Zároveň sa rozosmial, čo však nemal robiť, lebo tabak v cigarete bol drobný, suchý, zabehol mu v hrdle, začal sa dusiť. Nebola to dobrá cigareta! Kašlal ešte aj potom, keď už na ňu zabudol.“
Imrovi sa všetko zdalo ako vo sne. Neuvedomoval si, čo robí! Mal vysokú horúčku. Vedel však, že sa musí dostať z lesa k nejakým ľuďom. „Nemal už síl, no predsa bežal, váľal sa dolu kopcom, rukami, nohami i hlavou rozrývajúc záveje, napokon sa už iba vliekol, kolíšuc hlavou zboka nabok, jazykom olizoval sneh, a keď potom zastal, zdvihol zrak k oblohe, chcelo sa mu zavýjať. Keby bol vlkom, iste by bol zavyl!“
Po strašnej ceste sa nasmrť vyčerpaný dovliekol do jednej dediny. Búchal na dvere domov, no nikto mu neotvoril. V bezvedomí sa zrútil v jednej stajni. Prebral sa v posteli v malej izbičke, kde ho ošetroval sovietsky partizánsky lekár. Okoličné, dedinu, v ktorej žila Vilma a majster, oslobodila sovietska armáda. Vojna sa skončila. Tí, čo prežili, sa vracali domov, len po Imrovi nebolo ani stopy. Až raz v lete roku 1945 ho priviezla domov sanitka. Vilma s majstrom boli veľmi šťastní, no ich radosť kalil Imrov zdravotný stav. Imrich bol ako nemý. Na nič nereagoval, nejedol, nepil, nerozprával. Starali sa o neho ako o dieťa. Lekár mu každý deň pichal injekcie proti bolesti, no Imro akoby naschvál ignoroval okolitý svet. Majster mu prikázal fajčiť. Vtedy jeho telo trochu ožilo. Kŕmili ho mliekom a Imro pomaly začal rozprávať. V majstrovi a Vilme ožila nádej, že sa predsa vylieči.

„Muškát mi odjakživa symbolizoval domov. Kedysi hádam ani nebolo domčeka, ktorý by bol bez muškátov. Aj tie najbiednejšie domčeky, čo mali len jedno okienko, aj tie sa pýšili muškátom, iste sa na to dobre pamätáte. Dalo by sa povedať, že je to taký slovenský symbol, jeden našich pekných symbolov. Taký mäkký, vľúdny symbol. A myslím si, že kto má rád muškáty, azda má potom aj taký mäkký, vľúdny, povedzme, muškátový pohľad.“.