Úvod:
Príbehom o Gilgamešovi sa začínajú dejiny svetovej literatúry - je to jedno z najstarších diel na svete. Považuje sa za najvýznamnejší básnický výtvor starovekej Mezopotámie, tej časti sveta, ktorá sa označuje za kolísku ľudskej civilizácie. V podaní Vojtecha Zamarovského sa čitateľ zoznámi s pútavo prerozprávaným príbehom o púti uruckého kráľa za nesmrteľnosťou. Dielo uchvacuje silou obrazov, sú v ňom skvelé metafory, má priam rafinovane premyslenú osnovu, striedajú sa v ňom dramatické scény s pokojnými a vyniká výstižnosťou myšlienok. Páči sa mi, že na konci knihy sú krátke vysvetlivky a taktiež aj to, že dielo nie je príliš odborné, nenachádza sa tu veľa rokov, čo by spôsobilo, že dej by nebol zaujímavý, ale nudný. V porovnaní s inými historickými dielami som cítila viac rafinovasti. Tento epos obsahuje aj sci-fi prvky a prvky detektívnej literatúry. Napriek tomu mám proti tomuto dielu jednu „výhradu“: je tu pomerne málo obrázkov, takže si čitateľ nemôže dobre predstaviť prostredie odohrávania eposu.
Stručný dej:
Príbeh sa odohráva v meste Uruk, kde vládne Gilgameš. Je to z dvoch tretín boh a z jednej tretiny človek. Preto nie je nesmrteľný. Gilgameš sa chce stať najznámejším kráľom a preto musí byť niečím výnimočný od kráľov pred ním. Rozhodne sa, že bude odlišný svojou krutosťou a odvážnosťou. Mesto Uruk si predstavuje ako veľké a významné mesto a chce, aby tak aj vyzeralo. Preto nariadi všetkým obyvateľom, či ženám, či mužom, či deťom, či starým ľuďom stavať hradby a paláce: „Odteraz nebudú moje stavby stavať iba dospelí muži. Nie, odteraz budú moje hradby rozširovať aj ženy. Hm... A deti im môžu nosiť kamene. A Vy - starci budete tiež pomáhať!“ A tak všetci pracujú na jeho hradbách. A Gilgameš porovnáva: Obilie na jeho poliach rastie rýchlejšie, tŕnie na brehu Eufratu rastie rýchlejšie, i novorodeniatka rastú rýchlejšie ako jeho hradby. Prikáže teda obyvateľom, nech pracujú aj v noci. Milenec nemôže odísť za svojou milenkou, manžel za svojou manželkou. Ľudia sa proti nemu však vzbúria a prosia bohov, aby im pomohli, nech si mesto Uruk oddýchne. Bohyňa Aruru teda vytvorí rovnako silného protivníka Enkidua. Enkidu, strapatý, zanedbaný a beštiálne primitívny človek, ktorý je trávu a pil mlieko, chce raz otestovať svoju silu proti Gilgamešovi. Je to bez šance, pretože sú obaja rovnako silní. Gilgameš posiela k Enkiduovi pobehlicu, ktorá ho mala poučiť o jeho silných a slabých stránkach. Enkidu s ňou strávi celý týždeň, počas ktorého mu, mimo iného, vysvetľovala zvyky a život civilizovanej spoločnosti. Enkidu zistí, že jesť sa dá aj chlieb. Tiež zistí, že sa dá piť aj pivo. K tomu ho prehovorí poslaná prostitútka. Prehovorí k Enkiduovi: „Jedz chleba, ó Enkidu, ako to prislúcha k životu. A tiež pi pivo, ako je naším zvykom.“ Enkidu vypije niekoľko pohárov piva, čím sa jeho srdce povznesie. Potom sa umyje a stane sa kultúrnou bytosťou. Tak sa stáva Enkidu najlepším priateľom Gilgameša.
