Victor Hugo Chrám Matky božej v Paríži

Upozornenie: Táto interpretácia je spracovaná pre potreby Gymnázia J. F. R. v Levoči.

Victor Hugo
CHRÁM MATKY BOŽEJ V PARÍŽI
Literárny žáner: Toto dielo je historický román.

Téma: Zložité osudy cigánky Esmeraldy, Quasimoda a ďalších postáv, ktoré sa odohrávajú v Paríži.

Idea: Kritizovanie nespravodlivosti, či už kvôli fyzickým chybám ľudí. Nekňazské správanie kňazov.

Konanie ľudí, ktorí sú ovplyvnení láskou opätovanou, alebo neopätovanou.

Kompozícia: Dielo sa skladá z dvoch dielov. Prvý diel má šesť kníh a druhý päť kníh. Knihy sú rozdelené na menšie kapitoly.



Charakteristika hlavných postáv:

Quasimodo – obrovský škaredý človek, ktorého každý odcudzuje kvôli jeho vzhľadu, zvonár v Chráme Matky Božej, oddaný svojmu vychovávateľovi, ktorého miluje tak isto ako miluje chrám v ktorom vyrastal a svoju novú neočakávanú lásku

Claude Frollo – kňaz z Josas, parížsky biskup a vychovávateľ Quasimoda, ktorý navonok vystupuje ako osoba vyrovnaná zo všetkým čo ju v živote postretne, ale keď spozná Esmeraldu je schopný kvôli nej aj vraždiť

Esmeralda – krásna cigánka, ktorá tancovala na námestí so svojou cvičenou kozičkou Džali aby si zarobila na živobytie, platonicky zamilovaná do Phoebusa, kvôli ktorému neprávom zahynula, bola to citlivá osoba, ktorá Quasimoda mala rada a ľutovala ho

Phoebus – urastený mladý muž, ktorý bol veliteľ kráľovskej stráže, do ktorého sa zaľúbila Esmeralda, človek ktorí hľadal dievčatá na jednu noc

Pierre Gringoire – úbohý básnik, ktorý sa stal cigánkin „manžel na štyri roky“, mal Esmeraldu rád a chcel si získať jej priazeň



Čas: Dej sa odohráva v 15. storočí, roku 1482. Prostredie: Dej sa odohráva v Paríži, v chráme Matky Božej, na jeho námestiach a v jeho uliciach a domoch.



Obsahová stránka diela:

Príbeh sa začína na parížskom námestí dňa 6. januára pred chrámom Matky Božej. Autor opisuje Paríž ako vyzerá ak sa v ňom oslavuje sviatok Troch kráľov a slávnosť bláznov: „ Domy a obchody boli už od rána pozatvárané a dav mešťanov a meštianok prúdil už od rána zo všetkých strán na z troch uvedených miest. Každý si už bol niečo vybral, jeden oheň radosti, druhý máj, tretí mystériá.“(str. 14.) Tam sa má odohrať mystérium, hra o Panne Márii na počesť príchodu bourbonského arcibiskupa. Hru napísal básnik Pierre Gringoire. Keďže obecenstvo je veľmi nedočkavé a arcibiskup nie a nie prísť, hra sa začína.

Hra bola neustále prerušovaná buď drzým študentom Jehanom Frollom, jeho kamarátmi, alebo žobrákom Krivým Šaľbiarom- Cundrošíkom, ktorý sa vyšplhal po stĺpoch vyhradenej tribúny, aby si viac zarobil: „ Almužničku, prosím! “(str. 38.)

