Fiodor Michajlovič Dostojevskij Zločin a trest

Zločin a trest


Román F.M.Dostojevského, ktory sa odohráva v polovici 19. storočia v Ruskom Petrohrade, prináša zo sebou množstvo myšlienok, príbehov a ľudských osudov.
Príbeh mladého študenta práva Rodiona Raskoľníkova vyvoláva v čitateľovi mnoho pocitov a mšlienok. Či už kladných alebo zápornych. Sam dej nam otvára brány do sveta pre nas málo poznaného, do sveta ideálov a túžby po veľkých činoch. V románe je jasne zdôraznena túžba mladého, vzdelaného človeka po uznani a kariére, ktoré sa však nemôžu ukutočniť z dôvodu nedostatku finančného zabezpečenia. Postava Raskoľnikova je pochmurna, tajomna...je to tichý, zádumčivy, chladný a samoľúby človek, ktorý si vypracoval vlastnu teóriu podľa ktorej si rozdelil ľudí do dvoch skupin. A to do skupíny obýčajnych ľudí a ľudi, ktorí znamenajú viac, ktorých neobmedzujú žiadne zákony, ktorým je umožnene všetko a všetko im bude odpustene, len preto, že su VÝNIMOČNÍ. Táto teoria a jeho pohľad na vtedajši svet ho dohnali k vražde dvoch starých žien, ktoré chladnokrvne zabil sekerou a neskôr olúpil. Ako sa neskôr v románe dozvedáme, svoj čin neuskutočnil ani z dôvodu hladu (síce bol chudobný ale o jedlo záujem nemal), ani z núdze po lepšom živote. Potreboval peniaze aby mohol úspešne začať budovať svoju kariéru, aby mohol byť v živote niekym viac ako ostatní, pretože práve to si o sebe myslel. Potreboval na začiatok 3000 rubľov aby sa jeho život pozberal z trosiek, do ktorých v posledných mesiacoch pred vraždou spadol. Začal strácať záujem o všetko a všetkých, nemal chuť sa s nikým stretávať ani sa s niekým rozprávať. Najradšej by bol utiekol niekam kde by bol sám a preto neustále sedel v svojej malej a nízkej iziebke z ktorej skoro vôbec nevychádzal. A keď už aj vyšiel von, tak sa len bezcieľne túlal po Petrohrade a občas ani sám nevedel kade išiel a ako sa na jednotlivé miesta dostal. Do rámanu pomaly vstupujú aj ďaľšie veľmi významné osoby, ktoré ho postúpne menia a ktoré postupne menia aj dej románu.
Jeden večer stretne v krčme úradníka, alkoholika, ktorý mu porozpráva celý svoj smútny príbeh o živote. Úradnik Marmeladov je ďaľšia postava, ktorú vtedajšie okolie zrazilo na kolena, pokorilo ho a nakoniec zničilo nielen jeho, ale aj celú jeho rodinu. Jeho druhá žena, Katarina Ivanovna, sa pretlka biedov a ukrýva aj tie posledne kopejky pred zrakom muža opilca, ktorý všetko prepije. Je to však žena silna, ktorá sa nedá len tak zlomiť.

Aj napriek veľkej biede, sú jej tri deti vždy čisté a dotrhané, staré šatočky sú vždy vypraté. Celé noci presedí nad praním, či háčkovaním, len aby jej rodina sa mala dobre. Trpi na tuberkulózu a po tragickej smrti Marmeladova, ktorého prejde záprach s koňmi sa pomiatne a umiera. Ďaľšia významna postava románu je Soňa, úradnikova najstaršia dcéra, ktora sa kvoli chudobé svojej rodiny obetuje a zapredá sa, len aby rodina mala čo do úst vložiť. Je to skromné a plaché dievča, vzdelané avšak uz v takom mladom veku zničené životom a každodenným ponižovaním. Napriek všetkému nestráca vieru v Boha ani v svoju rodinu. Marmeladov si nikdy neodpustil, že jeho dcéra sa kvôli nemu takto obetovala, a na smrteľnej posteli ju žiadal o odpustenie, ktorého sa aj dočkal.
Zamotávajúci sa príbeh do ktorého vstupuje mnoho postáv, vyvoláva v čitateľovi mnoho pocitv a rôzných pohľadov na postavu Raskoľnikova. Mnohokrát sa čitateľ sám seba pýta:,,Ľutovať ho, či ho zatracovať? Je vrahom a či sám sa stal obeťov?" Pravda je asi v každej s tej otázok. Bol vrahom, ktorý prelial ľudskú krv, čo mu nemohlo byť odpústene len tak, no na druhej strane sa stal obeťov svojho okolia, stal sa obeťov vtedajšieho zriadeňa a ľudksého egoizmu. Na jednej strane je tu potreba ho zatracovať, zatracovať za jeho čin, za jeho chladnu a mrzkú povahu, za srdce o ktorom sám tvrdil, že ho nemá, za nenávisť ktorú ku každému cítil, dokonca aj k vlastnej matke a sestre. No na druhej strane je tu potreba ho ľutovať, pretože všetka ta ťarcha a bolesť, ktorá sa mu usadila v duši a ktorá ho dohnala k polovičnému šialenstvu, bola dostatočným trestom za jeho hrozný čin.
Je zaujímavé ako sa príbeh každou novou kapitolov mení, ako sa mení on a jeho názory. S každou novou postavou ktorá vstupuje do románu sa mení aj vyznám predchádzajúcich jeho stránok. Dôležitými osobnosťami sú aj jeho Matka Puľchéria Alexandrovna, hrdá a silná osoba, hrdá na svojho prvorodeného syna, pýšná a milujúca matka, ktorá sa nakonci z toľkého utrpenia napoly pomiatne a ochorie a na koniec zomiera. Mnohí si mysleli, že o čine svojho syna nikdy nevedela, pretože jej dcéra Duňa pred ňou toto tajomtsvo úpenlivo strážila, sa v posledných slovách svojej matky dozveda, že možno toho túšila oveľa viac ako si všetci mysleli. Jej dcéra Dúňa, je nesmierne krásna, vzdelaná a hrdá osoba, ktorá sa nedala životom zraziť na kolenách sa stla bratovi v mnohých smeroch oporou.

