Fiodor Dostojevskij Zločin a trest

Raskoľnikov býval v S-kej uličke v Petrohrade, kde mal prenajatú izbu. Bol chudobný, nezariadený, biedne oblečený, ale predsa pekný, vyššej postavy, mal tmavé oči a gaštanové vlasy. Posledné časy sa mu všeličo motalo po hlave, čo mu mohlo zlepšiť jeho ťažké postavenie. I najprv si v sebe hovoril, že tára, to sa len tak s tým vo fantázii zabáva, ale čoskoro začal svoj sen pokladať za pevný plán. I odišiel do domu, kde bývala starena plná bohtstva. Zazvonil a starena otvorila. Vošiel dnu a pozorne si všímal každý kútik bytu. Už tu neraz bol a teraz prišiel po to isté-doniesol záloh. Vyšiel celý zmätený. CITÁT: „Bože môj! Aké je to všetko odporné! Vari by som naozaj.. nie, to je nezmysel, hlúposť! -dodal rozhodne- vari mi naozaj mohla zísť na um taká hrôza? Akej špinavosti je to vlastne schopné moje srdce? Naozaj aké je špinavé, odporné, hnusné, hnusné!“
V posledné dni sa Raskoľnikov vyhýbal i spoločnosti. Ale keď bol v krčme všimol si dajakého úradníka a aj on si všimol jeho. Prihovoril sa mu a tento sa hneď začal sťažovať o svojej chudobe, o tom ako nikto nemá súcit s nim ani len vlastná žena Katerina Ivanovna, rozprával i o svojej dcére Soni, prameňu peňazí, ktorá si predáva telo. Keď už bol Marmeladov opitý, Raskoľnikov ho odviedol domov a tam videl všetku tú biedu. Na druhý deň Raskoľnikova zobudila služka Nastasia, ktorá mu občas zariadila byt a nosila jesť. Podala mu i list od matky. Píše mu o šťastí, ktoré sa prihodilo jeho sestre Duni, o tom ako sa vydá za advokáta Petra Petroviča Lužina. Raskoľnikov hneď nesúhlasil s tým, lebo videl, že sa jeho sestra vydáva kôli tomu, aby brata vyhla chudobe. I rozbúrený vyšiel a dlho sa po ulici túlal. Zrazu videl a počul Lizavetu Ivanovnu, sestru stareny Aľone Ivanovnej, a zistil, že zajtra o siedmej večer Lizaveta nebude doma, starena, na ktorej život pôjde siahnúť, bude sama a to bude pravá chvíľa splniť jeho fantáziu. Teraz si už bol istý, že to spraví, lebo v krčme vypočul dvoch ľudí rozprávajúc sa o Aľone, ktorá bola bohatá, zlá voči sestre a zálohárom, a jej sestra Lizaveta prala, varila, riadila, šila a všetok zárobok dávala sestre. CITÁT: „Striga je, po prvé hlúpa, zbytočná, bezvýznamná, zlostná, chorá, nikomu nepotrebná, všetkým škodí a ani sama nevie načo žije, a zajtra beztak umrie prirodzenou smrťou. Naproti tomu sú mladé, čerstvé sily, ktoré zbytočne hynú pre nedostatok prostriedkov. Sto, ba tisíc dobrých skutkov a podujatí by sa mohli vykonať alebo usmerniť za starenine peniaze.