Zopár minút ju všetci napäto sledujú, no zrazu všetkých preruší hrozný vreskot a krik. Reakcia je nečakaná, lebo temer všetci sa vyhrnuli a pokračovali ďalej za veselým davom. To práve volili najškaredšiu a najodpornejšiu tvár v meste. Po veľkom predstavovaní sa napokon vyhral Quasimodo,

„ Nepokúsime sa čitateľovi podrobne opísať ten štvorhranný nos, tie podkovové ústa, to maličké ľavé oko, prekryté chlpatou ryšavou obrvou, zatiaľ čo sa pravé oko strácalo pod obrovskou bradavicou; tie neusporiadané zuby, miestami vylámané ako cimburie na pevnosti; tú odutú hľúzavú peru, cez ktorú prevísal jeden zub ako sloní kel; tú rázsochatú bradu a predovšetkým celí ten výraz, čo zo všetkého vyžaroval; tú zmes zlomyseľnosti, údivu a smútku.“ (str.61- 62.) veľký, zhrbený … človek. Toho chudáka ovešali mnohými handrami, vyzdvihli ho vysoko nad seba a korunovali za „kráľa bláznov.“ Hrbáč nič nechápal, ale akoby aj mohol, keď bol hluchý. Vreštiaci dav napredoval parížskymi ulicami. Vtom sa z jednej uličky vynoril akýsi mních. No len čo nový „kráľ bláznov“ zbadal jeho nahnevanú tvár, ako zhypnotizovaný poslušne odišiel s čudesným mníchom. To bol Claude Frollo.

Tí, čo sa pridali k davu, sa opäť vrátili, aby si pozreli mystérium. Pierre Gringoire horel od šťastia, no dlho tak nevydržal, lebo znovu niečo upútalo divákov. Tentoraz to bolo čosi, čo všetci obkolesili a nedalo sa k tomu dostať. Iba Frollo sa zo svojej veže v chráme Matky Božej na „to“ v kruhu vždy pozeral akosi zvláštne, až zaľúbene. Bola to 16 ročná cigánka Esmeralda, ktorá tancovala spolu so svojou cvičenou kozičkou Džali: „ …ako tak tancovala pri brnčivom bzukote baskického bubienka, ktorý svojimi oblými, cudnými rukami dvíhala nad hlavu, útla, krehká a živá ako osa v priliehavom zlatom živôtiku, v pestrých vzdušných šatách s hlbokými plecami a s jemnými nohami, ktoré jej chvíľami vykukovali spod sukienky, s čiernymi vlasmi a s ohnivými očami, vyzerala ako nadprirodzená bytosť.“ (str.76.)

Už spomínaný Pierre Gringoire po neúspechu svojej hry, ktorá mu nevyniesla ani halier, pustil sa ísť poloprázdnymi uličkami Paríža, lebo stratil domov. Zatúlaný a v zamyslení začul výkrik. Rýchlo sa rozbehol na toto miesto. Tam, v slepej uličke, uvidel, ako čosi hrbaté a obludné za pomoci nejakého mnícha sa pokúša uniesť kričiacu cigánku Esmeraldu, ktorej skrachovaný básnik stihol pre jej krásu aj odpustiť.

Tak ako bol, nedbajúc na seba, sa Pierre holými rukami pustil do tej „ohavy“ menom Quasimodo. No Esmeraldin krik neprivolal len básnika, ale aj kráľovskú stráž. Len čo Frollo uvidel stráže na koňoch, čosi rozkázal Quasimodovi a ten ako šibnutím čarovného prútika všetko nechal tak a pobral sa za ponáhľajúcim sa mníchom.

Medzi stráže patril aj mladý Phoebus. Ten Esmeraldu vysadil na svojho koňa a odviedol ju z tohoto miesta. Vtedy sa cigánka do Phoeba zaľúbila: „Potom prerušila mlčanie a spítala sa ho sladučkým hlasom: „Ako sa voláte, pán veliteľ?“ „Kapitán Phobeus de Cháteaupers, váš sluha, krásavica moja!“ odpovedal dôstojník a vypäl sa. „ďakujem,“ povedala. „

