Útvar: humoristicko - satirická poviedka
Námet: Zobrazenie morálneho a hmotného úpadku zemanov.
Téma:
hlavná: Vzťahy medzi vrchnosťou a ľudom.
vedľajšia: Čistá láska medzi Katrenou a jej mužom.
Idea: Zemania nemôžu byť vedúcou silou národa.
Časopriestor: dej sa odohráva na jarmokoch, v krčme, v dome gazdu Juráňa, v Domaniciach, od zoznámenia Ondreja a Aduša po smrť a pohreb báčika z Chochoľova
Konflikt: Ondrej Tráva – Aduš Domanický
Významové zafarbenie diela: humorné
Postavenie autora v diele: rozprávač
Kompozícia: 6 častí:
I. časť – Obrazy z trhu a krčmy v Podhradí.
II. a III. časť – Nocľah v Domaniciach, sen.
IV. časť – Ondrej Tráva u pána Domanického.
V. časť – Prehliadka dvora, stajne, sypárne.
VI. časť – Pri zemianskych hroboch. Na jarmoku v Zámostí.
Postavy:
Ondrej Tráva:
- Tráva – prispôsobivý človek, „ako tráva vo vetre“
- gazda v Kameňanoch, potom kupec
- protipól Aduša
- skromný, činorodý
- býva so synom a jeho ženou
- málokedy býva doma, väčšinou je na jarmokoch, chodí nielen do blízkeho okolia ale i po druhých vidiekoch –> pozná ho veľa ľudí
- ľudia ho vychvaľujú, že je dobrý človek, s ktorým sa dá dobre obchodovať, lebo nie je lakomý
- v obchodovaní vie byť krutý
- páči sa mu Katrena Juráňová
Aduš Domanický:
- Domanický – človek, ktorý doma nič nemá
- zeman
- gazda, ale nevie gazdovať
- má syna
- stále sa niečím chvastá
- opis: Okrúhly klobúčik s kosou tetrovčou sedel nad uchom, ponad ktoré boli vlasy sčesané, že zakrývali celé sluchy. Fúzy, vykrútené pyšne dohora, oči sa ligotali, ústa usmievali – vôbec pán Aduš nemá páru v celom jarmoku.
- záporná postava
- lenivý, ľahkovážny, pyšný
- v závere sa mení na lepšieho človeka
- Diana – jeho pes
- Žofka – jeho žena
– veselá, pekná
– dcéra pána Potockého
– Eva a Adam – manželia, jej sluhovia, platí ich pán Potocký
- báčik – brat jeho mamy
– bohatý dekan na fare v Chochoľove
manželia Juráňovci:
- mladí manželia
- majú sa radi
- žijú v chudobe, ale sú šťastní
Obsah diela:
I. časť:
Ondrej Tráva chodil po jarmokoch, kupčil a bohatol. Spoznával veľa ľudí, ale nepamätal si ich mená. Raz k nemu na jarmoku prišiel valach, aby ho pozdravil. Ondrej si nepamätal jeho meno, a tak si iba tipol, že sa volá Ďuro. Valach mu pripomenul, že sa volá Mišo. Ďuro je ich bača. Spomenul, že odkedy Ondrejovi predal vlnu, sa nevideli. Ponúkol mu, nech sa u nich na salaši zastaví po ďalšiu vlnu. Ondrej mu sľúbil, že určite príde. Ondrej vedel dobre obchodovať. Zo všetkých jarmočných známostí mu najlepšie zostal v pamäti pán Aduš Domanický. Vídal ho na každom jarmoku, ale nezoznámil sa s ním, ani jeho meno nevedel, lebo s ním ešte neurobil žiadny obchod. Zoznámili sa pred rokom na Ondreja v Podhradí na jarmoku. Ondrej predával valaské súkno. Hneď ráno videl upraveného pána Aduša, ako si všetko obzerá, ale nič nekupuje. Od pernikára si chcel kúpiť veľa perníkov, ale keď videl, že pernikár nechce upustiť z ceny, kúpil ich len zopár. Keď sa jarmok skončil, niektorí odišli domov, niektorí išli do hostincov a krčiem. Ondrej išiel do jedného hostinca. Tam za stolom sedel pán Aduš s priateľmi a vychvaľoval svojho psa, Dianu, že chytila diviaka za ucho a skroteného ho doviedla domov. Priatelia mu ale neverili a smiali sa mu. Ondrej sa tiež usmieval, ale Aduš sa na neho oboril, a tak sa radšej od neho odvrátil. Krčmár Mayer sa do toho nestaral, lebo si vážil oboch zákazníkov rovnako. Obaja mu totiž robili dobrú tržbu. Ondrej si všimol že Adušov vzhľad sa zmenil.
