Dej

Dej sa odohráva v Petrohrade v roku 1866. Bývalý študent Raskoľnikov vykoná detailne pripravenú vraždu zlej úžerníčky a neplánovane aj jej sestry, dobrej ženy, Lizavety. Vraždu mal tak pripravenú, že neočakával žiadne problémy, avšak mýlil sa. Pri tomto čine mal pár problémov z nečakanými „hosťami“, ale všetko sa nakoniec podarilo a nikto ho nepristihol pri čine. Vraždu vykonal sekerou, ktorú mal požičanú od domovníka a ktorú mu nakoniec aj nepoškodenú vrátil tak, že si nikto nič nevšimol. Po tom, čo vykonal, mal rôzne psychické stavy. Jeho pocit viny sa striedali z uspokojením, že : „zabil odpornú, škodlivú voš, starú, nikomu nepotrebnú úžerníčku“. Tieto stavy sa striedali a to nakoniec nevydržal a začal sa zhoršovať jeho stav, teraz však fyzický. Raskoľnikov veľmi ochorel. Jeho choroba miestami prechádzala do stavov blúznenia. Počas jeho choroby mu bol veľkou oporou jeho spolužiak, tiež bývalý študent, Razumichin. Razumichin bol študent veľmi šikovný, dobrý a vždy stál Raskoľnikovi po boku, aj keď mu to nie vždy bolo „po chuti“. Vo svojich stavoch sa Raskoľnikov často vracal do minulosti a vybavoval si ako sa s otcom prechádza do parku a všetko detailne cítil aj počul. Často sa aj preriekol o svojom prečine, avšak keďže nikto netušil, o čom hovorí, neprikladali jeho „táraninám“ nijakú váhu.

Keď bolo Raskoľnikovi trochu lepšie, vybral sa prechádzať sa po Petrohrade a zastavil sa na takých miestach, na aké ani nepomyslel. Na každom kroku sa hovorilo o vražde tej úžerníčky a jej sestry, ale jeho to nijako nevyvádzalo z miery. Stále si opakoval, že neurobil nič zlé. Bol o tom presvedčený. Na takejto jednej prechádzke sa zastavil aj v hostinci, kde sa stretol z úradníkom, ktorý mu rozprával o svojej žene a nevlastnej dcére Soni a vyrozprával mu tiež celý svoj osud a aj osud svojej rodiny. Po pár dňoch pri ďalšej prechádzke mestom zbadal, ako sa ľudia zberajú okolo istého miesta a veľmi kričia. Keď prišiel bližšie, všimol si, že tam istého človeka podupali kone. On toho človeka poznal. Bol to práve ten úradník, s ktorým sa rozprával v tom hostinci. Rozkázal, aby ho zaniesli domov, pretože vedel, kde ten človek býva. Keďže mal peniaze, ktoré mu poslala jeho mama, všetky ich dal jeho manželke, aby mohla pochovať toho muža, pretože poznal ich neutešenú finančnú situáciu.

Do Petrohradu tiež pricestovala jeho mama, Puľcheria Alexandrovna, aj s jeho sestrou Dunečkou. Prišli sem na pozvanie budúceho manžela jeho sestry, ktorého Raskoľnikov nemal rád. Bol to zlý človek. Nakoniec sa Raskoľnikov upokojil, keď sa jeho sestra po rozhovore a určitých neočakávaných udalostiach rozhodla nevydať sa. Do jeho sestry sa však zamiloval Razumichin, avšak nikomu to nepovedal. Na jeho sestru si však brúsil zuby ešte jeden muž. Svidrigajlov. Tohto človeka však nemala rada jeho sestra, keďže ho poznala už dlhší čas.

Bola to nejaká zhoda okolností a Raskoľnikov sa zblížil so Soňou, dcérou toho úradníka, na ktorého pohreb dal svoje peniaze. Zistil, že ju ma veľmi rád, ale nevedel si vysvetliť, prečo. Bolo to veľmi útle, bledé a chudé dievča, ktoré malo však veľmi zlú povesť. Avšak všetko, čo robila, robila iba preto, aby si zarobila nejaké peniaze a pomohla tak svojej macoche, ktorú však mala rada ako svoju matku. Čistou náhodou Svidrigajlov bol Sonin sused. Pod tlakom verejností sa Raskoľnikov zveril Soni so svojim „tajomstvom“. Tá tomu neverila, ale on bol taký presvedčivý a všetko jej to vysvetlil, že mu uverila a mali to ako tajomstvo. Nevedeli však, že ich pri súkromno rozhovore niekto načúval. Bol to práve Svidrigajlov, ktorý síce tvrdil, že nikomu nič nepovie a nechá si to pre seba, avšak prezradil to Raskoľnikovej sestre, ktorá mu taktiež neverila. Po celý čas trval na Raskoľnikovej vine aj policajný komisár, ktorá bol presvedčený o jeho vine a párkrát mu to povedal rovno do očí. Samozrejme, že sa bránil, ale všetko to bolo zbytočné, keďže komisár si bol istý. Aj keď sa objavil človek, ktorý sa priznal k obom vraždám, neveril mu. Raskoľnikov sa aj priznal, ale nie oficiálne, len svojim správaním a otázkami.

Pod vplyvom okolností však pominulo nebezpečenstvo zo strany Svidrigajlova, ktorý spáchal samovraždu. Avšak tí, ktorí vedeli o tom, že pravý vrah je Raskoľnikov, nútili ho, aby sa priznal a netrpel ďalej. Raskoľnikov veľmi miloval svoju matku a tým, že sa prizná, jej nechcel ublížiť. Nakoniec však pod vplyvom okolností a ľudí, ktorých miloval, sa priznal. Ešte aj na policajnej stanici mal pochybnosti, či tak má urobiť, ale presvedčila ho o tom jeho milovaná Soňa, ktorá mu povedala, že s ním pôjde všade a nenechá ho samého.

Jeho trest však nebol taký ťažký, ako on sám očakával. K jeho poľahčujúcim okolnostiam prospelo najmä to, že jeho doktor a ostatní psychológovia potvrdili, že nebol pri zdravom rozume, ale aj to, že pri požiari riskoval svoj život, aby zachránil dve malé deti. Za svoj čin dostal trest: osem rokov prác na Sibíri. Na Sibír s ním šla aj Soňa, tak, ako aj sľíbila. Počas jeho pobytu na Sibíri zomrela jeho mama, Razumichin sa oženil s jeho sestrou Duňou. Soňa s ním bola tak často, ako to len bolo možné. Našla si tam dokonca prácu a vážili si ju aj ostatní väzni.

Príbeh sa končí tým, ako sa Raskoľnikov a Soňa objímajú a vravia, že už „len“ sedem rokov a budú spolu.