Stovky bytostí usmerniť na pravú cestu, desiatky rodín zachrániť pred biedou, chorobami a to všetko za jej peniaze!“
Zajtradeň Raskoľnikov celý preležal. Keď zrazu hodiny odbili šiestu, strhol sa, lebo si uvedomil, že bol čas pre vykonanie svojho plánu. Prichystal si sekeru, záloh a pobral sa do domu, kde bývala starena. Schodište bolo prázdne a tiché. Iba na prvom poschodí pracovali maliari. Nevideli ho. Zastal si pred dvere a chviľu rozmýšľal. Zazvonil a starena otvorila. Šiel rovno do bytu hoci ho starena nevolala. Dal jej záloh a starena sa chviľu obrátila ku svetlu pri odkrúcaní striebornej vecičky, vtedy Raskoľnikov vybral sekeru, a keď sa starena pohla ku nemu udrel ju po hlave. Okamžite spadla na dlážku. Zaliala ju krv a na mieste bola mŕtva. Raskoľnikov hneď vyhľadal v spálni bohatstvo, postrkal si zlaté predmety a mešec do vreciek a pobral sa von. V tom v predsieni stála Lizaveta a nastrašená stála nad mŕtvym telom Aľony Ivanovnej. Raskoľnikov bez rozmýšľania vrhol sekerou i na Lizavetu a bolo i po nej. Zastrašený z hrôzy a hnusu čo práve vykonal, ponáhľal sa do chodby. Zrazu počul čiesi kroky, a cítil, že smerujú práve na tretie poschodie, tam kde bol on. Zvrtol sa späť do bytu a nečujne zasunul zástrčku. Človek už išiel s priateľom, prišli pred dvere a zazvonili. Bolo im čudné, že dlhý čas nikto neotvára, preto šli zavolať domovníka. Raskoľnikov, keď videl, že je schodište prázdne, rozbehol sa dolu schodmi a stratil sa v nočnej tme. Keď prišiel domov, ľahol si a dlho v polosne premýšľal. Prebudil sa a už bolo ráno. Domovník mu priniesol list z polícii i hneď sa zľakol, že všetko vedia. I keď to bol lístok, ktorým sa jeho domáca sťažuje, že si narobil u nej dlhy, Raskoľnikovovi bolo na kraj jazyka povedať polícii o všetkom čo sa včera prihodilo. Vrátil sa domov po starenine vzácne veci a schoval ich niekde pod neveľký kameň na pustom mieste, kde nebolo ľudí. Spokojný, že sa zbavil dôkazov, pobral sa k starému priateľovi Razumichinovi. U neho iba mlčal, odmietal všetko čo mu kamarát ponukol. Vyšiel von bez pozdravu, ulicou ľudia narážali na neho, nadávali mu, ale Raskoľnikov nič nevnímal. Vyčerpaný sa vratil domov a zaspal. Ráno sa zobudil a rozum mu bol pomútený. Zdalo sa mu, že počuje krik domácej, že sa okolo neho zhŕklo veľa ľudí, ktorí ho chcú niekam odniesť, že leží bez pomyku už mesiac a všetko to bolo od striedavého blúznenia a polovedomia. Keď Nastasia a Razumichin videli, že je s Raskoľnikovom niečo nie v poriadku, zavolali doktora Zosimova.

Razumichinovi poradil čo má s Raskoľnikom robiť a tiež opletali o vražde stareny a jej sestry, a o tom, že podozrievajú na maliarov čo tam pracovali. Raskoľnikov iba počúval. Zrazu sa na dverách zjavil Peter Petrovič Lužin. Bol to Dunin budúci manžel. Kultúrne sa správal voči Raskoľnikovovi, ale on mu s mrzutosťou odpovedal na otázky a nakoniec Lužina vyhnal z bytu. Za nim vyhnal i lekára Zosimova, Razumichina a Nastasia odišla sama. Raskoľnikov sa pobral von a dlho sa túlal po meste. CITÁT:„Bolo osem hodín, slnce zapadalo. Taká istá horúčosť, on však dichtivo vtiahol do pľúc mestom zamorený, smradľavý a zaprášený vzduch. Máličko sa mu zakrútila hlava. Nevedel a ani nemyslel na to, kam ide; vedel iba jedno, že so všetkým tým treba skoncovať ešte dnes, naraz, hneď: že domov sa inak nevráti, pretože nechce takto žiť. Ako skoncovať? S čím skoncovať? Nemal o tom ani potuchy, ba ani rozmýšľať nechcel. Odháňal od seba myšlienky: myšlienky ho trápili. Iba cítil a vedel, že treba, aby sa všetko tak či onak vyriešilo; „nech by už bolo akokoľvek,“ opakoval si so zúfalou neodbytnou istotou a rozhodnosťou.“
Kráčal a ani nezistil kedy sa dostal pred starenin byt. Pracovali v ňom majstri. Vypytovali sa mu čo tu chce a on iba sedel a hľadel do prázdna. I volal ich nech idú s nim na políciu, že im tam všetko rozpovie. Ale majstri ho vyhodili na ulicu, lebo si mysleli, že je lotor, opilec a nevie čo rozpráva. Z diaľky bolo počuť krik. Raskoľnikov ho sledoval a keď prišiel bližšie zistil, že sa stalo nešťastie. Marmeladova zrazil koč. Vážne bol zranený. Volali i doktora, ale bolo pozde. Prišla i Marmeladova dcéra Soňa a tu ju Raskoľnikov prvý krát videl. Vyjadril sústrasť Katerine Ivanovnej, Marmeladovej žene, a šiel domov. Hneď so schodišťa mu bolo podozrivé, že v byte svieti svetlo. Zišiel dnu a tam ho čakali matka a sestra Duňa. Už hodnú chvíľu kým čakali, Nastasia im vyrozprávala čo sa s Raskoľnikovom stáva. Boli prestrašené, ale Razumichin ich upokojoval, a odprevadil domov, keď ich Raskoľnikov vyhnal von. Na druhý deň sa mu po hlave motalo: „Matka, sestra, ako som ich miloval! Prečo ich teraz nenávidím? Áno, nenávidím ich fyzicky ich nenávidím, nemôžem ich vedľa seba vystáť.. Nedávno som pristúpil k matke a pobozkal som ju, pamätám sa.. Objímať ju a myslieť si, že keby sa dozvedela, tak.. nepovedať jej radšej? Óó, ako teraz tú starenu nenávidím! Zabil by som ju vari aj druhý raz, keby ožila! Úbohá Lizaveta! Načo sa tá do toho priplietla?..

