II časť:

Ondrej nemohol ísť na druhý deň do Domaníc, lebo ho obchody pripútali k domu. Najprv ho mrzelo, že nedodržal slovo, ale potom sa upokojil. Na Tomáša bude vo Svätom Tomáši jarmok a odtiaľ pôjde do Domaníc. Na jarmoku videl Aduša aj s mladou ženou. Z jarmoku odchádzali na voze, ktorý ťahali dosť zle vyzerajúce kone. Ondrej si pomyslel, že to určite neboli tie kone, ktoré Aduš tak vychvaľoval, ani tie od báčika. Kočiš bol obyčajný dedinčan v zafúľanej halene a trvalo hodnú chvíľu, kým sa mu podarilo rozhýbať kone. Ondreja sa zmocnila zlá predtucha.

‚Kde by tí vzali sto mier jačmeňa!’ šepkal mu ustavične vnútorný hlas. ‚A ak nemá nič? Ak ťa podviedol a teraz vysmeje sťa blázna?’ Ondrej nemal nikde pokoj.

Ondrej si kúpil klobásu a išiel ju zjesť do hostinca. Jeho nepokoj sa trochu utíšil. Keď vyšiel z hostinca, bola už tma. Vysadol na voz a pustil sa smerom k Domaniciam. Keď sa dostal do dediny, bola už číra noc. Zastal a zaklopal na okno jedného domu, kde sa ešte svietilo. Vyšla odtiaľ žena, ktorá práve priadla. Ondrej sa jej predstavil a žiadal o nocľah. Žena ho najprv nechcela pustiť. Ondrej ju nepoznal, ale tváril sa, že sú starí známi. Nazval ju Katrena a náhodou uhádol jej meno. Žena ho pustila. Ondrej sa dozvedel, že je vydatá. Jej muž, gazda Juráň, sa zobudil a hneď privítal Ondreja. Pýtal sa Ondreja na jarmok a potom si ľahli spať. Ondrejovi gazdiná ustlala slamu na zemi a dala mu vlastnú hlavnicu. Prikryl sa bundou a hneď zaspal.

III. časť:

Ondrejovi sa snívalo, že Katrena je vdova a on si ju chce vziať. Syn a nevesta mu v tom však bránili. Zrazu sa prebudil na bolesť nohy. Stúpil na neho gazda, ktorý zabudol, že Ondrej spí na zemi. Gazdiná sa zobudila tiež. Obliekla sa, zapálila oheň a šomrala na muža, že zobudil celý dom. Gazda bol zatiaľ vonku a vrátil sa dnu s malým čiernym jahniatkom v náručí. Gazdiná posypala jahňa soľou a dala mu seno. Ondrej rozmýšľal nad predchádzajúcim dňom, ako dobre zarobil. Mohol by si kúpiť veľa jahniat. Vyrástol by z nich kŕdeľ oviec, on by strihal vlnu, tú by viezla hučiaca železnica do Sliezska. Zrazu sa strhol. Železnica, ovce a vlna zmizli. Ostal iba hrmot – gazda driapal vlnu. Ondrej si spomenul, že zabudol obriadiť koňa, ale gazda ho predstihol. Opýtal sa gazdu na Aduša. Dozvedel sa, že keby vedel Aduš tak gazdovať ako jeho otec a starý otec, mal by sa dobre a bohatol by. Ale keďže Aduš gazdovať nevie, peniaze sa míňajú. Keby mu nepomáhal báčik z Chochoľova, bol by na mizine. Ondrej sa gazdovi zveril, prečo prišiel do Domaníc. Gazda mu povedal, že Aduš berie závdavky od koho môže a predáva i to, čo nemá. Ondrej sa hneval sám na seba, že sa nechal podviesť. Gazdiná priniesla na stôl sviatočné jedlo – misu plnú zemiakov obsypaných kapustou a škvarkami. Ondrej pri jedení a pri pohľade na mladú gazdinú zabudol na Aduša a celý svet. Keď dojedli, s ťažkým srdcom sa vybral do kaštieľa.

