Útvar: román
Kompozícia: 12 kapitol

Postavy:

Paul Bäumer:

- má 19 rokov
- z chudobnej rodiny
- písal básne a divadelnú hru, vie hrať na klavíri, kedysi zbieral pestré motýle
- jeho obľúbené jedlo – zemiakové placky

- Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia. Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane a slová, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo to ešte dlhšie. A tak ako ja, vidia to všetci v mojich rokoch tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. Čo urobia naši otcovia, keď raz povstaneme a predstúpime pred nich a budeme žiadať vyúčtovanie? Čo očakávajú od nás, keď nebude vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie – bolo to prvé naše zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? A čo z nás má byť?

- Erna – jeho najstaršia sestra
- matka – chorá, má rakovinu, strachuje sa o Paula
- otec – je pyšný na Paula, že je vojakom

Albert Kropp:

- má 19 rokov
- Paulov spolužiak
- slobodník, dobre mu to myslí
- navrhuje, aby sa vojna vyhlasovala na nejakých ľudových slávnostiach so vstupenkami a hudbou ako pri býčích zápasoch; v aréne by bojovali drevenými obuškami proti sebe ministri a generáli bojujúcich krajín oblečení v plavkách a kto by vyhral, toho krajina by zvíťazila

Müller:

- má 19 rokov
- Paulov spolužiak
- stále vláči so sebou učebnice a sníva o vojnovej maturite, v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky

Leer:

- má 19 rokov
- necháva si narásť dlhú bradu
- sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov
- v škole bol dobrý matematik

Tjaden:

- má 19 rokov
- chudý, zámočník, najväčší žráč v celej kompánii
- pomočuje sa v spánku – Himmelstoss to chcel vyliečiť tak, že ho dal spolu s ďalším, čo sa  pomočoval na jednu dvojposchodovú posteľ – ten, čo spal dole, bol na tom mizerne, lebo miesto dosák bolo v posteli drôtené pletivo, a tak Tjaden radšej spal na zemi

Haie Westhus:

- má 19 rokov
- kopáč rašeliny – nemá túto prácu rád

Detering:

- sedliak
- myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu
- podľa neho je najväčšie svinstvo, že sú vo vojne zvieratá

Stanislaus Katczinsky:

- štyridsiatnik, prezývajú ho Kat
- hlava ich skupiny
- húževnatý, prefíkaný, ľstivý, má nehybnú tvár, modré oči, ovisnuté plecia
- vždy zaňuchá, kde sa má niečo stať alebo kde možno prísť k dobrému jedlu
- S vojnou by to nebolo všetko také zlé, len keby sa dalo viac spať.
- tvrdí, že vzdelanie oblbuje
- má ženu a syna
- povolaním je asi obuvník, ale vyzná sa vo všetkom

Kantorek:

- Paulov triedny
- prísny, malý, má špicatú myšaciu tvár, nosieva sivý kabát so šosami

Himmelstoss:

- povolaním poštár
- malý, zavalitý, má ryšavé vykrútené fúzy
- na vojne odslúžil 12 rokov, je desiatnik
- „postrach Klosterbergu“
- Pokladali ho za najväčšieho psiska na kasárenskom dvore, a bol na to pyšný.

Obsah:

Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.

I. Paul so svojou skupinou ležia 9 kilometrov za frontom. Žalúdky majú plné bielej fazule s hovädzinou, sú sýti a spokojní, lebo kuchár Heinrich im dal dvojitú porciu na obed. Navaril pre 150 mužov, ale nažive ostalo iba 80, a tak mu poddôstojník prikázal rozdeliť všetko jedlo aj fajčivo. Paul a jeho priatelia idú na lúku za barakmi, kde stojí hromadná latrína. Sadnú si, čítajú noviny, poštu a rozprávajú sa asi 2 hodiny.

Vojakovi je jeho žalúdok a trávenie bližšie ako hociktorému inému človeku. Tri štvrtiny jeho slovnej zásoby pochádzajú z tejto oblasti a dokonca výraz najvyššej radosti i najhlbšieho rozhorčenia čerpá z nej svojrázne podfarbenie. Nie je možné vyjadrovať sa iným spôsobom tak presne a jasne. Kropp sa spýta, či niekto nevidel Kemmericha. Kemmerich je tiež ich spolužiak, má priestrel stehna a leží v St. Josephe.

