Jozef Gregor Tajovský: Maco Mlieč

Literýrny druh: epika
Literárny útvar: kriticko-realistická poviedka
Druhová forma: próza
Hlavné postavy: Maco Mlieč (Mliečnik), gazda
Téma: Táto poviedka zachytáva život a životné podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže sám brániť. Kritizuje zdieranie pracovitého človeka, ľahostajnosť voči slabším a postihnutým.
Idea: Nezáleží na tom, ako človek vyzerá, ale aký v skutočnosti je, Mliečove morálne vlastnosti , ľudskosť sú v kontraste s jeho odpudujúcim zovňajškom.

Dej:

Autor v diele zachytáva život Maca Mlieča, ktorý dlhé roky pracoval na gazdovstve majetného sedliaka. Ako 18 ročný bol paholok pri koňoch. Keď mu rodičia zomreli, gazda mu poskytol všetko potrebné pre živobytie: stravu, nocľah: „Dali sa mu najesť, kúpili mu súkna na háby, krpce, dávali mu každý deň pálenky, na dohán si vše vyprosil, a takto šiel rok za rokom.“ Stal sa panským kočišom. Raz si pri nešťastnom páde zlomil nohu. Napriek tomu, že ho gazda vzal do nemocnice, noha zlomená v kolene sa nikdy nevyliečila: „Maco sa vystrábil, ale noha zostala jednako krivá, lebo mu ju zlomilo v kolene,… že nemohol sa na ňu smelo opierať, ale vláčil ju vyvrátenú za sebou a pristupoval až do smrti viac na priehlavok ako na podošvu.“ Preto ho gazda preložil ku volom. Ale časom už na nich nestačil a tak ho dali pásť kravy. Na Vianoce však ochorel: „O Vianociach už nevládal ani okolo statku. Tak ho vše i pol hodiny dusilo, že mu až slzy tiekli.“ Išiel za gazdom, spýtať sa, čo je mu ešte dlžný. Gazda mu povedal, že on sám mu ešte dlhuje 13 zlatých. Maco peniaze nechcel. Jediné na čom mu záležalo, bol pohreb: „Len ma, — pristúpil ku gazdovi a chytil ho za ruku, — nie ako koťuhu, niekde pod plot.“ Na druhý deň ho našli stuhnutého v telinci. Gazda mu vystrojil krásny pohreb.

Charakteristika postáv:

Maco Mlieč

V dedine bol prezývaný Mlečnikom. Od osemnástich rokov pracuje u gazdu. Neuvedomoval si cenu peňazí. Pracoval len za tabak a pálenku: „peniaze mali preňho platnosť len po šesták—dva, za čo si mohol pálenky, tabaku a zápaliek kúpiť.“ Keď mu rodičia zomreli, chcel sa aj oženiť, ale žiadna dievka nemala oň záujem. Jeho výzor bol odpudzujúci: „Je pravda, že Maco čela skoro ani nemal, oči ako myš, nos ako gombička a celý pretiahnutý; len líca mal, akoby ho ucápal, a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako jež a hrdzavé akési, uší skoro nič.“ Autor opisuje ako Maco postupne chradol: „ Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej tým väčšmi sa zanedbával. Neumýval sa, iba keď ho gazdiná alebo dievky od stola zahnojeného oddurili; nečesal sa, len keď mu vlasy už na plecia viseli, vzal rajnicu, založil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby nemusel dva groše platiť…“ Maco sa staral o kone. Túto prácu mal veľmi rád: „Maco rád opatroval kone — ako svoje vlastné, lepšie ako seba… Maco stiahol zo seba známu čiernu huňu a zakryl spotené kone, a on vopchal premrznuté ruky krížom pod pazuchy,…“ Stal sa panským kočišom. Keď si však zlomil nohu, dostal na starosť voly a neskôr pásol už len kravy. Neuvedomoval si spôsob akým ním gazda zaobchádzal: „to si Maco raz nemohol uvedomiť. Každému násilnému ústupku bol vďačný, vlastne nevedel, že ustupuje.“ Stal sa terčom posmechu gazdu, dokonca i notára, keď mu vyčítali, že sa nikdy neoženil. No Maco sa nebránil ale: „tiež sa uškŕňal, ale len preto, že sme sa smiali všetci.“ Jeho vonkajší vzhľad odpudzoval všetkých naokolo. Ostatní sluhovia s ním nechceli už ani jesť. On si však svoju prácu plní poctivo a vo všetkom vidí tú lepšiu stránku. Je trpezlivý, znáša v tichosti bolesť, nesťažuje sa, nechce obťažovať. Jediné na čom mu v živote záležalo, bola práca a dôstojný pohreb, ktorý mu prislúbil gazda: „prišla mu na myseľ jeho celoživotná filozofia: poriadne robiť (sebe či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne umrieť.“ Nechcel zostať nikomu nič dlžný: „Ak by som vám mal doplatiť, to by ma v tom hrobe večne mrzelo, že som si tak vygazdoval na starosť, — povedal a vypadli mu slzy.“ Autor tak vytvoril jednu zo svojich najkrajších postáv.

Gazda

Jeho vnútorné vlastnosti sú v kontraste s Macovou ľudskosťou. Vdedine bol aj richtárom. „Bohatý, doprial si, nič nerobil, peší nevyšiel ani do poľa, nuž mal brucho ako súdok a tvár ako mesiac v splne, a na Macovi iba ohorená, čierna, chlpatá kožka na širokých, veľkých kostiach, čaptavá noha a dokľavené prsty na rukách.“ Maco pre neho verne pracoval. Nikdy mu neprial nič zlé. No on bol pre ním len sluhom. Bol k nemu ľahostajný aj vtedy, keď už Maco umieral a on od neho žiadal dôstojný pohreb: „Ak vyzdravie, bude robiť; ak umrie, bude v hrobe hniť. Jemu to bolo jedno.“ Na konci poviedky sa v ňom prejavuje štipka citu a ľudskosti, keď vystrojil Macovi pohreb ako sa patrí: „Konečne i richtárovi vypadli slzy a v svedomí boh vie, čo si myslel, ale všetko dobré. Bolo však už neskoro.“

Poviedka je založená na metóde kontrastu, do ktorého autor stavia proti sebe život sluhov a život pánov. Ich vzájomné rozdiely zobrazuje pomocou charakteristiky Maca a gazdu. Kontrast medzi týmito postavami však nevyústi do otvoreného konfliktu. Končí sa paradoxom. Maco nechce ide za gazdom s tým, že po smrti mu nechce zostať nič dlžný. No je to práve gazda, ktorý mu veľa dlhuje za všetky tie roky, počas ktorých sa Maco zodral až k smrti. Macove zmýšlanie je ovplyvnené prostredím, v ktorom žije. Autor tu však vyjadruje myšlienku, že nielen spoločnosť, ale i človek sám je zodpovedný za svoje utrpenie. Najväčšiu kritiku autor vyjadruje na konci poviedky, čo dokazuje citát:

„...len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať…“