovom stáva. Boli prestrašené, ale Razumichin ich upokojoval, a odprevadil domov, keď ich Raskoľnikov vyhnal von. Na druhý deň sa mu po hlave motalo: „Matka, sestra, ako som ich miloval! Prečo ich teraz nenávidím? Áno, nenávidím ich fyzicky ich nenávidím, nemôžem ich vedľa seba vystáť.. Nedávno som pristúpil k matke a pobozkal som ju, pamätám sa.. Objímať ju a myslieť si, že keby sa dozvedela, tak.. nepovedať jej radšej? Óó, ako teraz tú starenu nenávidím! Zabil by som ju vari aj druhý raz, keby ožila! Úbohá Lizaveta! Načo sa tá do toho priplietla?..