Čudné, prečo na ňu bezmála vôbec nemyslím, ako keby som ju nebol ani zabil?“
V noci ho trápili sny, chcel alebo žiť alebo nežiť, bol pre seba všou a i vybral si najneužitočnejšiu voš a zabil ju. Pred večerom šiel k matke a Duni. Tam na schôdzke sa zistila pravá Lužinova strana. Potom Raskoľnikov povedal: CITÁT: „Chcel som povedať.. keď som šiel sem..., že bude lepšie, ak sa istý čas nebudeme vidieť. Necítim sa dobre, som nervózny..., prídem neskôr, sám prídem keď to bude možné. Myslím na vás a mám vás rád.. nechajte ma! Nechajte ma samého! Ešte pred tým som sa takto rozhodol.. pevne som sa rozhodol.. nech sa robí so mnou čokoľvek, už či zahyniem, alebo nie, chcem byť sám! Celkom na mňa zabudnite! Ak ma máte rady, zrieknite sa ma!.. Inakšie vás znenávidím.. cítim to.. zbohom!“ A nechal ich v smútku. Od toho dňa Razumichin chodil každý deň k nim a tešil matku i Duňu. Raskoľnikov šiel k Soni. Rozhodol sa, že jej povie, že je vrahom, lebo si myslel, že sú stvorení jeden pre druhého. Vyrozprával jej dopodrobna ako sa stalo a ona aj naďalej bola pri ňom, plakala, objímala ho. V týchto chvíľach sa v nich zaiskrila láska. O niekoľko dní mal Raskoľnikov návštevu. Bol to úradník Porifirij Petrovič. Porozprával mu, že vie všetko, ale ho neosudzoval, ale presvedčoval, že je najlepšie sám sa priznať polícii.
I vyslovil Raskoľnikov tie ťažké slová Iľjovi Petrovičovi.
Súdenie mladému Raskoľnikovovi sa konalo päť mesací. Nebolo v ňom niakých ťažkostí. Ba naopak zločinec priznával a všetko rozprával do podrobna. I priatelia a známi rozprávali o dobrých skutkoch, ktoré Raskoľnikov vykonal, a to všetko zjemnilo jeho trest. Sudcovia na koniec doniesli rozsudok, že sa zločinec odsudzuje na nútené práce druhého stupňa na osem rokov. Raskoľnikovova matka o ničom nevedela, nechceli jej povedať, lebo už aj tak zošalela a v blúznení i skonala. Duňa sa vydala za Razumichina, Sonina matka sa potkla, spadla a umrela, Soňa sa presťahovala bývať na Sibír ku Raskoľnikovovi. Jeden deň Raskoľnikov sedel na dreve a Soňa ho prišla vidieť. Sadla si ku nemu a podala mu ruku. On ich jej chytil obe a začal ju objímať a plakať. O chviľu sa pozreli do očí a v tom okamihu Soňa nemala niakých pochybností-miluje ju, má ju nekonečne rád! Dlho sa hľadeli do oči, v ktorých mali obaja slzy, a zistili, že srdce jedného bolo nevyčerpateľným žriedlom života pre toho druhého. Dohodli sa, že budú čakať, trpieť.

Zostalo im ešte sedem rokov, ale obaja hľadeli na nich ako na sedem dní!



Literárne útvary

prirovnania: triasla sa ako osika, biela ani stena,...
metafora: na perách mu sedel úškrn, hlas ho prestal poslúchať, rozviazal sa jej jazyk, potláčala výkriky čo sa jej drali z pŕs,...
epitetá: chorá fantázia, úradný tón, ťaživá samota,...