Pán Aduš nemal známy klobúk na hlave – sedel na ňom alebo on sám, alebo niektorý z priateľov. Košeľa ukrčená, mašľa zatisnutá k pravému uchu. Vlasy neboli začesané na sluchy, ale vyčnievali, ako sa ktorému páčilo, každý v inú stranu.
Aduš vychvaľoval aj svoje kone, ktoré kúpil za dobrú cenu v Dunajci. Postupne ľudia z krčmy odchádzali, lebo sa stmievalo. Pri Adušovi zostal len jeden priateľ, ale aj ten sa už chystal odísť. Radil Adušovi, nech už aj on ide, lebo netrafí domov kvôli tme. Ale Aduš mu povedal, že jeho kone trafia, aj keď im oči zaviaže. Chcel, aby ešte dopili fľašu. Ale jeho priateľ Pepo odmietol a odišiel. Aduš si sadol k Ondrejovi. Hovorili o báčikovi z Chochoľova. Ondrej ho poznal, lebo od neho kúpil päť vozov kapusty a vyše päťdesiat mier jačmeňa. Aduš mu povedal, že aj on má od báčika jačmeň. Chcel ho predať Ondrejovi. Ondrej po dlhom prehováraní nakoniec súhlasil, že kúpi sto meríc. Aduš mu sľúbil, že jačmeň dá odviezť svojimi koňmi a vozmi. Zavolali krčmára, aby bol svedkom toho, že sa dohodli a Ondrej dal Adušovi desiatok, závdavok. Dohodli sa, že Ondrej príde po jačmeň na druhý deň. Kúpu hneď oslávili oldomášom.
II časť:
Ondrej nemohol ísť na druhý deň do Domaníc, lebo ho obchody pripútali k domu. Najprv ho mrzelo, že nedodržal slovo, ale potom sa upokojil. Na Tomáša bude vo Svätom Tomáši jarmok a odtiaľ pôjde do Domaníc. Na jarmoku videl Aduša aj s mladou ženou. Z jarmoku odchádzali na voze, ktorý ťahali dosť zle vyzerajúce kone. Ondrej si pomyslel, že to určite neboli tie kone, ktoré Aduš tak vychvaľoval, ani tie od báčika. Kočiš bol obyčajný dedinčan v zafúľanej halene a trvalo hodnú chvíľu, kým sa mu podarilo rozhýbať kone. Ondreja sa zmocnila zlá predtucha.
‚Kde by tí vzali sto mier jačmeňa!’ šepkal mu ustavične vnútorný hlas. ‚A ak nemá nič? Ak ťa podviedol a teraz vysmeje sťa blázna?’ Ondrej nemal nikde pokoj.
Ondrej si kúpil klobásu a išiel ju zjesť do hostinca. Jeho nepokoj sa trochu utíšil. Keď vyšiel z hostinca, bola už tma. Vysadol na voz a pustil sa smerom k Domaniciam. Keď sa dostal do dediny, bola už číra noc. Zastal a zaklopal na okno jedného domu, kde sa ešte svietilo. Vyšla odtiaľ žena, ktorá práve priadla. Ondrej sa jej predstavil a žiadal o nocľah. Žena ho najprv nechcela pustiť. Ondrej ju nepoznal, ale tváril sa, že sú starí známi. Nazval ju Katrena a náhodou uhádol jej meno. Žena ho pustila. Ondrej sa dozvedel, že je vydatá. Jej muž, gazda Juráň, sa zobudil a hneď privítal Ondreja. Pýtal sa Ondreja na jarmok a potom si ľahli spať. Ondrejovi gazdiná ustlala slamu na zemi a dala mu vlastnú hlavnicu. Prikryl sa bundou a hneď zaspal.
