Útvar: lyricko – epická skladba
Forma: verš 8 a 9-slabičný, jambický
Námet: Ťažký a neopakovateľný životný osud jednej slovenskej rodiny z dediny.

Téma:

hlavná: Vzťahy medzi vrchnosťou a obyčajným ľudom.
vedľajšia: Čistá láska medzi Michalom a Hankou.

Idea: Viera v obrodu národa cez zdravé ľudové vrstvy a odsúdenie odcudzenej šľachty, ktorá nemôže a nechce osožiť ľudu, naopak, prináša mu len útlak, biedu a nešťastie - nevteľuje sa do postáv ideálov, ale do postáv – obrazov konkrétnych živých charakterov, do ich jedinečného, neopakovateľného životného osudu

Motívy: ľúbostný, mravný, zhýralecký, motív záchrany života
Časopriestor: dej sa odohráva v priebehu niekoľkých rokov, na Podvrší (kde bývajú Michal s Hankou v hájovni) a v dedine, odkiaľ obaja pochádzajú a kde žijú Hankini rodičia

Konflikt:

Hanka – Artuš Villáni

- je spoločenský, medzi dvoma spoločenskými vrstvami
- ukazuje rozdielny prístup k životu dvoch spoločenských vrstiev
- má predobraz v Hankinom sne pred návštevou kostola, v ktorom ju po prvýkrát uvidí mladý zhýralec; Hankina matka má v osudný deň taktiež sen, v ktorom sa jej oznamuje dcérino nešťastie

Postavenie autora v diele: rozprávač
Významové zafarbenie diela: tragické

Kompozícia:

- 18 kapitol, ktoré sú vsadené do lyrického rámca; na začiatku je lyrická báseň Pozdrav, na konci je lyrická báseň Zbohom
- 6., 12. a 14. kapitola sú piesňové

Kompozičné postupy:

- paralela – medzi lovom na jeleňa a Artušovým „lovom“ na Hanku v horárni
- kontrast – v niekoľkých úrovniach:

1. spoločenská úroveň – ľud a šľachta
2. mravná úroveň – mravná čistota a zhýralosť
3. situačná úroveň – obraz tichej scenérie pred dramatickou situáciou v deji alebo po nej

Postavy:

Hanka Čajková:

- jediná dcéra bohatých, dobrých rodičov
- žena hájnika
- predstaviteľka ľudu
- pracovitá, hlboko mravná
- má rada svojho muža, je mu verná
- neúmyselne zabije Artuša v sebaobrane
- starostlivá matka

Michal Čajka:

- jediný syn hájnika Čajku
- odmalička vyrastal v hore, preto si prírodu veľmi váži
- hájnik po smrti svojho otca
- miluje Hanku
- vyvíja sa – strpí zaucho od pána, neskôr sa postaví proti pánovi na súde, obhajuje Hanku a vinu berie na seba
- je zmierený so svojou situáciou
- na príbehu lásky Michala a Hanky zobrazil autor morálnu silu, čestnosť, priamosť, statočnosť obyčajného ľudu, obe postavy sú vykreslené ako typické realistické charaktery, ktoré majú vlastný vnútorný svet a vyvíjajú sa

Artuš Villáni:

- mladý pán
- páčia sa mu pekné ženy
- v jeho postave autor zobrazil demoralizovanú nižšiu šľachtu (zemanov), jej egoizmus, zhýralosť, záhaľku, neschopnosť prijať odmietnutie
- okrem hlavných postáv je dielo zaľudnené veľkým počtom epizodických postáv, ktoré sa vyznačujú precíznou kresbou charakteru

Dej:

je dynamický, bez odbočení, končí sa ľudským zmierením (nie spoločenským), autor dej spomaľuje úvahovými a opisnými úvodmi kapitol a piesňovými vložkami; dej je gradovaný tromi príchodmi Artuša, vrcholí jeho smrťou a súdom

EXPOZÍCIA:

- oboznamuje čitateľa s dobou a prostredím, v ktorom sa bude dej odohrávať, s hlavnými postavami. V 1.kapitole je opísaná hájnikova chalupa, ktorá je ukrytá v lese pred drzými pohľadmi. Stojí na Podvrší ako pevný hrad, ochraňuje ju sama príroda, vrchy a mocné stromy. Po smrti starého hájnika ju opravujú tesári.

