Loď musí mať dva prístavy, odkiaľ vyjde a kam príde. Ak má len jeden – nikdy nepláva. A láska – cenný tovar – sa potom neprenáša z prístavu do prístavu, kolíše sa na jednom mieste a tovar je vlastne nepotrebný, ani loď. Po tom, čo počul za dverami stojaci pán Petrovič zostal pokojný a odišiel bez slova. Matka jej to však neskôr vyhodila na oči, preto zostala Želka nahnevaná a cítila sa byť podrazená vlastnou matkou. Dej pokračuje rozhovorom medzi predsedom strany Farnatým a poslancom Radlákom. Farnatý sa mu snaží vysvetliť, že viera nemá v politike čo hľadať. Kam by sme prišli s Desatorom Božích prikázaní? Poveril ho aj získavaním nových členov pre ich Agrárnu politickú stranu. Spolu s pánom Petrovičom, ktorý bol tiež členom tejto strany, mal získať nových sympatizantov, blížili sa totiž voľby. Išiel mu to teda oznámiť. Sľúbil mu, že ak bude úspešný pri vyjednávaní z radikálmi, môže byť i poslancom. To sa Petrovičovi náramne zapáčilo. Pred ženou ho svrbel jazyk. Oznámil jej to, mysliac si že ona ho bude voliť. Zarazila ho svojou odpoveďou, že to sotva, ona je radikálna vlastenka. Cestou do klubu, kde sa stretávala ich strana mu to neustále vírilo hlavou. Ona a vlastenka ? Veď pre ňu je všetko naše malé, mizerná a hlúpe a všetko cudzie vkusné, veľkolepé a znamenité.

Keď prišiel do klubu, bolo tu už mnoho ľudí. Členovia sedeli, čítali si noviny, či len tak besedovali, kto z nich bude kandidovať a kto má aké šance na zvolenie. Všetci čakali na predsedu strany, ktorý sa ešte radil vo vedľajšej miestnosti. Keď vstúpil, všetci sa postavili. Predseda začal svoju reč tým, že poukázal na cieľ strany, čo bol blahobyt a dobro sedliaka.
Chceli získať na svoju stranu všetkých voličov, Nemcov, Maďarov, katolíkov i luteránov, dokonca aj Židov. Na kandidátku chceli navrhnúť na prvé miesto Maďara, len aby získali viac hlasov. Na druhé miesto sa dostal Petrovič a na tretie Radlák. Na to sa strhla vlna nesúhlasu a odporu. Prečo by mal byť na prvom mieste Maďar?
Keď to oznamoval ráno manželke, rozprávala mu, ako počula od svojej priateľky, že slovenské deti si musia napísať národnosť československú, hoci Česi, Nemci, Maďari si píšu svoju. Príčinu vidí v malom národnom povedomí. - Sme my to len národ, my Slováci. Príde taký Slovák a hrozí maličkému Slováčikovi, že mu dá štvorku z mravov, ak napíše do rubriky , že je Slováčik. Ako za Maďarov. Absurdum! Takí sme boli vždy.

Cestou do svojho kabinetu sa snažil byť Petrovič ku každému milý, porozprával sa s pisárkou Emou, doktorom Rafajom, i kuchárkou, každý hlas je predsa dobrý. Večer, keď si chcel konečne trochu oddýchnuť prechádzkou popri Dunaji, stretol tu manželku so Želkou. Dievčatá sa vysmiate práve chystali ísť tancovať. Petrovič mal v noci cestovať na jednanie do Prahy, preto hneď zisťoval, či má všetko zbalené a pripravené tak, ako má byť. Snažil sa zistiť nedostatky, aby mohol dievčatá poslať domov pobaliť ho a aby im prekazil tú skvelú náladu. Potom si ho to však omrzelo. Pýta sa dcéry, či nepozná niekoho schopného pomôcť v jeho kancelárii, kým tu nebude. Želka mu navrhla Ladíka.

Otec s tým najprv nesúhlasil, a pripomenul jej ich posledné spoločné stretnutie. Matka vedela, že sa jej to dotkne. Keď to videl otec, chcel si to u Želky odčiniť, súhlasil teda s Janíkom. Chceli ho zapísať aj na kandidátku, na 30 miesto. Veď je mladý, získame tak mladých voličov. V kancelárii sa Janík stretáva s Mikeskom. Ten mu znovu pripomenul Aničku, ktorá ho necháva srdečne pozdravovať. Sľúbil jej, že ju určite príde navštíviť. Medzitým sa Petrovičovi podarilo získať nie veľmi čistým spôsobom ľudí na svoju stranu. Horšie to bolo s Landíkom. Nechcel prijať kandidatúru. Bolo to posledné, tvz. beznádejné miesto. Okrem toho, mal v tom čase úplne iné myšlienky. Chystal sa ísť navštíviť Aničku. Keď rozmýšľal nad Želkou, nevedel, či mu je ešte sympatická, či to nie je len malé rozmaznané decko. Nakoniec sa musel podriadiť vôli šéfa. Na výborom zasadnutí znovu preberali, ktoré spolky podporiť. Voľby sa blížili. Každá strana sa snažila získať si na svoju stranu čo najviac sympatizantov.

Všade viseli nápisy a hlavne veľké číslice strán, ktoré chceli byť zvolené. Sedliacka strana mala číslo 4. Preto práve toto číslo figurovalo pri Petrovičových prejavoch na predvolebnej kampani. V každom meste či dedine im sľuboval práve to, čo videl, že im chýba. Tieto reči boli sprevádzané aj piesňami, v ktorých sa mnohokrát nachádzalo číslo 4. Aj Landík bol poverený rečniť. Petrovič mu povedal, o čom má ľuďom hovoriť. Landík rozprával ľuďom bez klamstiev. Kde videl nejaké nedostatky, nechal im poslať potrebné potraviny, bez zbytočných sľubov. Rozvalid medzitým sedel doma a trápil sa. Z práce bol vyhodený, celé dni sa potuloval po dome sa smútil. Manželka bola z neho utrápená, on sa však snažil skryť pred ňou svoj bôľ, a nespôsobovať ho i jej. Sadol si do fotela a smutne pozeral na prázdny byt a holé steny, o všetko ho pripravila banka. Jediným veselým kvitnúcim kvietkom v tejto smutnej záhrade bola Anička.