Útvar: lyricko – epická skladba
Forma: verš 8 a 9-slabičný, jambický
Námet: Ťažký a neopakovateľný životný osud jednej slovenskej rodiny z dediny.
Téma:
hlavná: Vzťahy medzi vrchnosťou a obyčajným ľudom.
vedľajšia: Čistá láska medzi Michalom a Hankou.
Idea: Viera v obrodu národa cez zdravé ľudové vrstvy a odsúdenie odcudzenej šľachty, ktorá nemôže a nechce osožiť ľudu, naopak, prináša mu len útlak, biedu a nešťastie - nevteľuje sa do postáv ideálov, ale do postáv – obrazov konkrétnych živých charakterov, do ich jedinečného, neopakovateľného životného osudu
Motívy: ľúbostný, mravný, zhýralecký, motív záchrany života
Časopriestor: dej sa odohráva v priebehu niekoľkých rokov, na Podvrší (kde bývajú Michal s Hankou v hájovni) a v dedine, odkiaľ obaja pochádzajú a kde žijú Hankini rodičia
Konflikt:
Hanka – Artuš Villáni
- je spoločenský, medzi dvoma spoločenskými vrstvami
- ukazuje rozdielny prístup k životu dvoch spoločenských vrstiev
- má predobraz v Hankinom sne pred návštevou kostola, v ktorom ju po prvýkrát uvidí mladý zhýralec; Hankina matka má v osudný deň taktiež sen, v ktorom sa jej oznamuje dcérino nešťastie
Postavenie autora v diele: rozprávač
Významové zafarbenie diela: tragické
Kompozícia:
- 18 kapitol, ktoré sú vsadené do lyrického rámca; na začiatku je lyrická báseň Pozdrav, na konci je lyrická báseň Zbohom
- 6., 12. a 14. kapitola sú piesňové
Kompozičné postupy:
- paralela – medzi lovom na jeleňa a Artušovým „lovom“ na Hanku v horárni
- kontrast – v niekoľkých úrovniach:
1. spoločenská úroveň – ľud a šľachta
2. mravná úroveň – mravná čistota a zhýralosť
3. situačná úroveň – obraz tichej scenérie pred dramatickou situáciou v deji alebo po nej
Postavy:
Hanka Čajková:
- jediná dcéra bohatých, dobrých rodičov
- žena hájnika
- predstaviteľka ľudu
- pracovitá, hlboko mravná
- má rada svojho muža, je mu verná
- neúmyselne zabije Artuša v sebaobrane
- starostlivá matka
Michal Čajka:
- jediný syn hájnika Čajku
- odmalička vyrastal v hore, preto si prírodu veľmi váži
- hájnik po smrti svojho otca
- miluje Hanku
- vyvíja sa – strpí zaucho od pána, neskôr sa postaví proti pánovi na súde, obhajuje Hanku a vinu berie na seba
- je zmierený so svojou situáciou
- na príbehu lásky Michala a Hanky zobrazil autor morálnu silu, čestnosť, priamosť, statočnosť obyčajného ľudu, obe postavy sú vykreslené ako typické realistické charaktery, ktoré majú vlastný vnútorný svet a vyvíjajú sa
Artuš Villáni:
- mladý pán
- páčia sa mu pekné ženy
- v jeho postave autor zobrazil demoralizovanú nižšiu šľachtu (zemanov), jej egoizmus, zhýralosť, záhaľku, neschopnosť prijať odmietnutie
- okrem hlavných postáv je dielo zaľudnené veľkým počtom epizodických postáv, ktoré sa vyznačujú precíznou kresbou charakteru
Dej:
je dynamický, bez odbočení, končí sa ľudským zmierením (nie spoločenským), autor dej spomaľuje úvahovými a opisnými úvodmi kapitol a piesňovými vložkami; dej je gradovaný tromi príchodmi Artuša, vrcholí jeho smrťou a súdom
EXPOZÍCIA:
- oboznamuje čitateľa s dobou a prostredím, v ktorom sa bude dej odohrávať, s hlavnými postavami. V 1.kapitole je opísaná hájnikova chalupa, ktorá je ukrytá v lese pred drzými pohľadmi. Stojí na Podvrší ako pevný hrad, ochraňuje ju sama príroda, vrchy a mocné stromy. Po smrti starého hájnika ju opravujú tesári.
I okná obrúbili mriežkou,
štít zase cifrovanou strieškou,
a v stredok štítnej polohy
pribili zrutné parohy.
