"O piatej ráno, ako vždy, zaznel budíček" - takto sa začína novela Alexandra Solženicyna, ktorej dej i sám prežil.

Šuchov, teda Ivan Denisovič, vždy vstával a konal v tábore podľa predpisov, len dnes ho po prebudení akosi drvila zimnica a chcel sa ohriať v posteli čo najdlhšie, hoci v drevených barakoch, kotré prefukoval zimný vietor, nemá šancu tak urobiť. Po chvíľke ležania prišiel dozorca, strhol z neho deku a udelil mu karcer za vylihovanie, napriek tomu, že ešte nebol násup. Karcer bol druh trestu s obmedzenými vychádzkami, v murovaných celách. Tam trestanec dostavál na prídel denne len 200 gramov chlebu a teplé jedlo každý tretí deň. Na šťastie Šuchov dostal za trest iba umyť dlážku v dozorcovskej izbe. V tej izbe bolo oproti baraku teplúčko. Šuchov sa tam aspoň zohrial. Po službe sa zašiel rýchlo naraňajkovať, lenže nestihol ranný prídel chlebu, tak jedol len žbrndu, ktorá stuhla v jeden pagáč. Bola to kaša z magary, čo je uvarená tráva, ktorá nie je ani chutná, ani sýta. Po raňajkách išiel za doktorom, ktorý bol tiež trestancom, nech ho vypíše na maródku, ale doktor, napriek tomu, že vedel, že Šuchov nepatrí medzi ulievačov, ho na maródku vypísať nemohol, pretože dvoch ľudí už uvoľnil a viac na jeden deň nemohol. Tak sa teda Šuchov vrátil do baraku, kde dostal jeho prídel chlebu. Polovicu zjedol a polovicu si odložil do matraca, aby mu ho pri prehliadke nenašli.

Vonku bolo len -27°C, preto trestanci museli nastúpiť po päť do radov, aby ich zrátali a pod dozorom samopalov previedli na brigádu. Keby bolo -40°C, trestanci by mohli ostať v táboroch, vtedy sa nepracuje, lebo trestanci by mohli po závejoch naviatych pri bránach utiecť. Ale dnes sa tak nestalo a 104-tá brigáda šľapala vo vetre a mraze cez polia k autodielňam. Nikto z nich ešte nevedel, čo budú dnes robiť. Dorazili, znovu ich opočítali a vedúci brigády, Ťurin, šiel ešte niečo vybaviť, tak mala brigáda aj s ostatnými čas sa ohriať v ohrievárni. Napokon prišiel vedúci a oznámil trestacom, že dnes budú pracovať na stavbe tepelnej elektrárne. Budoval bola vystavaná len do polovice druhéh poschodia a celú zimu na nej nikto nepracoval, preto vo vnútri nie je ani kotol, kde by sa mohli počas dňa ohriať. Ťurin poveril Šuchova a Kilgasa, najlepších majstrov v brigáde, aby priniesli niečo, čím by sa dali zatĺcť okná budovy elektrárne, aby si tam mohli urobiť ohrieváreň aj maltovňu. Tak teda šli a Kilgas si spomenul, že pri minulej brigáde odložil kusy térového papiera, tak behli tam a nenápadne ho preniesli do elektrárne, lebo bol určený na stavbu bytoviek. Zatĺkli okná, ale potrebovali drevo na zakúrenie a museli použiť laty zo zábradlia na schodisku. Zakúrili do pece a pomaly sa začalo v elektrárni ohrievať. Slniečko zatiaľ vystúpilo na samí vrchol, tak vedúci nakázal, že počkajú do obeda, a potom začnú zarábať maltu na murovanie, aby nezamrzla. Ešte predtým, vedúci brigády šiel uzavrieť percentovku za vykonanú prácu. Keď sa tá dobre uzavrela, bolo dobre celej brigáde, lebo dostávali chlebu na prídel o 200 gramov viac.

