Remarque vojnu prečkal v exile v USA, kde v roku 1947 spolu s jeho vtedajšou manželkou Ilze J. Zambonou získal štátne občianstvo. Do Európy sa vrátil až po deviatich rokoch, v máji 1948. Pri tej príležitosti navštívil svojho otca Paula Remarka (zomrel v roku 1954 vo veku 95 rokov) v Nemecku. Tu sa dozvedel všetky podrobnosti týkajúce sa smrti jeho sestry Elfriedy. Zrejme tieto skutočnosti ho viedli k napísaniu pôsobivého románu z prostredia koncentračného tábora Iskra života (1952). Do rodného Osnabrücku prvýkrát znovu prišiel až v roku 1952, takmer po dvadsiatich rokoch. V Nemecku sa nikdy viac neusadil; po zvyšok svojho života býval striedavo v Amerike a vo Švajčiarsku. Venoval sa písaniu článkov a románov ako Čierny obelisk (1956), Nebo nepozná obľúbencov (1961) alebo Noc v Lisabone (1962). Okrem toho pracoval aj na divadelných hrách Die letzte Act, Die letzte Station, či Die Heimkehr des Enoch J. Jones a na filmových projektoch. V roku 1948 mal premiéru film Arch of Triumph (réžia Lewis Milestone) nakrútený podľa Remarquovho románu Víťazný oblúk (1945). V roku 1958 bol uvedený film A Time to Love and a Time to Die (réžia Douglas Sirk) - adaptácia románu Čas žitia, čas umierania (1954). V tomto filme Remarque stvárnil postavu učiteľa Pohlmanna. Pri filme sa Remarque ocitol ešte aj v roku 1962, kedy sa zúčastnil natáčania vojnového eposu o vylodení v Normandii The Longest Day ako scenárový poradca.

Hoci počas života nezískal Nobelovu cenu, na ktorú bol dvakrát nominovaný, môže sa pochváliť Möserovou medailou, ktorú mu v roku 1963 udelilo mesto Osnabrück. O štyri roky neskôr obdržal od Spolkovej republiky Nemecko najvyššie ocenenie za zásluhy tzv. Grosses Verdienstkreuz. Stal sa tiež čestným občanom miest Ronco a Ascona vo Švajčiarsku. Jeho zdravotný stav sa však s pribúdajúcim vekom začal zhoršovať. Prekonal niekoľko srdcových infarktov, diagnostikovali mu Ménierov syndróm a cukrovku. Napokon zomrel 25. septembra 1970 na klinike vo švajčiarskom meste Locarno na zlyhanie srdca. Pochovaný je na cintoríne v Porto Ronco.

Na západe nič nové

„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú poznačila vojna, i keď unikla jej granátom.“
Lit druh: epika
Žáner: román
Téma: 1. sv. vojna a priateľstvo medzi vojakmi
Prostredie: francúzsko-nemecký front počas 1. svetovej vojny
Hlavná myšlienka: autor poukazuje na hrôzy vojny, zobrazuje presnú realitu, dokonale vykresľuje sitruácie, pocity a myšliemky postáv. Chce v románe poukázať na generáciu, ktorá bola zničená vojnou.

Postavy:

„Na čele ako vždy hladoši: malý Albert Kropp, ktorému to z nás najlepšie myslí a preto je iba slobodníkom; Müller, ktorý stále vláči so sebou učebnice a sníva o vojnovej maturite a v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky; Leer, s dlhou bradou, čo stále sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov a dušuje sa, že podľa armádneho rozkazu musia povinne nosiť hodvábne košele a ak príde hosť od hajtmana vyššie, musia sa najprv vykúpať; a štvrtý ja, Paul Bäumer. Všetci štyria devätnásťroční, všetci štyria, čo z jednej triedy odišli do vojny.

Tesne za nami naši priatelia, Tjaden, chudý zámočník v našich rokoch, najväčší žráč v našej kompánii. K jedlu si sadá štíhly a vstáva tučný ako nacicaná ploštica; Haie Westhus, tiež devätnásťročný, kopáč rašeliny, ktorý môže pohodlne do ruky vziať komisár a spýtať: Uhádnite, čo držím v hrsti? Detering, sedliak, čo myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu, a napokon Stanislaus Katczinsky, hlava našej skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik s nehybnou tvárou, modrooký, s ovisnutými plecami a úžasným nosom, čo vždy zaňuchá, keď sa má niečo zomlieť, kde možno prísť k jedlu, alebo kde sa dá poriadnu uliať.“ (str.5)

Paul Bäumer – 19-ročný chlapec, pochádzal z chudobnej rodiny (neskôr matka ochorela na rakovinu a otec tvrdo pracuje, aby mohol platiť liečenie). Na front odchádza s ostatnými spolužiakmi dobrovoľne, chce byť dobrým vlastencom. Postupne však spoznáva, akú hrôzu prináša vojna, začína mať strach zo smrti. Pri zabití prvého človeka mal výčitky svedomia, no neskôr zabíja, aby nebol zabitý. Zisťuje, že vojna je strašná. Je priateľský, citlivý, uľahčuje kamarátom posledné chvíle života a dokonca aj súcití so zajatcami. Po 2 rokoch vojny dostane dovolenku a prichádza domov, nevie si zvyknúť na normálny život. Vracia sa na front a desí sa budúcnosti. Nakoniec zomiera so spokojnou tvárou niekoľko týždňov pred koncom vojny.