(1903 - 1904)

V rukopisnom koncepte záverečnú scénu uzatvára výrok básnika: "Due cose ha il mondo - amore e morte," (Leopardi), čo v taliančine znamená: "Dve veci sú vo svete - láska a smrť." Tento epilóg mal byť mottom diela. Vyjadruje rozpätie zobrazenia životných faktov, určuje ich medze, kolobeh života. Na významových hľadiskách týchto dvoch póloch života skonštruoval Kukučín svoj román o živote a smrti, láske, rozchode a iných životných situácií z dalmatínskeho ostrova.

Sujetová stavba románu Dom v stráni spočíva v pomerne zložitej motivácii stretnutia a rozchodu dvoch mladých ľudí z protikladných spoločenských vrstiev. Ich životy mali odlišné smerovanie, ich vzťah nevyhovoval vrstvám, z ktorých pochádzali. Celú románovú stavbu prenikajú motívy zmeny stavu, motívy lásky i odcudzenia, životných príhod, pasivity, smrti, zblíženia, rozchodu a opätovného vytvárania nových vzťahov, a to všetko má svoje paralely vo výstavbových prvkoch diela.

Objavujú sa i charakteristické motívy z prírody ("Kde-tu vyletí z kríka vtáča..."), ktoré rozvádzajú a potvrdzujú sled udalostí, ale upozorňujú i na aktuálny charakter vzťahov v určitom bode sujetovej línie. Podobnú súvislosť nachádzame i v opisoch krajiny (napr. v úvode diela je opísaný dom v stráni pod Grabovikom). Rovnakým spôsobom vyjadruje autor i psychické reakcie postáv (napr. opis Matého, ktorý hľadá na zábave svoju dcéru).

Všetky uvedené motívy majú podobnú významovú stavbu, vyjadrujú istý sled udalostí, ich súvislosť a vzájomnú zviazanosť. Vyjadrujú akoby tri stupne: 1, vznik, 2, vzopätie, 3, pokles nejakého procesu, teda táto schéma vyjadruje cestu vzniku, rozvoja a zániku ilúzie o možnosti preklenúť spoločenské rozdiely.

Hoci autor toto dielo delí len na dve časti, Oskár Čepan rozlišuje týchto 18 kapitol románu na štyri kompozičné celky:

1, kapitoly 1-4, opisujú težackú rodinu Beracovcov
2, kapitoly 5-9, oboznamujú nás s patricijskou rodinou Dubčićovcov, z ktorej syn Niko sa uchádza o težačku Katicu.
3, kapitoly 10-15, sú krízou i peripetiou, tu sa konkrétnejšie zoznamujeme s rodinou Zorkovičovcov, taktiež patricijskou, z ktorej pochádza Dorica, Nikova budúca láska.
4, posledné kapitoly 16-18 sú zakončením, epilógom - pod dojmom blízkej smrti Matého Beraca sa tu riešia a vyrovnávajú všetky rozpory. Vedúci motív lásky sa stretá zoči - voči motívu smrti.

Tejto kompozícii zodpovedá i rozdelenie časovej následnosti (jar-leto, leto, jeseň, zima-jar). Nachádzame tu akoby tri koncepcie života: tradícia (Mate), súčasnosť (Niko) a budúcnosť (Zandome).

V prvom kompozičnom celku románu je v popredí vznik ľúbostného vzťahu medzi Nikom a Katicou. Na rovine spoločenských vzťahov sa tento problém javí ako pokus Katice vyčleniť sa z prostredia sedliackeho živorenia, "vzoprieť sa biede, neresti a nude", a "podletieť, kde je slnce".

1. kapitola tvorí obraz vnútorného rozkladu težackej rodiny Beracovcov s generačným rozporom medzi otcom a synom, matkou a nevestou. Táto kapitola formou synekdochy vystihuje problematiku celého románu - vznik, rozvoj a vyrovnnie kontrastov. Črtá sa tu Katicina cesta za vysnívaným ideálom, teda vymaniť sa zo sedliackych pomerov. Služba v meste ju totiž zmenila. Je už nasiaknutá iným vkusom, iným životom, je neustálená a podporovaná rovnako ctižiadostivou matkou, a to ju vedie do ustavičných konfliktov s okolím. Navonok sa to prejaví i vtedy, keď odmietne tancovať s bývalým milým, s Paškom Bobicom, ktorý je obyčajný sedliak. Naskytne sa jej však veľká príležitosť, keď na zábave "pánov" ju žiada o tanec Niko Dubčić, prvá partia v meste, a tu nastáva z jej strany prekonávanie spoločenských, psychických i rozumových zábran.

4. kapitola (Jar v kanikuli) uzatvára prvú etapu Katicinej púte k jasným cieľom, keď jej dvorí šor Niko. Utvára sa tu ľúbostný vzťah, v ktorom z Katicinej strany prevláda ctižiadostivosť. ("A ako sa on scvrkol pred ňou, tak ona narástla. Posadla ju tajomná sila - cíti sa bezpečnou, vladárkou nad sebou i nad ním..."). Niko sa odvoláva na težacký pôvod svojho otca: "Láska ho vracia ku koreňu, z ktorého vyrástol". Týmto Niko motivuje svoj pokus vradiť sa do spoločnosti, z ktorej ona vyšla. Zblíženie Nika a Katice uzatvára 1. kompozičný celok románu. Je tu sled epizód, ktoré vyjadrujú priebeh rozkladu spoločenských väzieb, proces postupného vyčleňovania sa jedinca z celku (teda Katice z težackej spoločnosti). Katica dosahuje predbežný cieľ - získava lásku človeka, ktorý jej môže zabezpečiť inú budúcnosť, než ku ktorej bola predurčená. Rozvíja sa proces skúmania možnosti harmonického spolužitia ľudí rôzneho spoločenského zaradenia - ona sa chce vymaniť z prostredia, do ktorého sa mieni začleniť on.

2. kompozičný celok (kapitoly 5-9) opisujú expanziu Katicinej a Nikovej lásky, hľadá sa rovnováha vzťahov dvoch rodín - težackej a patricijskej.

5. kapitola spočíva v predhistórii oboch rodín. Kým sedliacka rodina Beracovcov pochádza z "pretúrovského - písmáckeho rodu", Dubčićovci sú težackého pôvodu. Tento fakt hrá v Nikovej láske významnú úlohu. Opisuje sa tu i život vdovy Anzuly, Nikovej matky, ktorá pochádza zo slávnej, no schudobnelej famílie, a ktorá "zapadla do druhého prúdu" - teda sa vydala za bohatého sedliaka, a predsa našla svoje šťastie. To je paralelou k Nikovmu pokusu o "samostatnú cestu". Matka má rozhodnúť o osude tohto vzťahu, no ona ustupuje, necháva im voľnú cestu.

Celá 6. kapitola spočíva na kontraste spomienky a prítomnosti, neistej budúcnosti. Šora Anzula nachádza úľavu v prírode, v pohľade na ovocie svojej práce. Jej nálada nachádza paralely v prírode (pohľad na vzorne obrobenú vinicu jej vytrhne zo srdca bolesť a zármutok). V tomto bode nastáva dezilúzia a rezignácia matky i autora. Obaja totiž stoja bezradne pred rozpormi skutočnosti, z ktorej nenachádzajú jednoznačné východisko. Nechcú a nemôžu sa vyčleniť zo spoločenského kontextu, zo svojho životného prostredia. Spoznávajú, že prirodzené vzťahy, harmóniu, iba mimo rámca spoločnosti - v prírode.