Kantorek bol Paulov triedny. Na telocviku dlho rečnil o vojne, až kým všetci nepovedali, že tam pôjdu. Jeden chlapec, Josef Behm, váhal. Dal sa však prehovoriť, išiel a padol medzi prvými. Dostal zásah do očí, motal sa medzi líniami a kričal, a tak ho nepriatelia odstrelili. Mnohí ľudia nechápali vojnu. Najrozumnejšie sa vlastne správali chudobní, jednoduchí ľudia; vojnu od začiatku považovali za nešťastie, zatiaľ čo lepšie situovaní ľudia boli od radosti celí bez seba, hoci si mohli skôr uvedomiť jej následky.

Behmovu smrť nedávali za vinu Kantorkovi. Existovali totiž tisíce ľudí ako on, a všetci boli presvedčení, že robia to najlepšie.

Mali byť nám osemnásťročným prostredníkmi a mali nás viesť do sveta dospelosti, do sveta práce, povinnosti, kultúry a pokroku, do budúcnosti. ... Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich, prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou. ... Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich – kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší. Nestali sa z nás preto buriči, dezertéri ani zbabelci – všetky tieto výrazy mali vždy naporúdzi – , milovali sme svoju vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smerom vpred; teraz sme však už rozlišovali, odrazu sa nám otvorili oči. A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení – a museli sme sa s tým sami vysporiadať.

Paul, Kropp a Müller idú navštíviť Kemmericha. Leží v poľnom lazarete s amputovanou nohou. Kým bol v bezvedomí, ukradli mu hodinky. Pod posteľou má pár leteckých čižiem z mäkkej žltej kože. Müllerovi sa veľmi páčia a rád by ich mal. Za pár cigariet pichne sanitár Kemmerichovi morfium, aby mu bolo lepšie. Kropp hovorí cestou z nemocnice, že mu Kantorek napísal, že sú železná mládež.

Železná mládež. Mládež! Ani jeden z nás nemá viac ako dvadsať. Sme vlastne mladí? Mladosť? Tá už dávno pominula. Sme starci.

II. Vojenský výcvik trval desať týždňov. Spočiatku začudovane, neskôr zatrpknuto a nakoniec ľahostajne sme zisťovali, že rozhodujúca je kefa, a nie duch, systém, a nie myšlienka, dril, a nie sloboda. Dali sme sa na vojnu z oduševnenia a dobrovoľne, urobili však všetko, aby to z nás vytĺkli.

Tjaden, Westhus, Kropp, Müller, Kemmerich a Paul sa dostali pod velenie desiatnika Himmelstossa, ktorý ich nemilosrdne preháňal. Niektorí z toho ochoreli, Wolf dokonca zomrel na zápal pľúc. Stali sa tvrdšími, nedôverčivými, neľútostnými, pomstivými a surovými – tieto vlastnosti im predtým chýbali.

Nezrútili sme sa, prispôsobili sme sa, pomohlo nám našich dvadsať rokov, hoci veľa iného nám to sťažovalo. Najdôležitejšie však bolo, že sa v nás prebudil silný, užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamarátstvo!

Paul navštívi Kemmericha. Kemmerich zomrie a Paul odnesie jeho čižmy Müllerovi.

III. Príde náhrada – 25 nováčikov. Paulova kompánia je v neznámej vybrakovanej dedine. Kat zaobstará slamu na spanie, chlieb a konské mäso. Keď sú opäť v barakoch, Tjaden oznámi ostatným, že Himmelstoss príde na front. Jedného večera sa rozhodnú Himmelstossovi pomstiť a riadne ho zmlátia.