Zahučala siréna z energovlaku a brigáda vedela, že treba ísť do jedálne. Prišli však neskôr ako ostaní a takmer sa im neušlo miesta na sedenie a ani tácne. Šuchovovi sa podarilo vziať kuchárovi o dve porcie viac, ako mali predpísané. Keďže to bola jeho zásluha, Ťurin zjedol jednu žbrndu sám a druhú nechal Šuchovovi. Obedná žbrnda bola z krúp a malých rybičiek takmer bez mäsa, ale napriek tomu ich každý objedal a kosti vypľúvali na stôl, lebo na zem sa nemohlo. Šuchov jedol aj hlavičky s očami, ale ak sa stalo, že oko sa uvarilo zvlášť a napučalo, tak ho nezjedol.

Jednu porciu šiel Šuchov zaniesť ešte Cézarovi do účtarne, kde pomáhal v teplúčku úradníkom, tiež trestancom. Po ceste späť našiel kúsok pílky a vzal si ju, že pri práci sa mu isto zíde. Prišiel do elektrárne, kde sa už pracovalo. Ťurin ho poveril, že bude murovať múr na druhom poschodí aj s Kilgasom. Tak sa pustili do práce a deň im ubehol ako voda. Zrazu sa začínalo ochladozovať, lebo zašlo slniečko. Ešte mali dve maltovnice plné malty, keď sa schylovalo ku koncu brigády. Druhá brigáda už odovzdávala nástroje, keď oni ešte murovali. Ponáhľali sa, aby neprišli neskoro na nástup. Šuchov ich poslal dopredu, že on to dokončí rýchlo a príde. Pri odchode si ešte spomenul, že si musí skryť kelňu, ktorá bola jeho a nechcel ju vracať do nástrojárne, lebo na druhý deň by už takú dobru nedostal. Dobehol aj s Kilgasom, ktorý ho nenechal prísť samého a počkal ho, posledný. Všetci hundrali, ale pri sčítavaní prišli na to, že im aj tak ešte jeden chýba. Všetci sa rozhorčili. Zistili, že niekto z druhej brigády zaspal v teple, v budove, kde pracovali. Zrátali ich teda ešte raz a vydali sa v mraze na cestu. Už skoro pri tábore uvideli druhú kolónu,ktorá smerovala tiež do tábora, tak pridali do kroku, aby prišli na večeru skôr ako oni. Dorazili skôr a prechádzali kotrolou, keď si Šuchov spomenul, že vo vrecku má kúsok pílky. Rýchlo sa rozhodol, že ju skryje do rukavice. Dozorca ju nenašiel a Šuchov prešiel do tábora. Ponúkol sa Cézarovi, že sa zaňho pôjde postaviť do radu na poštu, či mu neprišiel balík. Cézar zatiaľ išiel pozrieť na tabuľu, kde bol rozpis balíkov, či je tam vôbec napísaný. Po chvíli Šuchovovho čakania sa zjavil Cézar a počkal na balík sám. Šuchov zatiaľ šiel na večeru, pripadla mu aj Cézarova pretože on dostal balík plný jedla. Najskôr sa nemohol cez dav pred jeálňou prepchať k brigáde, ale nakoniec sa mu to podarilo. Po ceste z večere do baraku si šiel ešte za Lotyšom kúpiť tabak do fajky. Prišiel do baraku, absolvoval ešte dve kontroly, pri ktorých pomohol Cézarovi ustrážil balík s jedlom, aby mu ho neukradli a zapálil si cigaretku, ktorú ponúkol aj Estóncom na vedľajšej prični, ako vrátené za ich tabak.

Nakoniec ešte zo spodnej prične vykukol Cézar a podal Šuchovovi kúsok salámy a zákusok. Šuchov sa potešil, zjedol polovicu a ostatné si nechal na ráno. Spokojný z vydareného dňa zaspával.

Hlavná myšlienka: Autor opisuje krutosť a neľudské podmienky života v táboroch.