Gilgameš Enkiduovi navrhne, aby išli do cédrového lesa a tam zabili ochrancu lesa a pôvodcu všetkého zla Chumbabu (babylon. Chuvava). Enkidu súhlasí. Po príchode do lesa začnú obaja rúbať cédre. Chumbaba sa nahnevá a chce ich zabiť. Ale Gilgameš poprosí boha Šamaša o pomoc a spoločne s Enkiduom mu odrežú hlavu. Potom rúbu všetky ostatné cédre a v lese neostane ani jeden živý strom. Tým nahnevajú bohov. Keď sa Gilgameš vráti do Uruku, stretne tam bohyňu Ištar, ktorá sa chce za Gilgameša vydať. Gilgameš však jej lásku odmieta, pretože sa bojí, aby aj jeho nepremenila na pavúka či na vlka. Tým však nahnevá bohyňu Ištar, ktorá poprosí svojho starého boha nebies Ana, aby na Gilgameša pustil silného býka a zabil ho. Anu jej vyhovie a zošle na Zem obrovského býka. Ten pustoší krajinu okolo Uruku. Gilgameš sa nahnevá a pretože nechce aby zničil jeho krajinu, chystá útok. Mieni zabiť býka, pomstiť sa bohom a spoločne s Enkiduom získať rastlinku nesmrteľnosti. S pomocou svojho najlepšieho priateľa zabije Gilgameš býka, ale znova rozhnevá bohov. Dlho-predlho rozmýšľajú bohovia, akú pomstu majú Gilgamešovi pripraviť. Nakoniec jeden z nich príde z výborným nápadom: „Čo keby sme vzali Gilgamešovi to najcennejšie čo má, to, na čom mu záleží najviac?“ Hovorí. „Nesledujem jeho kroky, neviem, čo má tak rád, či manželku, či svoj hrad, ale Vy - skúsenejší to isto vedieť budete.“ „Iste, iste. Je vidieť, že máš nadanie. Ďakujem za nápad. Takto sa môžem pomstiť tomu odpornému naničhodníkovi. Ale, čo mu vezmeme?“ Rozmýšľa nahlas bohyňa Ištar. „Viem, čo by bolo vhodné.“ pridáva sa do rozhovoru An. „Ideálne by bolo, ak by sme mu zobrali najlepšieho priateľa Enkidua. Nie zobrali, zabili! Nech si konečne uvedomí, že nemôže stále niekomu ubližovať, lebo na to doplatia iní, ba dokonca aj on.“ Bohovia vypočuli Ana a zabili Enkidua. Keď Gilgameš dlho nevidel Enkidua, pomyslel si, že šiel len niekde blízko - za nejakou ženou. Pomyslel si, že by mu konečne mohla skrížiť cestu láska. Ale keď sa Enkidu nevracal deň, dva dni, týždeň, rozhodol sa ho ísť pohľadať. Zašiel veľmi ďaleko, až za hradby svojho mesta. A tam ho našiel - v poli. Mŕtveho. Gilgameš za ním sedem dní a sedem nocí smútil a plakal, kým sa ho rozhodol pochovať.
Po Enkiduovej smrti sa Gilgameš chce stať nesmrteľným. Preto sa vydá za Utanapištimom, niekdajším šuruppacký kráľom, ktorý prežil potopu Sveta a dostal od bohov nesmrteľnosť. Gilgameš prejde až na kraj mora, kde býva krčmárka bohov Siduri a tá mu poradí, že na druhý kraj k Utanapištimovi ho prevezie prievozník Uršanabi. Keď sa dostane k Utanapištimovi, pýta sa ho, ako dosiahne nesmrteľnosť. ,,Smrti sa nevyhneš,“ riekne Utanapištim. „Či azda naveky staviame dom? Naveky pečatíme? Či azda naveky sa bratia o podiel delia? Naveky trvá v krajine hnev? Či azda naveky stúpa rieka, naveky záplavu nosí? Nič nie je nemenné na večné časy! Mladý či starý, pán alebo sluha – čo je to platné, keď sa naplní osud? Vo chvíli smrti všetci sú si rovní, každý musí zomrieť, nevie len kedy. To iba veľkí bohovia žijú večne!“ „Veľké slová si riekol,“ odvetí Gilgameš, „a všetkým známe. Keď sa však na teba dívam, Utanapištim, nevidím, že si boh. V rozmeroch odlišný nie si; si ako ja. Ani rozdielny nie si; si ako ja. Povedz mi teda, ako si sa dostal medzi veľkých bohov, ako to, že žiješ večne?“ „Si z dvoch tretín boh, no ľudské máš starosti,“ riekol Utanapištim. „Keď si však toľko vytrpel, poviem ti, na čo sa pýtaš. Ale nádej na večný život vyžeň zo svojho srdca! Ak chceš byť nesmrteľný, vydrž 6 dní a sedem nocí bdieť a dostaneš, čo chceš.“ Keďže Utanapištim vie, že Gilgameš je po dlhom putovaní unavený a skúšku nespraví, prikáže svojej žene, aby každý deň upiekla Gilgamešovi jeden chlieb. To aby po prebudení veril, že tak dlho spal. Gilgameš však podmienku nesplní. Utanapištim sa nad ním na naliehanie svojej ženy zľutuje a povie mu, že musí z morského dna vyloviť rastlinu, čo vracia mladosť. Gilgamešovi sa to podarí, keď sa však chce napiť zo studničky, rastlinu mu zožerie had. Napriek týmto zdanlivým neúspechom, Gilgameš vďaka svojim hrdinským činom nesmrteľnosť predsa len dosiahne. Aj keď len v prenesenom zmysle.