IV. Vojaci idú na opevňovacie práce. Prichádzajú do pásma, kde sa začína front. Vrážajú do zeme železné koly a odkrúcajú ostnatý drôt. Po práci si všetci ľahnú spať. Vedľa Paula leží vystrašený plavovlasý nováčik. Po kanonáde ho Paul pošle za kríky, nech si odhodí zašpinené spodky. V diaľke počuť krik zranených koní. Keď sa vracajú do barakov, na lúke ich prekvapí ostrá streľba. Nie je tam iný úkryt ako cintorín s kopčekmi hrobov. Paulovi črepina poškriabe ruku a bojí sa, aby nezamdlel. Chce sa dostať do krátera, ktorý pred chvíľou vyryl granát. Skočí tam a zistí, že je pri ňom mŕtvy človek a rakva. Paul sa kryje rakvou. Zrazu mu Kat zakričí: „Plyn – plyyn – plyyyn! – povedz ďalej!“ Paul si nasadí masku a pomôže jednému nováčikovi s jeho maskou. Jednému chlapovi padne na ruku rakva. Chce si stiahnuť masku, ale Kropp mu to nedovolí a spolu s Katom a Paulom mu uvoľňuje ruku. Obviažu mu ju pohotovostnými obväzmi. O chvíľu si už môžu dať dole masky a poriadne sa nadýchať vzduchu.

Cintorín sa zmenil na rumovisko. Rakvy a mŕtvoly ležia porozhadzované. Zomreli ešte raz; ale každý z nich, čo ho roztrhalo na franforce, zachránil jedného z nás.
Plavovlasému nováčikovi zasiahlo bok. Kat to chce skončiť hneď revolverom, aby netrpel, ale prichádzajú ostatní. Je päť mŕtvych a osem ranených. Vojaci sa vracajú do barakov.

V. Tjaden zavesí na drôt vrchnák z plechovice od krému na topánky nad kúsok horiacej sviečky. Do plechovice hádžu všetci vši – puknú a je po nich. Na front prichádza Himmelstoss, lebo prehnal pri výcviku syna predsedu vlády. Müller sa pýta ostatných, čo by robili, keby bol odrazu mier. Albert by sa ožral. Kat s ním súhlasí a potom by nasadol na najbližší vlak a išiel by domov. Haie sníva o ženách, perinách a pružných matracoch. Potom by vstúpil do vojska ako poddôstojník, mal by každý deň stravu a čistú bielizeň. Po dvanástich rokoch by dostal odporúčací list, a stal by sa žandárom a mohol by sa celý deň špacírovať. Tjaden sa chce pomstiť Himmelstossovi. Detering by chcel stihnúť žatvu. Prichádza k nim Himmelstoss, prihovorí sa im a Tjaden mu drzo tyká a nadáva do svíň. Himmelstoss sa nahnevá a nadá mu tiež. Vyhráža sa mu vojenským súdom a odíde. Tjaden, Leer a Haie odídu tiež.

Kropp uvažuje nad tým, že keby sa vrátili do triedy, bolo by ich asi už iba 12, lebo siedmi sú mŕtvi, štyria ranení, jeden v blázinci. Aj keby urobili vojnovú maturitu, ako vysokoškolákom by im nebolo oveľa lepšie, lebo nemajú peniaze. V škole sa aj tak nenaučili nič dôležité.

Nikto nás ale v škole nenaučil, ako v daždi a víchrici zapáliť cigaretu, ako urobiť oheň z mokrého dreva – alebo, že je najlepšie vraziť bodák do brucha, lebo tam nezostane trčať ako v rebrách.

Všetci sú bezradní, čo by mohli po vojne robiť. Paul by chcel urobiť niečo nepredstaviteľné, ale nič mu nenapadá. Odrazu sa mi vidí všetko bez východiska. Aj Kropp o tom premýšľa. „Bude to s nami ťažké. Robia si vlastne tí vo vlasti o nás nejaké starosti? Dva roky streľby a ručných granátov – to potom nemožno zhodiť zo seba ako starý kabát.“ Zhodujeme sa, že každý je na tom rovnako, nielen my tu. Každý, všade, čo je v rovnakej situácií, jeden to znáša lepšie, druhý horšie. Je to spoločný osud našej generácie.
Albert to vysloví: „Vojna nás pokazila, na nič sa nehodíme.“ Má pravdu. Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženie, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.

Feldvébel s Himmelstossom hľadajú Tjadena, ale márne. Himmelstoss sa rozpráva s Albertom. Albert je k nemu drzý. Poručík Bertinck predvolá Tjadena a Kroppa. Tjaden dostane tri dni strednej basy, Kropp jeden deň. Sú zavretí v chlieve. Kat s Paulom idú ukradnúť hus. Paulovi sa to podarí, aj keď má problémy s dogou, ktorá stráži stajňu. Kat ošklbe hus, perie si nechá na vankúše a upečie ju. Najedia sa a zvyšok odnesú Albertovi a Tjadenovi.