Konečne k dverám dali schody,
šesť schodkov z dosák jedľových
jak papier bielych, po ktorých
priam z pažitného zo dvora
tak hybko v pitvorec sa vchodí,
tak ľahko v stínoch polahody
nakloneného javora...
Napravo od chalupy je záhradka, okolo ktorej je plot. Za plotom hučí horská riava. V 2. kapitole je opísaná smrť starého hájnika. Starý hájnik Čajka mal 80 rokov. Na Jána ho mŕtveho našli na poľane valasi. Jeho jediný syn Michal slúžil u polesného. Po smrti otca sa rozhodne požiadať o miesto hájnika. Polesný mu dal odporúčací list a Michal sa vo sviatočných šatách poberie do kaštieľa. Kým mu je dovolený prístup, musí dlho čakať.
Za jedno, ľud je iba ľud –
ten čakať môže dokiaľkoľvek,
až vďaka príde vyššej vôli
ku práci: prstom pokynúť –
a toho, ktorý už tam stojí
u dvier a i len stáť sa bojí...
Hej, ťažký prístup do tých múrov,
pre ľud ten ťažký ešte vždy!
Ohromila ho nádhera kaštieľa. Spamätal sa až vtedy, keď začul šum novín , ktoré čítal schradlý, malý pán v kresle. Michal predniesol svoju prosbu a podal pánovi list. Starý pán Villáni sa k Michalovi správal povýšene, ale na miesto hájnika ho prijal. V 3.kapitole sa Michal udomácňuje v chalupe. Vie, že bude mať veľa povinností, ale keď bude poctivo pracovať, bude sa mu dariť.
No skúsil: keď sa riadne vlní
na žliebku, kadiaľ steká pot,
niet nádoby, bár jak sa volá
a čo by morskej hĺbky bola,
ktorá sa časom nenaplní.
Keď ešte slúžil u horára, spoznal dievčinu, ktorá sa mu zapáčila. Hanka bola jediná dcéra majetných rodičov. Mala veľa pytačov, no každého odmietla, lebo čakala na Michala, kým sa vráti z vojny. Michal si ju netrúfal pýtať, lebo bol len sluha a nechcel aj ju uvrhnúť do biedy. No teraz, keď dostal miesto hájnika, situácia sa zlepšila. Začal navštevovať Hanku a jej rodičov. Na jar sa konala svadba. Tri dni sa veselili, a potom odišli mladomanželia na Podvršie. Príroda víta Hanku, mladú pani Čajkovú.
V poludnie boli na Podvrší.
Keď viezli truhlu maľovanú
po ciestke temným, veľkým lesom
a na nej zhúkla rúšnica,
les celý ozývnul sa plesom,
jak k radostnému uvítaniu;
z čečiny krupaj slasti prší –
v to riava zanôtila zhruba,
jak k oslave, jak v pochod trúba;
hej, celý les sa rozšumel,
jak keby ľuďom rozumel,
bol vzrušený. Len jedlica,
čo stála kde-tu popri ceste,
tá mlčí, čosi zvlášte hľadá:
istotne sliedi po neveste;
i zočiac ju: ha, to je mladá!
hneď zatlieska tiež vetvicami,
na pozdrav šumí, kloní sa,
sťa keby dáka rečnica,
že: vitaj, vitaj medzi nami–
V nedeľu ich prišla navštíviť rodina. Hankin otec a kmotor im dávali rady do života. 4.kapitola opisuje život mladomanželov. Žijú šťastne, dni sa im rýchlo míňajú. Michal chodí do hory, Hanka ho vždy vyprevadí a potom doma upratuje. Keď sa večer Michal vracia, Hanka ho víta a dáva mu večeru.
Sú šťastní mladí Čajkovia;
je, pravda, doba medová –
Ni nevedia, jak miznú dni,
len keď tu mrk, ich bez pomoci,
a po rozkošnej, sladkej noci
keď opätne sa rozvidní –
len to, čo zazrú: skorý prechod –
a z borby tmy s dňom čujú vzdechot...