Po nepríjemnej roztržke pokračoval beznádejný spisovateľ Pierre vo svojom blúdení. V hlbokej tme sa dostal na neznáme miesto, medzi žobrákov a čudne vyzerajúcich ľudí. Tí ho násilne odviedli do najväčšieho „brlohu“ zlodejov, žobrákov a iných podobných ľudí. Ich vodca Krivý Šaľbiar- Cundrošík chcel Pierra obesiť. Pred smrťou mohol odsúdenca zachrániť iba sobáš so ženou. Keďže ani jedna nemala záujem, Pierre sa už rozlúčil so životom. Vtom začul hlas : „„Vezme si ho,“ vyhlásila.“(str. 112.) Tento spásny hlas patril Esmeralde. Vodca na to pristúpil. Pierra sňali, postavili pred Esmeraldu, rozbili pred nimi džbán, ktorý sa rozbil na štyri kúsky. To znamenalo, že obaja budú manželia štyri roky: „„Brat môj,“ povedal potom vojvoda egyptský a položil ruky na čelá, „ona je tvojou ženou; sestra, on je tvojím mužom. Na štyri roky. Choďte.““ (str. 113.)

Zatiaľ, čo sa básnik Pierre snažil už ako manžel získať priazeň Esmeraldy, Quasimodo rozmýšľal vo svojej vežičke v chráme Matky Božej. Tento tvor tu bol zvonár. Mal dušu dieťaťa. Aj napriek tomu, že nenávidel všetkých ľudí, boli tu dvaja, ktorých zbožňoval: Frollo, povýšený na biskupa, vychovávajúci Quasimoda takmer ako syna a Esmeralda, ktorú zvonár miloval. lenže čo Quasimodo netušil bolo, že „jeho cigánku“ miloval aj Frollo.

Hneď ráno zvonára odviedli pred súd za minulovečerný útok na cigánku. A keďže Quasimodo nerozumel sudcom položeným otázkam, pridali mu ešte o hodinu trestu viac. Takže zvonár bol odsúdený na dve hodiny verejného bičovania na námestí De Gréve. „ Čas uplynul. Quasimodo bol už na pranieri najmenej pol druha hodiny, mučený, týraný, neprestajne vysmievaný a takmer kameňovaný.“ (str. 268.) Aj keď volal o pomoc a aby mu niekto dal piť, nenašiel sa nik kto by to bol urobil. Až po čase mu niekto išiel na pomoc: „ Quasimodiovi oko zaiskrilo.

Bola to cigánka, ktorú sa včera v noci pokúsil uniesť, a za to prepadnutie, ako nejasne cítil, ho práve teraz trestali.“ (str. 269.) Cigánka mu dala piť a on sa jej chcel odvďačiť tým že je pobozká ruku, ale ona ju odtiahla a: „ A tu ten hluchý úbožiak uprel na ňu pohľad plný výčitiek a nevýslovného smútku. Všade by to bolo bývalo dojímavé divadlo, ako táto krásna, svieža, čistá a pôvabná dievčina, sama taká slabá, tak nezištne pribehla na pomoc takému veľkému zúfalstvu, takej ošklivosti, úbohosti a zlobe! Na pranieri bol takýto výjav vznešený.“ (str. 270.)

Na tomto námestí stála asi tristoročná veža - cela. V nej žila stará žena menom Chudôbka. Tá sa tu zatvorila a živorila už 16 rokov len z milodarov. Dôvod jej utrpenia bol známy všetkým Parížanom. Práve pred 16-timi rokmi sa jej narodila dcéra. Keď malo čiernovlasé dievčatko pár mesiacov, uniesli ju cigáni. Po dcére ostala Chudôbke len jej ružová topánočka, ktorú nosila na krku. Takú istú ružovú topánočku vídali mnohí na krku tancujúcej Esmeraldy, ktorú všetci, ako inak považovali za cigánku.

