Janko Kráľ Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Janko Kráľ sa narodil 24. 4. 1822 v Liptovskom Mikuláši. Jeho predkovia boli poddaní sedliaci. Študoval v Levoči a v Kežmarku, kde sa pridal k slovenskej skupine prebudenej mládeže. V roku 1842 odišiel do Bratislavy ukončiť teologické štúdiá. Tam sa dostal medzi štúrovcov. Keď v roku 1843 odvolali Ľ. Štúra z katedry, na protest opustil štúdiá. Do ich ukončenia mu chýbal už len jediný semester. V roku 1848 spolu s Jánom Roteridesom oboznamovali po dedinách ľud s Dvanástimi bodmi o slobode a rovnoprávnosti sedliakov a želiarov a spievali revolučné piesne. Dragúni ich však zlapali a uväznili v Šahách a Pešti. V januári 1849 boli vyslobodení. V roku 1849 J. Kráľ ďalej verboval piesňami dobrovoľníkov. Potom pracoval v štátnych službách ako úradník. Prepustili ho v roku 1867. 23. 5. 1876 zomrel v Zlatých Moravciach na infekčnú chorobu.
Zachované prvotiny Janka Kráľa sú české časomerné básne, väčšinou historické – Smrt Svatopluka, krále velkomoravského. Prvé slovenské básne a balady (Povesť, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko,...) mu Hurban uverejnil v 2. ročníku almanachu Nitra. V Orle tatránskom mal uverejnené piesne, dumy, balady (Duma bratislavská, Potecha, Orol, Kríž a čiapka, Choč). Zapisoval ľudové piesne a liptovské rozprávky. Zaoberal sa aj jánošíkovskou tématikou – Výlomky z Jánošíka. Napísal cyklus dvanástich povestí, dialógov, výjavov – Dvanásť slov alebo Dráma sveta.
Písal najmä balady, často s nadprirodzeným zásahom, politické dumy a piesne.
Inšpiráciou Janka Kráľa boli ľudová slovesnosť a láska k matke, vlasti, slobode. Písal v mene slobody, rovnosti, bratstva a svojou tvorbou je považovaný za najsubjektívnejšieho a najrevolučnejšieho básnika Štúrovej romantickej školy.
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko je subjektizovaná balada. Delí sa na tri časti:
1. subjektivizovaná časť – 13 slabičné verše, rým a a b b c c
2. balada ľudového typu – 7 – 10 slabičné verše, rým a b c b
3. obraz mŕtveho Janka na brehu Váhu – 12 slabičný verš, rým a a b b c c
Začiatok prvej – lyrickej časti – je písaný v prvej osobe singuláru. Básnik hovorí o nepokoji, ktorý ho sužuje. Je zmorený a vyčerpaný a utešuje sa len myšlienkami na rodný kraj. Rozpomína sa na pastierika a jeho ovečky, na dobrých, bystrých chlapcov a dobromyseľne aj na zbojníkov.

Pesničky a rozprávky sú tam veľmi obľúbené:
„Či neznáte ten tichý kraj, kde večer mamičku
deti prosia o jednu národnú pesničku,
lebo o dáku hádku a o dáku povesť,
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť, ...“
Autor sa začína vžívať do úlohy rozprávača a hovorí o domčeku pri Váhu, v ktorom žije v pokoji manželský pár. Majú jedného syna Janka a veľmi ho milujú. No Janko je zvláštny – vždy je smutný, hrdý, samotársky, nikoho si neváži.
Je Vstúpenie. Každý sa ponáhľa do kostola, len Janko sedí pri Váhu a nie je ani len sviatočne oblečený. Keď sa zotmie, príde sa domov navečerať, ale potom zas len odíde. Túla sa a príroda sa búri v očakávaní niečoho nedobrého.
Druhá časť sa začína objasnením povery: vraj sa na Vstúpenie zjavuje pri Váhu zakliata panna a odkliať ju môže len mládenec, ktorý si naopak oblečie šaty a skočí doprostred Váhu. „A ten potom čokoľvek chce, či to zo striebra, či zlata, to mu všetko hneď vyplatí tá panna už odkliata.“ Zakliata panna vraj už zahrdúsila vartáša.
Blíži sa polnoc a Váh sa búri. Zjaví sa panna, mesiac ju osvieti; Janík je už rozhodnutý – pomodlí sa a skočí do Váhu, aby ju odklial.
V tretej časti autor sleduje pastierika, ktorý ide do dediny so zlou správou o Janíkovej smrti:
„Videl som sokola, videl som zbitého:
videl som Janíka na Váhu mŕtveho.
Išiel Janík, išiel paničku odklínať –
Ale nemal šťastia, musel tam zakapať.
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil –
Janík mladuštičký svoj život utratil.“
Balada sa však končí upokojujúco:
„Hora, voda hučí, vetríček podúva –
Janík pod svrčinou na brehu načúva.“
V balade je epickou postavou divný Janko, no je tu prítomný aj lyrický hrdina – sám autor.
Janko „je veľmi divný, nikdy nie veselý, hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý; nikoho si neváži, nikomu nedvojí, v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí. Ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť, jemu všetko jedno je: dnes, či zajtra hniť.“ Pociťuje veľký smútok nad sebou, svetom – ničím konkrétnym. Je to romantický hrdina. Veľa teoretikov stotožňuje divného Janka s Jankom Kráľom.
Hlavnou myšlienkou je to, o čo Kráľ vždy bojoval – právo človeka na vlastnú identitu, osobnosť.
V Zakliatej panne sa najčastejšie vyskytujú zdrobneniny (pastierik, dolinôčka) – zjemňujú pochmúrny dej - , prirovnania (...pole ak` jedna čierna šatka...), personifikácie (rozišli sa mraky), stupňovanie („Jedenásť bilo, trištvrte sú preč, dvanásť sa blíži pomaly...“), metafory (rosa života) a anafory.