Jožo sa od Joťka dozvie, že Maruša mu sľúbila Julu, ak ona dostane Joža. Jožo stretne cestou Imrovu Terezu a dozvie sa, že Róza utiekla s Imrovými peniazmi. Jožo káže Jule, aby vykopla Marušu z domu. Maruša ide zvárať (prať) bielizeň. Jula ide navštíviť Maru Kláčovie. Maruša je opitá, načiahne sa hlboko do zvárky a vyčnieva von iba z polovice, ľavý lakeť trčí vysoko vo vzduchu, lebo sa ním opiera o zvárku. Keď sa Jula vracia od Kláčovky, stretne Evu Plevovie. Rozprávajú sa o zváraní, keď si Jula všimne, že Maruša je v rovnakej polohe vo zvárke, ako keď odchádzala a nehýbe sa. Maruša je po plecia ponorená vo vode – utopila sa. Jožo ju vytiahne zo zvárky a odnesie k Meľošovi.

Jožo pracuje pri rubároch. Jedného dňa k nim príde Agata Kuzmová a povie, že Jula je tehotná. Jožo je prekvapený, lebo to nevedel. Joťkovi Jula povie, že nikdy nebude jeho a on sa s tým zmieri. O pár dní Jožo vyčíta Jule, že mu nepovedala, v akom je stave. Jula mu povie, že to nepovedala nikomu, Agata to vysliedila. Jula by si priala dievča. Joža navštívi Baniar. Povie mu, že kúpil od Jana polovicu domu, lebo Jano mu nemal ako vyplatiť dlhy. Dom je napísaný na Jana a Jano ho chcel celý predať, ale Baniar nechcel Jožovu polovicu. Jožo je nahnevaný, ale Jula ho upokojuje. Baniar navrhne Jožovi, aby bol jeho kočišom a po čase bude celý dom Jožov. Jožo je proti. Baniar mu povie, že si to môže premyslieť.

Jožo stretne v meste Ďumbiera, ktorého už pustili z basy a Jana s Adušovou truhličkou. Od Jana sa dozvie, že Aduša v Ľupči pochovali a Jano si teraz zarába tak, ako predtým Aduš. Jožo sa rozhodne pracovať u Baniara. Jula sa stará aj o malú Hanu. V jeden utorok je veľmi zhovorčivá, Jožo vycíti, že mu odpustila a je tomu rád. Vo štvrtok podá Baniar Jožovi múku a cukor a povie mu, že sa Jule narodil syn. Jožo ide teda domov. Jula je celá biela, skoro priesvitná a slabá.

Nuž dohútal si múdry Jozef Mak, že sa ničomu v živote nepriučil, a patrí sa mu tu iba stáť, ticho, mlčky, lebo bolo by smiešne, keby hrubé ruky začali niečo vyčíňať, čomu sa nepriučili, a keby začal reč, ktorú si neprichystal. Nuž nech nevyčíňajú ruky nijaké nežnosti, keďže zhrubli iba na robotu, a nech sa túla po tvári vlhkosť, aká chce, vydrží, nezahynie, i keby bola vlhkosť veľmi
neobyčajná, ale veď mu pot na tvári sušilo i slnko i mráz, a pot je jediná vlaha, ktorá vie najhlbšie vpísať všelijaké vrásky na ľudskú tvár. Ba nech sa robí, čo chce, nech sa robí, ako chce, - nech len Jula nejako zvie, že i robotník má srdce, hoc ho ukazovať nemôže, ako by mohol ukazovať človek krehkejší alebo chlapec nevážny. Má v srdci i tepla dosť, i mäkkosti, má v srdci dosť lásky – a to nielen pre túto chvíľu – hoc sa láska ťažko rodila, ale tým je čistejšia a bezpečnejšia, usadlejšia, na ktorú možno prisahať.

Jula zomrie. Jožo si sadne do kúta, je nešťastný.
Trp, Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.