KOLÍZIA:
- uvádza dej do pohybu. V 5.kapitole je opísaná nedeľa, keď sa vyparádení Čajkovci vyberú do kostola. Hanka je ticho. Je smutná, lebo ju trápi zlý sen, v ktorom ju napadla obluda. Michal Hanke prišiel na pomoc, ale spolu s obludou spadol do priepasti. Hanka sa bojí o Michala, aby sa mu niečo nestalo, lebo jej matke sa kedysi sníval zlý sen a otec si v hore ublížil so sekerou. Michal si ale z toho nič nerobí. V kostole si Hanku všimne mladý pán Artuš Villáni. Po kostole bola už Hanka opäť šťastná a spolu išli domov. V 6.kapitole si Michal a Hanka vyznávajú lásku v ľúbostnej piesni. V 7.kapitole autor obviňuje pánov z ľahostajnosti k jednoduchým ľuďom, ktorí nie sú takí hlúpi, za akých ich páni považujú, len nemajú možnosť rozvíjať svoje schopnosti.
Nie, nezáleží na ľude
vám onakvejším menom, rodom.
O jeho čiernom osude
ak povravíte mimochodom,
nuž najviac v posmech sa to stáva;
vy znáte ho len pohaniť:
vám jeho zúbožená hlava
je cieľom jakby vtipných chvíľ,
je kýsi večný nezmysel
ten celý jeho biedny byt –
hoc ešte hučí kárna vrava,
ňouž veľduch raz už zahrozil:
„Nehaňte, zlobci, sprava-zľava!“
– Lež ani to by neželel,
nie; to už jeho naladenie,
ten jeho mysle zvláštny svit,
čo nemôž’ nikdy zatajiť –
On odpúšťa vám pohanenie,
preminie vďačne v každej chvíli,
čo kedy od vás podstúpil;
nepýta v pomoc slamku malú;
a ešte by vás obľúbil,
ba tlieskal by vám za to chválu:
len keby ste ho nehatili
už aspoň v púti, ňouž chcel ísť
hneď, ako ste ho odstrčili!
Ó, on má srdce plné túhy
po krásnych ducha záletoch!
Má myseľ sedmobarvej dúhy,
má nevystihlej hĺbky cit;
sprievodčí do duše mu list
už v žití matky dobrý boh
sám vlastnoručne uložil;
má pevnej vôle osteň tuhý...
Z tých nesnádz všakých, ktoré kruhy
ho železnými otočili,
keď voľno sa mu napružiť,
jak skoro by sa vymanil,
vymanil z vlastnej svojej sily!
I vlastné osnoval by deje –
a obliekol sa v blahobyt.
Priam prestali by hanobiť;
ba peli by mu epopeje;
i nebol by viac povržený...
Niet plesne, hnitia na koreni,
a ruže kvetú na doline...
Jak?... Čo?...
Ba pustne, mizne, hynie
napospel všetko! Nebadať
navôkol nikde, že by obrat –
Jak bolo včera, tak je dnes.
Deň v zorách sa už odsúdil;
a budúcnosť? – Nech ide žobrať!
Autor opisuje Michalov poctivý prístup k práci. Záškodníkov vždy potrestá, jeho oku neujde ani jedna maličkosť. Raz, keď ide Michal zas do hory, Hanka perie v potoku. Zrazu sa z hory vynoria dvaja jazdci na koňoch. Jedným je Artuš Villáni a druhým jeho sluha Janči. Artuš sa začne Hanke prihovárať, no ona mlčí, lebo sa zľakla a premýšľa, ako sa ich zbaviť.
„Jak?“ skríkol, „ty hôr zdurná sova!
He, Janči!“ – Širák potočil;
pot zotrel, bolo na úpeku –
„Späť! Zostaň,“ kynul „neni saňa!
Ó, iné ja už stihol zdolať...
Čo, pre mňa nemáš ani slova?
Si srna azdaj na úteku?
Ba, láry-fáry – neujdeš...“
Hanka si dodá odvahy a nahnevane sa pýta, čo tam páni chcú. Hovorí, že má veľa práce a nemá čas na zabávanie. Artuš jej ponúkne svoju pomoc. Hanka však jeho pomoc odmietne. Artuš sa jej vypytuje, či je už vydatá, kto je tam hájnikom, či má rada svojho muža. Vypýta si od nej krčah vody. Hanka trpezlivo počká, kým Artuš dopije. Artuš jej poďakuje a uštipne ju do líca. Hanka začne vykrikovať, že nie je žiadna pobehlica a povie všetko mužovi, no Artuš sa tomu iba smeje. Chce sa s ňou udobriť, a preto jej rozpráva sladké reči. Sľúbi jej, že odovzdá jej odkaz mužovi, ak ho stretne. Keď Artuš so sluhom odídu, Hanka vyleje vodu z krčaha, z ktorého pil Artuš. Zistí, že vo vnútri sú peniaze. Nahnevaná a urazená vysype všetky peniaze do kotliny.