I okná obrúbili mriežkou,
štít zase cifrovanou strieškou,
a v stredok štítnej polohy
pribili zrutné parohy.
Konečne k dverám dali schody,
šesť schodkov z dosák jedľových
jak papier bielych, po ktorých
priam z pažitného zo dvora
tak hybko v pitvorec sa vchodí,
tak ľahko v stínoch polahody
nakloneného javora...

Napravo od chalupy je záhradka, okolo ktorej je plot. Za plotom hučí horská riava. V 2. kapitole je opísaná smrť starého hájnika. Starý hájnik Čajka mal 80 rokov. Na Jána ho mŕtveho našli na poľane valasi. Jeho jediný syn Michal slúžil u polesného. Po smrti otca sa rozhodne požiadať o miesto hájnika. Polesný mu dal odporúčací list a Michal sa vo sviatočných šatách poberie do kaštieľa. Kým mu je dovolený prístup, musí dlho čakať.

Za jedno, ľud je iba ľud –
ten čakať môže dokiaľkoľvek,
až vďaka príde vyššej vôli
ku práci: prstom pokynúť –
a toho, ktorý už tam stojí
u dvier a i len stáť sa bojí...

Hej, ťažký prístup do tých múrov,
pre ľud ten ťažký ešte vždy!

Ohromila ho nádhera kaštieľa. Spamätal sa až vtedy, keď začul šum novín , ktoré čítal schradlý, malý pán v kresle. Michal predniesol svoju prosbu a podal pánovi list. Starý pán Villáni sa k Michalovi správal povýšene, ale na miesto hájnika ho prijal. V 3.kapitole sa Michal udomácňuje v chalupe. Vie, že bude mať veľa povinností, ale keď bude poctivo pracovať, bude sa mu dariť.

No skúsil: keď sa riadne vlní
na žliebku, kadiaľ steká pot,
niet nádoby, bár jak sa volá
a čo by morskej hĺbky bola,
ktorá sa časom nenaplní.

Keď ešte slúžil u horára, spoznal dievčinu, ktorá sa mu zapáčila. Hanka bola jediná dcéra majetných rodičov. Mala veľa pytačov, no každého odmietla, lebo čakala na Michala, kým sa vráti z vojny. Michal si ju netrúfal pýtať, lebo bol len sluha a nechcel aj ju uvrhnúť do biedy. No teraz, keď dostal miesto hájnika, situácia sa zlepšila. Začal navštevovať Hanku a jej rodičov. Na jar sa konala svadba. Tri dni sa veselili, a potom odišli mladomanželia na Podvršie. Príroda víta Hanku, mladú pani Čajkovú.

V poludnie boli na Podvrší.
Keď viezli truhlu maľovanú
po ciestke temným, veľkým lesom
a na nej zhúkla rúšnica,
les celý ozývnul sa plesom,
jak k radostnému uvítaniu;
z čečiny krupaj slasti prší –
v to riava zanôtila zhruba,
jak k oslave, jak v pochod trúba;
hej, celý les sa rozšumel,
jak keby ľuďom rozumel,
bol vzrušený. Len jedlica,
čo stála kde-tu popri ceste,
tá mlčí, čosi zvlášte hľadá:
istotne sliedi po neveste;
i zočiac ju: ha, to je mladá!
hneď zatlieska tiež vetvicami,
na pozdrav šumí, kloní sa,
sťa keby dáka rečnica,
že: vitaj, vitaj medzi nami–

V nedeľu ich prišla navštíviť rodina. Hankin otec a kmotor im dávali rady do života. 4.kapitola opisuje život mladomanželov. Žijú šťastne, dni sa im rýchlo míňajú. Michal chodí do hory, Hanka ho vždy vyprevadí a potom doma upratuje. Keď sa večer Michal vracia, Hanka ho víta a dáva mu večeru.

Sú šťastní mladí Čajkovia;
je, pravda, doba medová –
Ni nevedia, jak miznú dni,
len keď tu mrk, ich bez pomoci,
a po rozkošnej, sladkej noci
keď opätne sa rozvidní –
len to, čo zazrú: skorý prechod –
a z borby tmy s dňom čujú vzdechot...