Jánošík hovorí o slobode, ktorú mal a stratil a o pánoch- tyranoch a pýta sa skade berú právo brať život. Verí, že príde deň súdu a za stôl zasadne pravda ľudu. Vraví aj, že pre slobodu zomrie rád.
Šiesty spev: Jánošíka odvádzajú na čiernom voze. Kňaz sa chce za neho pomodliť, no on odmieta s tým, aby sa radšej pomodlil za ten biedny ľud, lebo on už odchádza a tak už netreba. Jánošík pozdvihne zrak k nebu a vrúcne sa modlí za národ, aby ho boh neopúšťal. Kráča k šibenici. Na čiernych stĺpoch sedia havrany a volajú ho k sebe.
Siedmy spev: Blíži sa večer. Na skale sedí kráľovná víl a vije veniec. Volá Janíčka do svojho náručia. On stojí na šibenici. Jeho účty s týmto svetom sú už uzavreté. Obleteli ho dookola zlaté motýle a on znovuzrodený odchádza s nimi. Bežia k nemu deti, pred domom mať, celá rodina. On sa s nimi víta. Zdvihne zrak na hory. Budí sa v ňom nádej, že tento svet bude raz slobodný. V tom kňaz povie: „Amen!“ A on sa už víta sa vílami. Prichádza list od kráľa, ale už je neskoro. Ľudia naokolo neplačú, len ticho odchádzajú domov.
Osmy spev: Je pochmúrne. Všade je smutno. Jar neprichádza. Staré baby sedia na peci a rozprávajú o Jánošíkovom poklade a o tom ako ho dostať a aj o to, že spolu s Jánošíkom zomrela aj jeho čarovná valaška, milá i družina. Keď tu jedna baba z kúta ohlási, že Jánošíka víly oživili, že ho sama na vlastné oči cez búrku videla.
Deviaty spev- Zjavenie: Rusalky oznamujú, že od Jánošíkovej smrti prešlo už sedem rokov. Chystajú sa na svadbu. Víly ohlasujú svadbu aká tu ešte nebola. Kráľovná volá, aby ju už prichystali. Svadobčania prichádzajú. Všade je veselo.