„Hej, pánku,“ výskla, „chyba, chyba!
Ja hájničkou som iba, iba,
no (srdne ronila sa v hruď)
no zle ste predsa natrafili,
zle veru, roztomilý zmok!
Čajkova žena neni ryba –
Oj, hanba...avšak boh vás súď!“
Keď však Michal príde domov, Hanka mu o nepríjemných návštevníkoch nič nepovie. V 8.kapitole k Hanke zavítajú dvaja malí bratia, Ondrej a Janko, ktorí boli zbierať maliny. Hanka im dá obom niečo zajesť a oni odchádzajú. V lese ich však naľaká Artuš na koni. Hanka sa nahnevá. Chce, aby jej už dal pokoj, a preto sa zamkne v horárni. Artuš si priviaže koňa o javorový konár a dobýja sa do horárne. Jeho kôň Havran zlomí konár. Artuš po hodine búchania a vykrikovania urazený odíde. Hanka má radosť, že ho takto okabátila a veselo sa pustí do práce. Keď Michal príde domov, vidí zlomený konár a pýta sa Hanky, čo sa stalo. Ona odpovie, že to bol asi vietor. Michal jej neverí.
KRÍZA:
- zrážka medzi hlavnými postavami. V 9.kapitole Artuš zorganizuje poľovačku na jelene. Je však nespokojný, lebo sa mu nedarí nič uloviť. Keď lovci ulovia srnca, Habáň, hájnik na Čierťaži, obviní Michala, že je nepoctivý, a že si necháva zver sám pre seba, a teda pán obíde nasucho. Artuš sa opýta, kto zabil srnca. Keď sa dozvie, že to bol Michal, strelí mu zaucho. Michal sa cíti ponížene a stráni sa od ostatných, ktorí veselo poľujú ďalej. Poľovačka sa končí, keď Artuš tiež získa úlovok. Potom sa všetci okrem Michala zabávajú. Vysmievajú sa Klockovi, že zabil capa. Habáň sa pokúša udobriť si Michala. Vyhlási, že Michal má meniny a zavinšuje mu. Zrazu z húšťavy vyskočí jeleň, desatorák. Artuš prikáže Michalovi, nech ho prenasleduje. On sa medzitým vyberie do horárne. Hanka šije Michalovi košeľu a spomína si na hádku kvôli poľovačke, ktorú mala ráno s Michalom. Artuš potichu vstúpi do horárne. Hanka sa vyľaká a v obrane svojej ženskej cti Artuša zabije.
„Stoj!“ krikla žena rozzúrená,
„späť! Netkni sa ma, hnusný diable!
Na boha zručím svoju vec,
ty nútiš, bych sa prehrešila!
Vidz!“ z klina schvatla záražec –
„Ak neustaneš, jak som žena,
viac neprekročíš toho prahu,
bezbožník...varuj!“ Postupnutie –
„Ľaď! Amazonka roztomilá“
„Hach! – Zbojník! – Tu máš napokon...“
Pán Artuš zrúknul, schrčal dute,
zvrávoral – skydol na podlahu –
„Juj!“ – Hanka desnú kviľbu vzniesla,
„krv! – Pomóc! Miško! – On mrie, on –
Môj bože, čo som urobila!...“
a kŕčovite cez prah sklesla.
Michal tuší niečo zlé a beží domov, kde v pitvorci nájde mŕtveho Artuša a vzlykajúcu ženu. Donúti Hanku, aby sa zaprisahala, že bude mlčať. Onedlho prídu poľovníci, ktorí hľadajú Artuša. Michal im povie, že ho zabil. Na druhý deň sa oznamuje sám súdu.
PERIPETIA:
V 10. kapitole Michal čaká vo väzení na súd a Hanka sa rozhodne odísť k rodičom. Matka jej povie, že sa jej snívalo o jej nešťastí a rýchlo ju schová pred jej otcom do komory. Keď sa ten vráti domov, je veľmi nahnevaný na zaťa a aj na Hanku. Hanka však obraňuje Michala, že to nie je jeho vina. Hankina matka zo žiaľu umiera. Hanka to všetko neunesie a pomätie sa. Túla sa po okolí a živí sa lesnými plodmi. V 11.kapitole sa po roku konečne koná súd. Michal hovorí, že to on vraždil, ale neúmyselne.
„Ja bil som, no nie z úmyslu,
tej škvrny nemám na svedomiu!