III. časť:
Ondrejovi sa snívalo, že Katrena je vdova a on si ju chce vziať. Syn a nevesta mu v tom však bránili. Zrazu sa prebudil na bolesť nohy. Stúpil na neho gazda, ktorý zabudol, že Ondrej spí na zemi. Gazdiná sa zobudila tiež. Obliekla sa, zapálila oheň a šomrala na muža, že zobudil celý dom. Gazda bol zatiaľ vonku a vrátil sa dnu s malým čiernym jahniatkom v náručí. Gazdiná posypala jahňa soľou a dala mu seno. Ondrej rozmýšľal nad predchádzajúcim dňom, ako dobre zarobil. Mohol by si kúpiť veľa jahniat. Vyrástol by z nich kŕdeľ oviec, on by strihal vlnu, tú by viezla hučiaca železnica do Sliezska. Zrazu sa strhol. Železnica, ovce a vlna zmizli. Ostal iba hrmot – gazda driapal vlnu. Ondrej si spomenul, že zabudol obriadiť koňa, ale gazda ho predstihol. Opýtal sa gazdu na Aduša. Dozvedel sa, že keby vedel Aduš tak gazdovať ako jeho otec a starý otec, mal by sa dobre a bohatol by. Ale keďže Aduš gazdovať nevie, peniaze sa míňajú. Keby mu nepomáhal báčik z Chochoľova, bol by na mizine. Ondrej sa gazdovi zveril, prečo prišiel do Domaníc. Gazda mu povedal, že Aduš berie závdavky od koho môže a predáva i to, čo nemá. Ondrej sa hneval sám na seba, že sa nechal podviesť. Gazdiná priniesla na stôl sviatočné jedlo – misu plnú zemiakov obsypaných kapustou a škvarkami. Ondrej pri jedení a pri pohľade na mladú gazdinú zabudol na Aduša a celý svet. Keď dojedli, s ťažkým srdcom sa vybral do kaštieľa.
IV. časť:
Dedina, ktorou Ondrej kráčal, ležala na brehoch neveľkého potoka. Na potoku načierala vodu staršia žena. Ondrej sa jej opýtal, kde je kaštieľ pána Aduša. Povedala mu, že ona je tiež z kaštieľa. Cestou tam sa spolu rozprávali. Žena povedala, že Aduš ešte spí, lebo prišiel neskoro z jarmoku. Ondrej ale namietal, lebo ho videl odísť so ženou dosť skoro. Dozvedel sa, že Adušova žena odišla nocovať do Potočian k rodičom a že žena, s ktorou sa rozpráva, slúžila najprv s manželom u Potockých, rodičov Adušovej ženy, a teraz slúži u Aduša a jeho ženy. Jej muž kríva a je to ten, ktorého Ondrej videl ako kočiša pána Aduša, keď ich viezol z jarmoku. Keď prišli ku kaštieľu, Ondrej bol veľmi prekvapený.
K tomu, čo si predstavujeme pod slovom „ kaštieľ “, nechýbalo nič, iba kaštieľ. Dvor bol tu: dlhý, široký, obohnatý plotom, miestami načatým. Za dvorom otváral sa ďaleký výhľad do poľa snehom zaneseného a končil sa na samom okraji horizontu reťazou hôr, ktorých tmavá zeleň, pokrytá čerstvým snehom, bola ani čo by ju cukrom posypal. Aleje nevidno žiadne, ani nové, ani staré. Možno preto zdá sa dvor a okolie Ondrejovi také pusté a smutné. Takzvané hospodárske stavy svedčili o úpadku; slabé strechy uhýbali sa pod ťarchou čerstvého snehu. Kam oko padne, všade bieda, rozklad, hniloba... Popri chodníku, ktorým sa šlo od potoka, tiekol jarok hnojovky – končil sa tam v potoku. Vľavo čnejú asi na výšku chlapa múry od zeme: nie sú to zrúcaniny starého hradu, ale, ako vidno, stavba nová, započatá snáď pred rokmi, vytiahnutá až po obloky asi. Široké fundamenty ukazujú, že na nich mal povstať pohodlný zemiansky domec – ale nepokryté múry žalujú, že kto ich zakladal, zabudol nazrieť do svojej kešene.
