Bola čierna temná noc a kaplán Červenák v tvrdom klobúku s veľkým plášťom na pleciach a dáždnikom sa vracal domov z Rozhanoviec z Búrneho, kam skoro každý deň chodieval k pánu dekanovi Veselému. Síce aj rozhalovský pán farár mal cigary a víno ako dekan Veselý, ale nemal dcéru. A medzi farníkmi sa pošuškávalo, že tam chodí práve kvôli Veselého dcére slečne Anne. Skoro každý deň sa spolu prechádzali, filozofovali, ale vždy neskoro večer pán dekan prehlásil: „Desať hodín. Spať!“ Jeden deň však Veselý šiel k rozhalovskému farárovi, šéfovi Červenákovmu, v akejsi cirkevnej záležitosti. Dlho sa nevracal a tak mladý kaplán a slečna zase debatovali. Zrazu Anna prešla na tému o mátohách. Miestna mátoha sa vraj najčastejšie ukazuje o polnoci pri Skalke. Mal to byť farár, ktorý si kedysi zahlušil nejaké dieťa. Tá Skalka bola súčasť kaplánovej spiatočnej cesty. Samozrejme, tieto jej reči nebral vážne, no i tak ho nutkalo pozrieť sa na hodinky. Nemohol sa na ne pozrieť, pretože by sa pred slečnou Annou zahanbil. Zo záhrady vošli do izby a Červenák zbadal na hodinách zavesených na stene, že je už štvrť na dvanásť. Poberal sa chytro domov. Prechádzal cez les, keď ho tu začali napádať myšlienky, že ho niekto sleduje a tak zrýchlil tempo. V duchu počítal, kedy príde ku Skalke. Vychádzalo mu to na polnoc. Začal brať slečnine slová vážne. Myslel, že počká, kým prejde dvanásta, ale vzápätí zistil, že mátoha môže prísť až k nemu. Rozhodol sa ísť ďalej. Vyšiel z hory a na dvesto krokov už videl Skalku. Bol to veľký biely balvan. Nadišla polnoc. Zrazu zbadal niečo, čo sa pohybovalo popri Skalke. Jasne vybadal vysoký farársky klobúk, čierny dlhý kabát, nohy, ruky a tvár. Červenák sa vyľakal. Zrazu to zastalo, otočilo sa, vytvoril sa okolo toho kúr ako dym. Zväčšoval sa a záhadná bytosť zmizla. Kaplán sa v hrôze zvrtol a začal utekať opačným smerom. Prebehol horou a do rána sa túlal okolo Búrneho. Nevyspaný, preblednutý, vrátil sa domov až ráno. Chcel si ľahnúť vo svojej kaplánke, ale v posteli chrápal dekan Veselý. Pri obede hovoril rozhalovský farár, Červenákov šéf, so smiechom: „Nikdy takého bojka, ako je Veselý!“ Červenák sa spýtal: „Nuž?“ Šéf odpovedal: „Naľakal sa vám farára, čo máte pri Skalke. Neskoro sa vybral a okolo dvanástej sa vrátil udýchaný a bledý, že videl farára a prosil ma o nocľah. Ale ani slovka o tom!“ pohrozil kaplánovi. Kaplán sa začervenal a mlčal.

Vlastné názory:
Aj táto poviedka sa mi páčila, hlavne pre jej záver.