Nik lepšie slúžiť nemôže,
jak slúžieval som domu tomu;
neblížil ani v pomyslu –
A čo sa týče samej vraždy;
ľutovať musím večito:
no ja ho nezval, nekutil –
pán pristúpil mi, kde ma bolí,
i červiak sprotiví sa zavždy;
pán začal...“ a hneď vyrozprával,
jak v prvom stálo protokoli.
Prísediaci na súde povie, že pod stolom našli vtedy tobolku a pod almarou zlatý prsteň. Michal je nahnevaný, že ho obvinili aj z krádeže. Keď však spomenú jeho ženu, hneď zmĺkne. Tvrdí, že ona s tým nemá nič spoločné, že by ani kurča nezabila. Žalobca navrhuje, aby Michala obesili. Obhajca obhajuje Michala, keď zrazu do siene vtrhne Hanka a prizná sa, že to ona zabila pána. Súd Michala prepustí.
„No!“ vrieskol, „ty čo na to, chlape!? –
Tys’, zdá sa, vrchnosť ošudil,
zaskočil pravdy pokroku!?
A žena tvoja za to kape –
vrav!“ – Čajka trnul, hrýzol v palci –
zardel sa, vzdychnul, vzozrel vraz –
zosŕkal – slza na oku – –
Súd vyrkol: Spor boh rozsúdil! –
– Šiel Michal, koniec po väzeniu –
šiel, pojmúc ženu pomätenú...
KATASTROFA:
12.kapitola je piesňová. V 13.kapitole je opísaný ťažký Michalov život s pomätenou Hankou. Počas búrky sa rozvodní rieka a odnesie most. Michal zachráni pred smrťou koč, ktorého kočiš si priepasť nevšimol. V koči je starý pán Villáni s dcérou. Starý pán sa chce Michalovi odvďačiť za záchranu života. Michal však nič nechce. Keď sa pán dozvie, že ho zachránil Michal Čajka, jeho správanie sa zmení. Michal si žiada od pána iba odpustenie pre seba a pre Hanku. Pán im odpustí a odíde. V 14.kapitole je Pieseň hviezd. V 15.kapitole Hanka opatruje dieťa v lone. Z lesa prichádza unavený Michal, ktorý sa teší na svoju uzdravenú ženu a syna Janka.
•Dielo je oslavou života uprostred hornooravskej prírody.
•Dielo zobrazuje zásadné rozdiely v ponímaní základných životných otázok, rozdiely v postoji k práci i v morálke.
•V úvode i závere autor oslavuje prírodu:Pozdravujem vás, lesy, hory,z tej duše pozdravujem vás!
•Príroda je súčasťou deja, niekedy predznamenáva priebeh nasledujúcej udalosti (napr. obraz rúbania lesa predznamenáva zvrat v živote Hanky a Michala).
•Opis prírody okolo hájovne tvorí súčasť kontrastu chalupy a kaštieľa:hájovňa – chránená lesomkaštieľ – na strmom brale, oddelený od ostatných
•Lyrické časti tvoria opisy prírody, cez vzťah k prírode autor charakterizuje: po Artušovi ostáva pri hájovni zlomený konár; autor prírodu personifikuje (napr. jedlica zatlieska vetvicami); patria sem autorove reflexie o šťastí, zlobe, o vzťahoch pánov k ľudu, o reči ľudu.
• Autor sa jednoznačne stavia na stranu ľudu, vyzdvihuje jeho mravnosť (Hanka chráni svoju česť, odmieta záletníka Artuša a jeho dary); vyzdvihuje pracovitosť (Michal dbá o les a zvieratá, poctivo pracuje, chráni les pred pytliakmi); vyzdvihuje lásku mladých manželov; obviňuje Artuša: pán začal; odsudzuje nemorálnosť pánov, ktorí nemôžu byť vzorom pre ľud a ešte aj narúšajú pevné základy ich morálky, označuje ich za príživníkov a odsudzuje za záhaľčivý spôsob života; smrťou Artuša predznamenáva zánik tejto spoločenskej vrstvy.
•V diele sa nachádzajú:a) romantické prvky: príroda, bohaté opisné a reflexívno – lyrické vsuvky, mocný citový život hrdinov, ľudský život spätý s prírodou
b) realistické prvky: úloha šľachty v národnom spoločenstve, dôraz na detailné zobrazovanie niektorých predmetov, diferen–
covanie postáv vlastnou rečou