Už pár týždňov prešlo odo dňa, čo Phoebus zachránil Esmeraldu a tá ho odvtedy milovala, ale Phoebus na cigánku zabudol a mal sa oženiť s bohatou slečnou de Gondelaurier. Pri jeho návšteve u slečny - snúbenice sa zhodou okolností stretol s Esmeraldou. Vtedy sa s ňou dohodol na stretnutí: „ Áno,“ odpovedal Phoebus ohromený. „ O siedmej hodine.“ „U Falourdelky“ (str. 66.). O tomto stretnutí sa však dozvedel Frollo, ktorý cigánku stále miloval. Dohodol sa s Phoebom, že ich oboch môže tajne sledovať. Keď Phoebus prišiel na dohodnuté miesto a vošiel, v izbe ho čakala Esmeralda. No len čo ju chcel veliteľ stráže pobozkať, Frollo vyskočil zo svojho úkrytu: „Odrazu videla nad Phoebovou hlavou inú hlavu, fialovú, zelenú, kŕčovitú tvár s pohľadom šialenca. Pri tejto tvári bola ruka držiaca dýku. Bola to tvár a ruka kňazova. Vylomil dvere a bol tu. Phoebus ho nemohol vidieť. Pred týmto hrozným zjavom ostala ako meravá, nemá ako holubica, ktorá zodvihla hlavu práve vo chvíli, keď sa morský orol díva guľatými očami do jej hniezda. Nemohla ani skríknuť. Videla, ako dýka padá na Phoeba a ako pariaca zasa dvíha. „ Lucifer!“ zvolal kapitán a padol na zem. Zamdlela.“ (str. 78.)

Zamilovanú Esmeraldu odviedli a zatvorili do väzenia. Pobytom v temnici už uverila, že zabila Phoeba. Frollo bol za ňou vo väzení a prehováral ju, aby ostala s ním, že ju z tohoto hrozného miesta dostane.

Ale Esmeralda sa kňaza bála a hnusil sa jej, takže ho zakaždým odmietala.

Počas súdneho pojednávania usvedčili tanečnicu - cigánku nielen za vraždu, ale za pomoci mučenia sa „priznala“, že je bosorka. Tak Esmeraldu odsúdili na trest smrti obesením. „„ Och to je sen!“ zašepkala a cítila, ako ju odnášajú surové ruky.“(str. 97.)

Na druhý deň už pred chrámom na námestí stála pripravená šibenica. Keď cigánku vyviedli pred popravisko, okolo sa zhrčil veľký dav ľudí. Toto „divadlo“ sledoval aj odmietnutý Frollo a nič nechápajúci Quasimodo. Ten pochopil len to, že jeho milovaná zomrie. A preto sa hrbáč spustil na dlhom lane prichytenom o vežu a zachytil už takmer visiacu Esmeraldu a opäť sa na lane dostal až do svojej vežičky. Polomŕtvu odsúdenkyňu uložil do postele a vytrvalo sa o ňu staral, až kým sa neprebrala a neuzdravila sa. Esmeralda sa najprv vždy Quasimodovej tváre zľakla, no postupom času si naňho zvykla. Aj keď si už cigánka - tanečnica vytrpela viac než dosť, nikdy nezabudla na Phoeba. Po tom, čo sa Frollo dozvedel o Esmeralde, pokúsil sa ju uniesť z izby v chráme, kde ju starostlivo ukrýval zvonár. No mníchovi sa to znova nepodarilo.

Súdneho pojednávania pred pár týždňami rozhodujúceho o Esmeralde sa zúčastnil aj Pierre Gringoire, manžel. Hneď po nevydarenej a nedokončenej poprave Pierre všetko rozpovedal kapitánovi zlodejov a žobrákov. Bol to ten istý vodca, ktorý ho chcel obesiť. Len čo sa o tom dozvedel kapitán, rozhodol, že svoju sestru, cigánku oslobodia z chrámu Matky Božej. Táto skupina parížskeho podsvetia sa už začala pripravovať na útok na chrám a oslobodenie Esmeraldy. Títo zloduchovia nemysleli len na záchranu, ale aj na všetky drahocennosti v katedrále. „„ Rýchlejšie! Poponáhľajme sa! Ozbrojte sa! O hodinu sa dáme na pochod!“ povzbudzoval Krivý Šaľbiar – Cundrošík svojich hatmatilcov.“(str. 189.)