IV. časť:

Dedina, ktorou Ondrej kráčal, ležala na brehoch neveľkého potoka. Na potoku načierala vodu staršia žena. Ondrej sa jej opýtal, kde je kaštieľ pána Aduša. Povedala mu, že ona je tiež z kaštieľa. Cestou tam sa spolu rozprávali. Žena povedala, že Aduš ešte spí, lebo prišiel neskoro z jarmoku. Ondrej ale namietal, lebo ho videl odísť so ženou dosť skoro. Dozvedel sa, že Adušova žena odišla nocovať do Potočian k rodičom a že žena, s ktorou sa rozpráva, slúžila najprv s manželom u Potockých, rodičov Adušovej ženy, a teraz slúži u Aduša a jeho ženy. Jej muž kríva a je to ten, ktorého Ondrej videl ako kočiša pána Aduša, keď ich viezol z jarmoku. Keď prišli ku kaštieľu, Ondrej bol veľmi prekvapený.

K tomu, čo si predstavujeme pod slovom „ kaštieľ “, nechýbalo nič, iba kaštieľ. Dvor bol tu: dlhý, široký, obohnatý plotom, miestami načatým. Za dvorom otváral sa ďaleký výhľad do poľa snehom zaneseného a končil sa na samom okraji horizontu reťazou hôr, ktorých tmavá zeleň, pokrytá čerstvým snehom, bola ani čo by ju cukrom posypal. Aleje nevidno žiadne, ani nové, ani staré. Možno preto zdá sa dvor a okolie Ondrejovi také pusté a smutné. Takzvané hospodárske stavy svedčili o úpadku; slabé strechy uhýbali sa pod ťarchou čerstvého snehu. Kam oko padne, všade bieda, rozklad, hniloba... Popri chodníku, ktorým sa šlo od potoka, tiekol jarok hnojovky – končil sa tam v potoku. Vľavo čnejú asi na výšku chlapa múry od zeme: nie sú to zrúcaniny starého hradu, ale, ako vidno, stavba nová, započatá snáď pred rokmi, vytiahnutá až po obloky asi. Široké fundamenty ukazujú, že na nich mal povstať pohodlný zemiansky domec – ale nepokryté múry žalujú, že kto ich zakladal, zabudol nazrieť do svojej kešene.

Ondrej sa spýtal ženy, kto stavia ten dom. Dozvedel sa, že nebohý otec pána Aduša ho začal stavať. Od jeho smrti ubehlo osem rokov a dom stojí rozostavaný stále. Prišli pred malý domec. V prednej izbe bývali pán Aduš so ženou Žofkou, v zadnej slúžka Eva s manželom, sluhom Adamom. Oproti domu bola rozsiahla murovaná budova bez dvier – sypáreň. Vošli do zadnej miestnosti, kde bol Adam. Spýtal sa Ondreja, čo od pána kúpil. Ondrej mu zahanbený odpovedal. Adam s ním súcitil. Ondrej si pomyslel, že život kupca nie je na závidenie. Spýtal sa Adama, prečo slúži u Aduša. Adam povedal, že jeho žena tam chcela ísť s paňou a on ju musel nasledovať. Eva sa s Adamom začala hádať. Ondrej odišiel do prednej izby a zobudil Aduša. Aduš zavolal Evu a pošepol jej, nech ide po raňajky. Ona ale povedala, že jej už nik nedá, lebo pán je veľmi zadĺžený. Aduš poslal Evu preč a ponúkol Ondrejovi fotel. Vychvaľoval sa, že mu ho daroval báčik. Hovoril, že bez raňajok sa on ráno ani nepohne. Naučil sa tak, keď slúžil tri roky u husárov. Plukovník bol tiež jeho báčik, ale barón. Hneď ho urobil dôstojníkom, lebo boli rodina. Ondreja nudilo Adušovo rozprávanie a súril ho, nech sa už oblečie. Aduš sa zas rozhovoril. Povedal, že báčik mu poručí všetok majetok. Potom Aduš rozprával aj o tom, ako zle mu bolo u dragúnov. Raz zaspal a vyhodili ho. Keď už Ondrej hundral, že dlho čaká, Aduš sa sťažoval na Evu, že mu nepriniesla raňajky. U báčika to bolo vraj iné. Tam mali výbornú slivovicu, z ktorej dal báčik Adušovi tri fľaše. Dve sa minuli a jednu zhodil kocúr. Ondrej si prezeral na stene obraz. Aduš mu povedal, že je to svätý otec Pius XIII.. Tento obraz mu daroval báčik. Aduš sa rozhovoril o tom, ako bol aj s báčikom v Ríme, vo Vatikáne. Ondrejovi sa to už nechcelo počúvať a aj to Adušovi povedal.