Potraviny mali približne na šesť mesiacov. Vodu nemali ale mali poľné fľaše, ktoré si mali nabrať v podzemných prameňoch. Zobrali zo sebou aj lekárničku a nejaké fľaše s borovičkou. Strýko si so sebou zobral aj peniaze. Počas večere ich hostiteľ obdaroval mapou Islandu, ktorá bola v mierke 1 :480000. Axela ráno zobudilo erdžanie štyroch koní, na ktoré už Hans nakladal batožinu. O šiestej sa strýko a Axel rozlúčili s pánom Fridrikssonom a odišli. Hans na rozdiel od strýka a Axela šiel pešo. Okolitá krajina bola pustá a zničená vulkanickou činnosťou. O dve hodiny dorazili do osady Gufunes. Tu si dali prestávku. O štvrtej hodine prešli cez rieku Hvalfjörduru. O pol hodiny neskoršie dorazili do Gardäru. Pán jedného dedinského domu im poskytol strechu nad hlavou. Neskôr sa navečerali. Večeru pripravovala matka devätnástich detí, ktoré po večeri šli spať. Neskôr šli spať aj ostatní.

So svojimi hostiteľmi sa rozlúčili ráno o piatej. Terén sa zmenil, dostali sa do močariny. Cestou stretli malomocného človeka. Do večera zdolali ešte rieky Heta a Alfa. 21. júna došli do mestečka Stapi. Tam si najali troch Islanďanov na nosenie batožiny. Na druhý deň ráno mali naplánované vystúpiť na kráter Snaeffelsu. O siedmej večer sa dostali za hranicu večného snehu. Zbadali nejaký vzdušný vír, ktorý Islanďania nazývajú Mistour. Potom sa museli rýchlo ponáhľať na druhú, chránenú stranu krátera. O jedenástej večer sa dostali na vrchol Snaeffelsu. Ráno sa Axel zobudil a po raňajkách sa vybrali do kráteru. Na dne krátera sa otvárali tri komíny. Strýko dole objavil iniciály Arneho Saknussemma. 28. júna na poludnie, keď bol tieň Scartarisu najkratší, sa dotkol okraja stredného komína. Bol to komín, ktorý ich mal zaviesť do stredu zeme. Axel sa pozrel dole a dostal závrať, aj by tam bol spadol, keby ho Hansova ruka nezachytila. Islandských nosičov poslali domov. Náradie, ktoré sa nemohlo rozbiť hodili dole. Po siedmych hodinách došli na dno tunela.

Axel vstal ráno o ôsmej. Po raňajkách si strýko zaznamenal všetky údaje. Hans našiel veci a potom sa vydali do ďalšej šachty. Večer toho dňa zistili, že sú desaťtisíc stôp pod hladinou mora. V utorok 30. júna pokračovali v zostupe. O dvanástej hodine prišli na koniec tunela kde sa rozdvojila cesta. Vydali sa západným tunelom. O šiestej večer sa najedli a šli spať. Ráno sa zobudili svieži a odpočinutí a pokračovali. O tri hodiny Axel prehováral strýka aby vystúpili späť, lebo neklesali. Postupne zistili, že sa vzďaľujú od žulového masívu. Axel začal mať obavy z toho, že tu nenájdu vodu a tak strýko znížil dennú dávku. Keď sa na jednom mieste Axel dotkol rukou steny tak zistil, že okolo nich je samé uhlie. Keďže celý deň šli len rovno a vôbec neklesali tak si povedali, že sa za tri dni vrátia na rázcestie. Axel ale zistil, že majú vodu iba na jeden deň. Ráno vstali zavčasu, lebo sa veľmi ponáhľali. Voda sa im ešte toho dňa minula.

8. júla došli na rázcestie ale Axel bol na tom veľmi zle. Strýko mu so slzami v očiach dal trochu vody, čo mu ešte zvýšila. Keďže situácia bola veľmi vážna tak Axel veľmi prosil strýka o to, aby sa vrátili na povrch. Nakoniec sa dohodli, že pôjdu ešte jeden deň Východnou chodbou a ak nenarazia na vodu tak sa vrátia. Čím nižšie zostupovali tým zreteľnejšie sa črtali prahorné horniny. Bolo už osem hodín a po vode nemali ani stopy. Axel už nevládal, podlomili sa mu nohy a bezvládne padajúc na tvrdé skaly povedal: "Pomôžte, umieram!" Strýko rozhodol, že sa nasledujúci deň vrátia. Axel sa v noci zobudil a videl ako Hans šiel ďalej do podzemia. Hans sa o hodinu vrátil a zobudil strýka s tým, že našiel vodu. Ihneď sa za ňou ponáhľali, ale čím ďalej šli tak tým ju bolo počuť menej. Vrátili sa na miesto, kde ju bolo počuť najviac a tam Hans začal kopať čakanom. Uplynuli už dve hodiny keď z otvoru vystrekol prúd vody. Hans odskočil a bolestne vykríkol. Bolo to kvôli tomu, že ta voda bola vriaca. Kým sa napili, voda musela najprv vychladnúť. Keď sa Axel napil, tak zistil, že je to minerálny prameň. Bystrine dali meno Hansov potok.

Vodu nechali len tak tiecť aby ich sprevádzal až do stredu zeme. Druhý deň ráno raňajky zapili chutnou minerálkou. V piatok večer 10. júla boli v hĺbke sedem a pol míle a asi deväťdesiat míľ juhovýchodne od Reykjavíku. 12. júla sa nachádzali pätnásť míľ pod hladinou mora. 15. júla boli hlboko dvadsaťjeden míľ hlboko a asi stopäťdesiat míľ ďaleko od Snaeffelsu. O štyri dni prišli do jaskyne, kde strýko rozhodol, že nasledujúci deň budú oddychovať. Nasledujúci deň strávili výpočtami. 7.augusta boli v hĺbke deväťdesiat míľ a Island ležal asi 600 míľ za nimi. Toho dňa šiel Axel ako prvý. Keď sa pozrel za seba, tak za ním nikto nebol a tak si myslel, že šiel prirýchlo tak sa chcel vrátiť späť. Axel sa chcel napiť ale zistil, že pri ňom netečie potok. Axel začal panikáriť a potom sa rozhodol, že pôjde smerom hore ale tam narazil na skalnú stenu. Vtom mu ešte prestalo svietiť svetlo. Axel sa rozbehol dolu, ale po niekoľkých hodinách, na konci síl, zošuchol sa bezvládne po skale dole a viac o sebe nevedel. Keď sa prebral mal tvár mokrú od sĺz a krvi. Nevedel, čo má robiť keď zrazu začul akési hrmenie v hlbinách a potom začul aj ľudské hlasy. A tak začal kričať o pomoc.