Pesničky a rozprávky sú tam veľmi obľúbené:
„Či neznáte ten tichý kraj, kde večer mamičku
deti prosia o jednu národnú pesničku,
lebo o dáku hádku a o dáku povesť,
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť, ...“
Autor sa začína vžívať do úlohy rozprávača a hovorí o domčeku pri Váhu, v ktorom žije v pokoji manželský pár. Majú jedného syna Janka a veľmi ho milujú. No Janko je zvláštny – vždy je smutný, hrdý, samotársky, nikoho si neváži.
Je Vstúpenie. Každý sa ponáhľa do kostola, len Janko sedí pri Váhu a nie je ani len sviatočne oblečený. Keď sa zotmie, príde sa domov navečerať, ale potom zas len odíde. Túla sa a príroda sa búri v očakávaní niečoho nedobrého.
Druhá časť sa začína objasnením povery: vraj sa na Vstúpenie zjavuje pri Váhu zakliata panna a odkliať ju môže len mládenec, ktorý si naopak oblečie šaty a skočí doprostred Váhu. „A ten potom čokoľvek chce, či to zo striebra, či zlata, to mu všetko hneď vyplatí tá panna už odkliata.“ Zakliata panna vraj už zahrdúsila vartáša.
Blíži sa polnoc a Váh sa búri. Zjaví sa panna, mesiac ju osvieti; Janík je už rozhodnutý – pomodlí sa a skočí do Váhu, aby ju odklial.
V tretej časti autor sleduje pastierika, ktorý ide do dediny so zlou správou o Janíkovej smrti:
„Videl som sokola, videl som zbitého:
videl som Janíka na Váhu mŕtveho.
Išiel Janík, išiel paničku odklínať –
Ale nemal šťastia, musel tam zakapať.
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil –
Janík mladuštičký svoj život utratil.“
Balada sa však končí upokojujúco:
„Hora, voda hučí, vetríček podúva –
Janík pod svrčinou na brehu načúva.“
V balade je epickou postavou divný Janko, no je tu prítomný aj lyrický hrdina – sám autor.
Janko „je veľmi divný, nikdy nie veselý, hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý; nikoho si neváži, nikomu nedvojí, v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí. Ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť, jemu všetko jedno je: dnes, či zajtra hniť.“ Pociťuje veľký smútok nad sebou, svetom – ničím konkrétnym. Je to romantický hrdina. Veľa teoretikov stotožňuje divného Janka s Jankom Kráľom.
Hlavnou myšlienkou je to, o čo Kráľ vždy bojoval – právo človeka na vlastnú identitu, osobnosť.
V Zakliatej panne sa najčastejšie vyskytujú zdrobneniny (pastierik, dolinôčka) – zjemňujú pochmúrny dej - , prirovnania (...pole ak` jedna čierna šatka...), personifikácie (rozišli sa mraky), stupňovanie („Jedenásť bilo, trištvrte sú preč, dvanásť sa blíži pomaly...“), metafory (rosa života) a anafory.