Ten si prichádza dcéry vyzdvihnúť, s láskou Katici vysvetľuje, že do tohto svet nepat-rí. Matka Jera ju však podporuje so slovami, že pred Bohom sú si všetci rovní.
Na druhí deň ide Katica ku svojej sesternici a stretáva Nika osamote. Dohodnú sa, že bude na ňu čakať, keď sa bude vracať. Vyznáva jej lásku. Katica má pocit, že sa vznáša.
Šora Anzula zbadá, že syn je nejaký iný, ten sa jej zveruje so svojou láskou. Matka pozná svoj-ho syna a vie, že keby zakazovala, len by lásku utvrdila. Má inú predstavu o svojej neveste.
Na druhý deň sa vyberie prezrieť vinohrady, stretáva sa s Matem. Jeho reakcia na správu o Nikovom výbere je prudká: ,,Úbohé moje dieťa - moja Katica!”... Nakoniec sa dohodnú, že manželstvo prekazia len tak, ak zaľúbenci sami zistia, že medzi nimi nie je ozajstná láska.
Len Zandome vie, že Nikovi sa Katica páči len ako žena a o manželstve hovorí z úcty k jej rodine. Niko chodieva pod Gabrovník (Katicin domov) pravidelne, pokiaľ nemal tú česť spo-znať vypočítavosť a zákernosť Katicinej matky.
Ilja Zorkovič, priateľ šory Anzuly ochorie. Domov sa nečakane vracia jeho dcéra Dorica a Katica je odstránená jej jemnosťou a kultivovanosťou pánskeho prostredia. Šora Anzula zaria-di, aby Katica prišla na obed a Niko mal možnosť obe ich porovnať. Niko zisťuje, že miluje Doricu, no trápi ho sľub, ktorý dal Katici. Nechcel, aby to takto skončilo - myslel to s Katicou vážne. Niko prestáva chodiť pod Gábrovník, Mate ochorel a šora Anzula ho prišla navštíviť. Na správu, ktorú priniesla Mate dlho čakal: Niko si nechce vziať Katicu.. Katica nemôže Ni-kovi odpustiť, no Mate sa ho zastáva. Nakoniec sa všetci stretnú pri Mateho smrteľnej posteli. Katica sĺubuje, že si vezme Paška Bobicu - z lásky. Mate spokojne umiera.

Ukážky:

- rozhovor Mateho a šory Anzuly o osude svojich detí

,,Úbohé moje dieťa - moja Katica!”
Naveľa sa vypäla, v celej svojej hrdosti, tvár jej podlial rumenec, z očí jej sršia iskry.
,,Ty považuješ teda za toľké nešťastie vydať dcéru do môjho domu ! Môžem povedať - v tom si ty jediný. Našlo by sa hádam i takých, čo by sa zaradovali.”
,,Aký vydaj - aký vydaj!” krúti on hlavou, ešte vždy zahrabanou v dlaniach. ,,Kde sa mám radovať! Druhým sa ľahko radovať, keď vedia, že tak malo byť. Ale toto - nie, toto nesmie byť."Vztýčil hlavu i on, i jemu sršali blesky z očí. ,,Nie, ani chvíľku! Vyženiem je z hlavy pa-nákov! Na pánske chúťky privijem ja jej dobrú trávu.