Neskôr sa vzťah medzi Julou a Jožom zmenil, Jožo začal Julu milovať, narodilo sa im i druhé dieťa, no Jula po pôrode zomrela. "vstal raz, druhý raz, zastavil sa pri truhle, díval sa na inovať, ktorá sa neroztápa, a na inovati videl takúto reč: "Nehnevaj sa na mňa Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som len trochu bola tušila, keby som skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola by som sa držala života tak húževnaté, tak tvrdo ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo... Keby som trochu skôr... Veď mi už aj srdce začalo byť a ja ani sama neviem, prečo prestalo. Veď by som ja i plakala, keby som mohla, nuž odpusť mi, Jožko, a staraj sa o deti. Ver mi, hockedy by som sa rozbehla z neba za vami, mne by nebolo ťažko za vás hocičo opúšťať, ale..."

Román končí slovami: " Trp Jozef Mak. Človek - milión, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac výdrži na svete obyčajný Jozef Mak."

Rozbor: (čerpané z rozboru na konci diela)

Jozef Mak je sociálno-psychologický román, odohrávajúci sa na prelome 19. a 20 stor., keď sa v dôsledku hospodárskej krízy v spoločnosti vyostrili sociálne napätia a bieda. V podstatách románu sú výšky i priepasti súvisiace s existenciálnym bytím, pretože človek je tvor, kt. sa chce nie len nasýtiť, ale chce v živote zakúsiť i trochu šťastia, dávať i prijímať lásku, ktorá je však ľudskými slabosťami a okolnosťami zatláčaná do kúta.
V pozadí celého príbehu je náboženská viera, zobrazená napr. keď Jozef zablúdi do kostola: "zrazu sa mu i samému zazdalo, akoby len teraz prišiel domov." Vysokú výpovednú hodnotu má motív sochy panny Márie, ktorej sa Jozef ako chlapec bojí, a ktorá ho zároveň priťahuje. S náboženským presvedčením autora súvisí i utrpenie, kt. je neoddeliteľnou súčasťou života. Všetko pozitívne o čo sa usiluje sa mu napokon zrúti a na konci príbehu je sám so svojím osudom nemanželského dieťaťa a vydedenca ako bol na začiatku a musí začínať odznova. Autor je presvedčený, že utrpenie charakter nie len posilňuje, ale aj poľudšťuje.

Hronský nás povádza do sveta osudovosti, spod ktorej nebolo úniku a vytvára tragický pocit zo života. Jozef Mak, ale i všetky postavy románu sa boria životom a hoci prehrávajú, nevzdávajú sa. Hronský sa vzdáva tradície vzbury a dáva prednosť vytrvalosti v utrpení a sile trpieť. Pre postavy je charakteristická inštinktívnosť konania, kt. sa často dostáva do konfliktu s vedomím. Rozprávač je tlmočníkom postáv, ktoré do seba nevidia, vidí do nich len autor, kt. odhaľuje pred čitateľom ich vnútro. Hronským porozumenie pre ženské charaktery, kt. majú v jeho tvorbe výrazné tragické črty i osudy. Ich túžba po láske je obrovská a jej nedostatok skracuje ich životy. Umierajú pretože nemajú prečo žiť. Autor monumentalizuje postavu obyčajného človeka a tragedizuje všedný život. Využíva expresívny jazyk, ktorý oživuje i mŕtve veci a personifikuje i celú skutočnosť. Často zamlčuje podstatné veci a obracia pozornosť na bezvýznamný detail, čo zvyšuje napätie a zahaľuje bezprostrednú realitu do tajomného šerosvitu.