Ondrej sa spýtal ženy, kto stavia ten dom. Dozvedel sa, že nebohý otec pána Aduša ho začal stavať. Od jeho smrti ubehlo osem rokov a dom stojí rozostavaný stále. Prišli pred malý domec. V prednej izbe bývali pán Aduš so ženou Žofkou, v zadnej slúžka Eva s manželom, sluhom Adamom. Oproti domu bola rozsiahla murovaná budova bez dvier – sypáreň. Vošli do zadnej miestnosti, kde bol Adam. Spýtal sa Ondreja, čo od pána kúpil. Ondrej mu zahanbený odpovedal. Adam s ním súcitil. Ondrej si pomyslel, že život kupca nie je na závidenie. Spýtal sa Adama, prečo slúži u Aduša. Adam povedal, že jeho žena tam chcela ísť s paňou a on ju musel nasledovať. Eva sa s Adamom začala hádať. Ondrej odišiel do prednej izby a zobudil Aduša. Aduš zavolal Evu a pošepol jej, nech ide po raňajky. Ona ale povedala, že jej už nik nedá, lebo pán je veľmi zadĺžený. Aduš poslal Evu preč a ponúkol Ondrejovi fotel. Vychvaľoval sa, že mu ho daroval báčik. Hovoril, že bez raňajok sa on ráno ani nepohne. Naučil sa tak, keď slúžil tri roky u husárov. Plukovník bol tiež jeho báčik, ale barón. Hneď ho urobil dôstojníkom, lebo boli rodina. Ondreja nudilo Adušovo rozprávanie a súril ho, nech sa už oblečie. Aduš sa zas rozhovoril. Povedal, že báčik mu poručí všetok majetok. Potom Aduš rozprával aj o tom, ako zle mu bolo u dragúnov. Raz zaspal a vyhodili ho. Keď už Ondrej hundral, že dlho čaká, Aduš sa sťažoval na Evu, že mu nepriniesla raňajky. U báčika to bolo vraj iné. Tam mali výbornú slivovicu, z ktorej dal báčik Adušovi tri fľaše. Dve sa minuli a jednu zhodil kocúr. Ondrej si prezeral na stene obraz. Aduš mu povedal, že je to svätý otec Pius XIII.. Tento obraz mu daroval báčik. Aduš sa rozhovoril o tom, ako bol aj s báčikom v Ríme, vo Vatikáne. Ondrejovi sa to už nechcelo počúvať a aj to Adušovi povedal.V. časť:
Ondrej čakal, že sa Aduš nahnevá, ale ten sa len usmial a povedal, že nie všetci ľudia znesú toľko rečí. Ale Aduš je iný. Báčik mu odporučil ísť do seminára a Aduš išiel. Vyučil sa, ale keď prišiel domov, spoznal Žofku. A tak vyzliekol kleriku a stal sa gazdom. Aduš začal ukazovať Ondrejovi svoje gazdovstvo. Opísal mu, ako si predstavuje nový kaštieľ, keď ho dostavia. Na Ondrejovu otázku „A kedy to bude?“ odpovedal, že materiál má už hotový, dreva má dosť, má aj zmluvu s murármi, ale nemá peniaze.
„Ale i tie budú, keď báčika pán boh k sebe povolá...“
Aduš mal v pláne chovať včely, vysadiť park, postaviť stajne, vysadiť dve brezy pred kaštieľ ako pamiatku synovi a vnukovi. Potom išli pozrieť stajne. Tam bola iba vychudnutá krava. V koniarni sa Ondrej pýtal, kde má kone z Dunajca, na čo mu Aduš odpovedal, že ich musel predať, lebo sa nevpratali do dverí. Mal však v pláne postaviť nové stajne, ale až keď báčik z Chochoľova umrie. Ondrej už chcel vidieť jačmeň, ale Aduš sa chcel ísť najprv občerstviť do krčmy. Začali sa dohadovať. Nakoniec išli ešte pozrieť Adušov voz, na ktorom neboli rovnaké kolesá. Aj na to mal Aduš vysvetlenie. Pozreli si ešte starý pluh a nakoniec humno. Ondrej sa čudoval, kde má jačmeň. Aduš mu povedal, že u seba ho nemohol mať kvôli zlému stavu humna. Má ho u susedov. Keď vošli do sypárne, Ondrej nevidel žiadny jačmeň iba stopy po ovciach, ktoré tam však neboli. Keď sa znovu opýtal na jačmeň, Aduš mu povedal, že ho predal Weissovi do Svätého Tomáša. Čakal na Ondreja po jarmoku, ale keď nechodil, jačmeň dal Weissovi. Ondrej chcel teda späť dupľovaný závdavok, ale Aduš mu oznámil, že nedodržal slovo, a tak závdavok prepadol.
„Choďte, do ktorej chcete krajiny pod slnkom: medzi kupcami nájdete všade tie isté zákony. Prvý z nich hovorí: kto zruší slovo, nesie toho škodu sám. Kto tu zrušil prvý slovo? Vy máte prísť i o závdavok.“
Aduš však chcel byť veľkorysý, a preto Ondrejovi sľúbil, že mu desiatku vráti. Ale nie hneď, až keď báčik z Chochoľova umrie. Ondrej sa nahneval. Chcel peniaze hneď. Povedal, že má svedkov, že Aduš žiadny jačmeň nemal. Aduš mu povedal, že pred ženou tajil, že nič nemá, lebo jej sľúbil, že sa nikomu nepodpíše. Ondrej sa mu teda vyhrážal, že ak mu nevráti hneď peniaze, povie všetko jeho žene. Aduš mu však povedal, že sa žene v predchádzajúci deň priznal, ona sa nahnevala a odišla do Potočian. Ondrej mu povedal, že ho oklamal a nemal žiadny jačmeň. Aduš mal však svedka. Weissa vo svätom Tomáši. Ondrej vedel, že Weiss stojí na Adušovej strane, lebo sa s Ondrejom pohneval. Ondrej sa rozhodol, že pôjde za báčikom do Chochoľova a všetko mu povie. Aduš mu na to povedal, že nech len ide. Nech sa báčik dozvie, ako je na tom zle. Nech si Ondrej vypýta od báčika päťdesiatku, Ondrej si vezme dvadsať a Adušovi ostane tridsať. Aduš si hneď vypýtal od Ondreja tú tridsiatku. Ondrej sa v duchu navždy rozlúčil s desiatkou.