Popri čítaní Gilgameša od Vojtecha Zamarovského som čítala ešte jednu verziu tohto eposu.
Ak by som tieto dve verzie mala porovnať, „zhrnula“ by som to do dvoch bodov.
1) Gilgameš od pána Zamarovského má zaujímavejší dej, obsahuje viac priamej reči.
2) Druhá verzia má lepšie charakterizované postavy a lepší záver. Druhá verzia má viac obrázkov, ale je príliš odborná.
Záver: Mohutná urucká hradba, ktorej oslavou sa začína i končí epos o Gilgamešovi, dodnes ešte stojí. Tiahne sa v dĺžke deväť kilometrov okolo niekdajšieho Gilgamešovho mesta, miestami je až deväť metrov vysoká a deväť metrov široká, základy má skutočne z pálených tehiel. Aj Uruk dodnes existuje. Jeho dnešné meno je Varka. Či Gilgameš žil, presne nevieme. V sumerskej Listine kráľov sa uvádza, že žil a vládol 126 rokov, čo je dosť nepravdepodobné, ale môže to znamenať veľmi dlhú dobu. Žeby bol Gilgameš synom bohyne, nemusí samo o sebe svedčiť proti jeho existencii, pretože kráľovia a vládcovia si veľmi radi zlepšovali pôvod. A nemusí proti jeho existencii svedčiť ani správa o výprave mýtického cédrového lesa, môže to byť povedzme odraz skutočnej výpravy do Libanonu po cédre na stavbu chrámu alebo paláca, lebo ich pozostatky sa v Uruku z tých čias našli. Čo však Gilgamešove boje s nadprirodzenými bytosťami, napríklad s nebeským býkom alebo s obludným Chumbabom, čo jeho rozhovory s bohom Šamašom, čo jeho konflikt s bohyňou Ištar? Pri týchto otázkach, sme už v rozpakoch. Avšak, či už bol Gilgameš aspoň s časti historickou osobnosťou, alebo ňou ani sčasti nebol, jedno je isté: všetko, čo v epose o jeho činoch a osudoch hovorí o Uruku, o architektúre a spoločnom zriadení, o vzťahu kráľa a ľudu, o náboženských zvyklostiach, spôsobe života atď. v Mezopotámii oných pradávnych čias, sa úplne kryje s archeologicky i historicky zistenými faktami. Toľko teda o zložitej a nadmieru zaujímavej otázke, v akom vzájomnom vzťahu je v Epose o Gilgamešovi „báseň a pravda“. Osobitnú pozornosť si však zasluhuje jedna jej dôležitá zložka, ktorá priťahuje záujem ľudí na celom svete od rozlúštenia jeho prvej tabuľky: epizóda o potope sveta.
Odpoveď na ňu vyžaduje, aby sme uviedli aspoň stručný prehľad, ako tento epos vznikol. Asýriológovia už od počiatku tušili, že Epos o Gilgamešovi nie je dielo jedného človeka v jednej chvíli tvorivej pohody. Od počiatku tiež predpokladali, že text na tabuľkách z Aššurbanipalovej knižnice nie je jeho pôvodnou a najstaršou, ale poslednou a asi najmladšou verziou. Nachádzali v ňom totiž prvky, ktoré nasvedčovali, že táto verzia mala celý rad predlôh, a najmä rozpory, ktoré dokazovali, že tieto predlohy neboli vždy organicky spojené v jednoliaty celok, ale miestami boli iba mechanicky pripojené. Najjasnejšie sa to ukazovalo pri dvanástej tabuľke, ktorá sa začína opisom udalostí, ktoré nemajú k predošlej jedenástej nijaký vzťah, dokonca Gilgamešov druh Enkidu v nej vystupuje ako živý, hoci už v ôsmej tabuľke zomrie. Toto dielo má nekonečne veľa záhad a skrýva jednu výbornú myšlienku: „Všetko, čo chceme v živote získať, si musíme vybojovať.“ Gilgameš si za svoje činy a odvahu získal vernosť obyvateľov Uruku. Myšlienka, že nesmrteľnosť si môže človek získať činmi, ktorými sa zaslúži o ľudstvo a o vlasť, nie je malá. A nielen pre časy spred štyroch či piatich tisícročí.