Pri návšteve brata v Petrohrade, do ktorého prišla aj s matkou zvidieku z dvôvodu sobášu, sa sama presviedča, že jej brat sa akosi pomiatol a že je akýsi iný, že ho určité muči nejaké takomstvo. Tu sa stretáva aj s Razumichinom, priateľským a prostým chlapcom, ktorý stál pri Raskoľnikovi, najmä počas jeho ťažkej choroby a ktorý aj napriek jeho vyháňaniu a nenávideniu aj tak pri ňom ostal stáť. Za to mu Puľchéria Alexandrovna aj Dúňa boli vďačné a oddané- On sa stál ich dobrým priateľom a nakoniec si zobral Duňu za ženu, potom čo sa dozvedela, že jej bohaty a namysleny ženích je obyčajný podliak a zbabelec.
Raskoľnikov sa počas celeho románu zaoberá rôznými otázkami, hľada východisko s tejto situácie, potom upáda do zúfalstva, pretože žiadné východisko nevidí. Nema za kím ísť, nemá sa komu zdôveriť. Nakoniec nachádza v Soňi niečo, čo nenašiel v nikom, uteka za ňou ako malé dieťa a rozpovedá jej celú pravdu a otvorené prizná, že on je vrahom. Soňa, zmetená, vystrašena, z bolesťou v duši a slzami v očiach ho prosí aby sa udál. Otvára mu oči pred skutočnosťou, ktorú on zamietal, pretože veril, že jeho sa netýka, kedže on je viac ako obýčajný človek. jej láska k nemu ho dovádza k zúfalstvu, nenávidi sa za to, že šiel za ňou a nenávi ju za to, že ho miluje. Je na ňu zlý a hruby, no napriek tomu vždy uteká k nej. Nakoniec sa rozhodne udať na polícii, prichádza za Soňou a prosí ju o drvený krížik, ktorý mu sľubila dať keď sa rozhodne zobrať na seba svoj kríž a svoju vinnu. Vtedy pochopí, že niet inej cesty a ide na políciu kde sa otvorene priznáva. Odsúdia ho na osem rokov nútených prác na Sibíri, kam s nim odchádza aj Soňa. Tu je opäť mlkly, chladný, nejaví zaujiem o nikoho a o nič, dokonca sa hneva na Soňu za to, ze za ním chodi. Neskôr veľmi ochorie a aj keď sa Soňa nemôže dostať k nemu do väzeňskej nemocnice, chodí každý deň pod oblok nemocnice. Tu ju raz náhodne uvidí no aj napriek tomu zuteká. Neskôr akoby očakáva jej návštevu, túži ju vidieť ale Soňa neprichádza. Dozvedá sa, ze je chorá. Vtedy začína chápat veci, ktoré doteraz prehľadal. Jedneho dňa na jar, keď išiel do roboty pri jednu sibirsku rieku, posadil sa na kopu dreva poslkadanú na brehu a zahľadel sa na druhú stranu tej rieky......tam je sloboda, pomyslel si. Odrazu ju videl tak jasne ako ešte nikdy predtým. Odrazú pochopil všetko čo doteraz nechápal. Chcel žiť. Uvedomil si, že má právo žiť, ma právo naplniť svoje sny, ma právo sa stať niekým iným. Odrazu k nemu zo zadu pristupila Soňa. Bojazlivo ho chytila za ruku, so strachom, že ju odmietne, či odvrhne. No on jej chýtil obidvé ruky, padnúc jej k nohám a bozkávajuc jej kolena, prosiac o dopústenie za bolesť, ktorú jej spôsobil.

Pochopil, že ju miluje nekonečnou láskou a sám nechápal, kde sa odrazu ten cit nabral v jeho sdrci. Odrazu sa mu už všetko nezdalo také ako pred tým. Odrazu už obloha vyzerala inač, aj rieka ktorá sa mu zdala tmava, akoby zmenila farbu, aj slobodá ktorá tam vonku, za riekou na neho čakala, bola odrazu taka sladka....už ani trest za jeho zločin sa mu nezdal byť takým ako predtým. Odrazu, tých sedem rokov čo ostavali ešte pred nimi kým budu slobodní, sa im v tu chvíľu zdali byť rovnako dlhé ako sedem dní...