VI. časť:
Ondrej sa išiel vyžalovať gazdovi Juráňovi a Katrene. Tí ho utešovali slovami a dobrými haluškami zo pšeničnej múky. Ondrej sa chcel odvďačiť gazdinej za pohostenie a nocľah. Gazdiná od neho chcela kúdeľ, lebo sa jej zlomila. Gazda ju však zahriakol. Ondrej medzi týmito ľuďmi omladol.
Omladol, lebo videl, že sa ešte radi majú, že svet a život nezdolel im ešte uchvátiť jediný kvet života a hodiť ho do pece. Zišli mu na um staré, dávno zašlé časy: keď i on so svojou nebohou takto za stolom sedával, keď si tiež takto robili výčitky pre každé slovo, ktoré im láska vo chvíľach nestrežených z úst vylúdila...
Zrazu vstúpil nečakaný hosť – Adam z kaštieľa. Poradil Ondrejovi, nech kúpi od Aduša jasene. Ondrej sa hneď vybral do kaštieľa. Keď videl, že Adam ide s ním, poradil mu, nech nejde, lebo Aduš hneď zistí, že mu to Adam poradil a vyhodí ho z domu. Ale Adam chcel, aby ho pán vyhodil. Aduš sa začudoval, keď videl prichádzať nemilého hosťa. Keď sa dozvedel, čo chce Ondrej za tú desiatku, nahneval sa a Adama vyhodil. Ten išiel šťastný preč. Aduš odviedol Ondreja do záhrady, kde stáli štyri vysoké, hrubé, rovné ako svieca jasene. V ohrade pod jaseňmi boli štyri hroby. Nad prvými dvoma sa vypínal spoločný kamenný náhrobok Adušových starých rodičov. Ďalšie dva hroby bez kameňa patrili Adušovým rodičom. Aduš nechcel predať jasene, lebo mu svedomie nedovolilo spôsobiť mŕtvym hanbu.
„Po smrti im takú hanbu...“
„Aspoň nech vedia, čo mali za syna. Nech sa oni zaň hanbia, keď on nemá hanby.“
Každé Ondrejovo slovo nachádzalo v Adušovej prázdnej duši tisíc ozvien.
Ondrej sa ani nehýbal. Nevedel, čo sa deje, ale tušil, že je toto veľká, svätá chvíľa. A pán Aduš zažil v nej viac, než za celý svoj doterajší život. Akési svetlo vkradlo sa mu do duše, osvetlilo jej neohraničenú pustotu, prázdnotu. Pán Aduš videl, poznal svoj obraz – zhrozil sa. Bolo mu teraz úplne jasno, že nemožno takto ďalej žiť...
Aduš poprosil Ondreja, nech ešte týždeň počká a desiatok mu vráti. Ondrej mu povedal, že na Pavla bude v Zámostí jarmok, tam mu môže peniaze vrátiť. Zdalo sa mu, že má pred sebou iného človeka: človeka známeho, milého, ktorému vďačne otvárame svoj ináč zavretý mešec. Na jarmoku v Zámostí Aduš desiatku Ondrejovi vrátil. Ondrej kúpil Katrene Juráňovej kúdeľ a k tomu krásnu kotúľku. Na Turíce toho istého roku umrel dekan v Chochoľove. Mal veľký pohreb, na ktorom bolo veľa ľudí. Mŕtve telo pochovali v Domaniciach pod jasene.
Jeho sestry syn plakal ako dieťa nad jeho truhlou. Jedni hovorili, že preto, lebo Aduš zostal na ľade; iní, že mu bolo ľúto, že musel ujca pochovať na takú pustatinu, medzi zrúcaniny starého blahobytu... Nech bolo, ako chcelo, ale od pána Aduša nikdy viac nepočul známe slová: „Keď báčik z Chochoľova umrie...“
