Je to tragédia o zodpovednosti človeka, zmyslom hry je hlboká viera v človeka a jeho rozumové a mravné hodnoty.
V Tébach vládne kráľ Lei š kráľovnou Iokastou. Veštba im predurčí, že ich syn Oidipus zabije svojho otca a ožení sa s matkou. Mali teda chlapca zmárniť, prepichnú mu nohy. Pastier sa nad chlapcom zľutoval a dal ho na výchovu Koryntskému kráľovi. Na jednej kráľovskej oslave sa Oidipus dozvie, že pochádza z Téb. Pred mestskou bránou sa dostane do sporu s mužom, netušiac že je to jeho otec, ktorý sa vrátil z Delf, kde sa bol pýtať, dokedy bude Delfy ohrozovať sfinga hádankou. Oidipus vylúštil hádanku a nadšený ľud ho zvolil tébskym kráľom. Ožení sa s Iokastou a splodí s ňou 4 deti. Téby napadne mor. Oidipus sa dozvedá, že mor neustúpi, kým nebude potrestaný vrah kráľa Leia. Zistí, že vrahom je on sám, vypichne si oči a odchádza do vyhnanstva. Iokasta sa obesí. Ten, kto poruší zákony Bohov, vlasti a rodiny je potrestaný.
Antigona
Novým vládcom Téb sa stáva Kreón. Lenže o trón bojujú Oidipový synovia Polyneikos a Eteoklos. Obaja v boji padnú. Polyneika Kreón zakáže pochovať, lebo začal ten spor. Antigona, ich sestra sa vzoprela Kreónovi a brata pochovala. Zato ju Kreón nechal zaživa zamurovať do skál, neuprosil ho ani Haimón – jeho syn a Antigonin snúbenec. Keď sa dozvedel, že sa obesila, prebodol sa vlastným mečom. Život si vezme aj Haimónova matka Euridika. Kreón porušil Božské a morálne zákony, ktorý staval autoritu na
poslušnosti.
Grécke umenie
Zohralo vo vývine európskeho umenia veľkú úlohu, najmä vo výtvarníctve. Vytvorili sa tri architektonické slohy, podľa stĺpov – dórsky, iónsky a koryntský.
Architektonické pamiatky sú sústredené na Akropole (akro – kopec, polis – mesto), chrám Panthenón, námestie Agora, kde prebiehal celý život Aténčanou. V sochárstve sa kládol dôraz na presné zachytenie proporcí, pohybu, dramatičnosti. Sochár Feidias (Poseidón), Myrón ( socha Discobola), Praxiteles. Maliarstvo na keramike, na nádobách stvárňovali život. Amfory – kombinácie zlatej a čiernej, mozaiky mali na stenách a na dlážke.
Staroveká Rímska literatúra
Rimania boli svojim založením bojovníci. Po boji sa potrebovali zabaviť, uprednostňovali komédiu a gladiátorské boje. Komédie písal Plautus (Chvastavý vojak, O hrnci). Básnici boli Ovídius, Horácius a Vergílius.
Ovídius
Metamorfózy (premeny) – sú to grécke a rímske povesti a báje založené na premene, sú veršované (asi 250 premien).
O pyšnej Niobe
Mala 7 dcér a 7 synov, vysmievala sa bohyni Léto, že má iba jedného syna Apolóna a jednu dcéru Artemis. Bohovia Niobu za jej pýchu potrestali tak, že jej postupne vyzabíjali všetky deti. Nioba sa zo zúfalstva premenila na plačúci kameň.
O sochárovi Pygmaliónovi
Vytesal si do slonovej kosti krásnu ženu, do ktorej sa zaľúbil, bohyňa Venuša mu ženu oživila a tak mohol Pygmalión milovať svoju ženu.
O Dajdalovi a Ikarovi
Dajdalos staval pre kráľa Midasa (krétsky kráľ) labirint (obluda minotaur), ktorý ho nechcel pustiť z Kréty, ten v túžbe po domove zostrojil krídla, pospájal voskom pierka, Ikaros neposlúchol jeho rady a utopil sa v mori.
Umenie milovať – radí, ako si vybrať partnera
Lieky proti láske – radí ako sa partnera zbaviť
Vergílius
Eneis
Národný epos. Hrdina Eneis po skončení trójskej vojny odíde z Tróje, bol jej občanom a po dlhom putovaní sa usadí v Itálií, je zakladateľom rímskej ríše. Eneis je nositeľom starorímskych cností ako čestnosť, spravodlivosť, hrdosť – zakladá mesto, zárodok budúceho Ríma – Lavínium. Tento epos preložil Ján Hollý do bernolákovčiny. Chcel tým dokázať, že bernolákovčina je vyspelý jazyk a že sa dajú preložiť aj ťažké antické texty.