Počas týchto príprav už vyhlásili znovu rozsudok smrti pre ukrívajúcu sa Esmeraldu. Noc pred znovuvykonaním rozsudku vyvrcholili prípravy podsvetia a všetci zloduchovia sa vybrali na námestie pred chrám. Cestou zo svojho úkrytu šli tak potichu, že ani jeden Parížan ich nepočul. Pri pokuse otvoriť veľké a ťažké dvere katedrály sa zobudil Quasimodo a všemožne sa brániaci, mysliac si, že sú to ľudia, ktorí chcú jeho Esmeraldu obesiť. No spŕška kameňov, či olova útočníkov neodradila. A Quasimodo brániaci chrám, ani nezistil, že cigánka zo svojej izby zmizla. Počas útoku pomohol vystrašenej Esmeralde Pierre Gringoire dostať sa pomocou tajných dverí von z chrámu. Obaja sa mali dostať na druhú stranu mesta preplávaním v loďke cez rieku.

Esmeraldu zarazilo to, že pri loďke ich čakal tajomný človek v čiernom plášti. Po preplávaní na druhý breh sa záchranca Pierre odpojil a nechal cigánku s tajomným človekom osamote. On ju zrazu chytil za ruku a viedol ďaleko od brehu. Po zdĺhavom blúdení v uliciach zastal a odhrnul si plášť z tváre. Esmeralda zbledla a temer onemela, bol to Frollo. Ten ju zas prosil, aby s ním ostala, ale ona znovu odmietavo a neoblomne pokrútila hlavou.

Aj napriek vyhrážkam Esmeralda stále odmietala. Frollo však svoje slovo dodržal a viedol cigánku krivolakými uličkami naspäť na námestie pred chrámom, kde stála šibenica ukázal na ňu a povedal jej: „ Vyber si z nás dvoch.“ (str.263.) Ona ho odmietla so slovami: „ Hrozím sa jej ešte menej ako vás.“ (str. 264.)Potom priviedol Esmeraldu k veži - cele, kde bola Chudôbka, ktorá neznášala cigánov, kvôli únosu jej dcéry. Prikázal jej, aby Esmeraldu nepustila, dokiaľ neprivedie stráže. Keď Frollo odišiel, cigánka začala úpenlivo prosiť, aby ju Chudôbka pustila: „„ Puste ma! Nechcem tak umrieť.“

„ Vráť mi moje dieťa!“ „ Zmilujte sa! Zmilujte sa!“ „Vráť mi moje dieťa!“ „ Prepusťte ma, preboha!““ (str. 269.) Tá však zovrela ruku dievčaťa ešte mocnejšie a stále čosi rozprávala o svojej dcére, ktorá by mala toľko, koľko Esmeralda a o svojej črievičke. Prekvapená cigánka vytiahla svoju črievičku a ukázala ju Chudôbke. Tá len v úžase na ňu pozerala a konečne pochopila, že našla svoju dcéru a Esmeralda svoju matku. No keď znovu nájdená matka zistila, prečo má strážiť svoju dcéru, rýchlo ju vtiahla do veže a skryla pod seno.

Len čo stráž zastala pred vežou, žena tvrdila, že jej tá prekliata cigánka utiekla: „„ Ak vravíte o tom veľkom dievčati, ktoré mi niekto pred chvíľou strčil do rúk, tak vravím vám, že ma uhryzlo a že som ho pustila. To je všetko. A nechajte ma na pokoji.““ (str. 275.) Po presviedčaní sa chystali stráže na odchod, keď sa vtom ozval už zdravý Phoebus. Keď Esmeralda začula tento hlas, rýchlo vyskočila a niečo zakričala. Veliteľovi nebolo treba dvakrát hovoriť. Ale Chudôbka sa nechcela nájdenej dcéry vzdať a tak museli vojaci rozobrať vežu a vybrať z nej cigánku. Keď sa im to nakoniec podarilo, Chudôbka sa svojej dcéry držala celou cestou na vedľajšie popravisko. Tam zomrela po surovom odtrhnutí od odsúdenej cigánky. Esmeraldu už nikto nezachránil a zomrela na smrť obesením.

Hneď, ako sa Quasimodo dozvedel o Esmeraldinej smrti a o jej vinníkovi, nedbal na to, kto to je.

V zúrivosti strčil Frolla zo strechy chrámu, pretože videl ako sa zo šialenstva smeje nad smrťou Esmeraldy. Ten sa po páde zabil.

Zvonár zmizol a nik o ňom dlho nepočul. Až raz sa niektorí dozvedeli, že v priestore, kde hádzali mŕtvoly odsúdencov, našli dve kostry: „ … z ktorých jedna čudne objímala druhú. Jedna z nich bola kostra ženy, mala dosiaľ na sebe niekoľko zdrapov šiat z látky kedysi bielej a na krku náhrdelník z adrezarachových zrniek s hodvábnym vrecúškom ozdobeným zelenými sklenenými korálkami, ktoré bolo otvorené a prázdne. Tie predmety mali takú napatrnú cenu, že si ich kat iste nechcel vziať. Druhá kostra, ktorá prvú pevne objímala, bola kostra muža. Všimli si, že mal pokryvenú chrbtovú kosť, hlavu zakliesnenú medzi lopatkami a jednu nohu kratšiu. Nemala zlomené väzy a bolo jasné, že nejde o obesenca. Muž, ktorého kostra to bola, prišiel sem teda umrieť. Keď ho chceli odtrhnúť od kostry, ktorú objímal, rozpadol sa na prach.“ (str. 299- 300.).

Jazyková stránka diela:

Epiteton: - vlastná žena (str. 22.)

- zábavné predstavenie (str. 33)

- groteskný vzor obidvoch pohlaví (str. 57.)

- dáky chlap (str. 63.)

- krásny biely plameň (str. 104.)

Metafora: - podpichujú sa urážkami (str. 56.)

- opreteky chŕlili prívaly metafor (str. 36.)

- odrazu preťali rozhovor (str. 61.)

Zdrobnenina: kapucničky (str. 22), mrzáčik (str. 37.), almužnička (str. 37.), lasička (str. 191.)

Personifikácia: mesiac sa zastrel závojom (str. 194.)

Prirovnanie: - ozdoby lietali ako triesky (str. 206.)

- obidva jarky vriaceho olova, ktoré brázdili čierne priečelie ako dva dlhé blýskavé kužele (str. 209)

- skočil ako kobylka (str.213.)

Elipsa: pekne – krásne (str. 210)

široko – ďaleko (str. 215.)

Vlastný názor na dielo:

Autor veľmi rozpisuje niektoré časti tohto diela, čo mi dáva pocit akoby dielo nemalo koniec. Myslím si, že čas strávený čítaním som mohol využiť aj efektívnejšie. Nemôžem pochopiť ako mohol kňaz rozmýšľať a konať tak nerozumne. V skutočnosti by sa asi tak nesprával a pomyslel by si, že je kňaz a má slúžiť Bohu a ľuďom a nie zamilovať sa do krásneho dievčaťa. Ale na druhej strane autor dobre vystihol diskrimináciu a odcudzovanie človeka kvôli jeho vzhľadu aj keď vo vnútri to môže byť milujúca osoba, ktorá dokáže obetovať aj vlastný život za človeka, ktorého miluje. Toto je problémom aj v dnešnej dobe. Nemali by sme odpísať ľudí už na prvý pohľad.