Jozef Mak

Jozef Cíger Hronský – Jozef Mak

Žáner: sociálno-psychologický román
Miesto: Hudákovo (horehronská dedina okolie Brezna)
Čas: pred 1. svetovou vojnou

Jazykové prostriedky: archaické a nárečové slová, sem-tam nemecké a maďarské výrazy
Téma: Ponor do psychiky prostého človeka na pozadí zložitej spoločenskej situácie v období pred 1. svet. v.
Idea: Utrpenie je súčasťou dedinského človeka, a keď sa mu ho nedostáva, tak je nešťastný. (Človek je tak dlho trápený osudom, až si na utrpenie zvykne a potom mu začne aj chýbať.)

Postavy:

Jozef Mak
– fatalistická (osudová) postava, symbol utrpenia; „Trp Jozef Mak. Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nieje pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“; „Jozef Mak: milión, čo sa spomína len ako ľudstvo a nikdy nie ako človek.“; „Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti.“ Bol uzatvorený, pôsobil flegmaticky, a bojoval zo životom, ako sa dalo. Život mu neprial a osud tiež. Mal: voskovú pannu Máriu, pol chalupy, smútok a nevlastného brata.

Ján Mak
– ľahkomyseľný, nečestný, pijan, motá sa životom, mal rád prírodu

Maruša
– neverná, alkoholička, po Jozefovi Makovi neprestala túžiť, ani keď sa vydala, ani keď sa on oženil

Jula
– pokorná, tichá, pracovitá, plachá, rozumná, Jozefa Maka mala rada, ale on jej nevedel prejaviť svoju lásku k nej, a kvôli tomu aj predčasne umiera.

Obsah:

Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa vdove po Jánovi Makovi. Ľudia Makovku vysmievali, že sa prespala. Malého Jožka nemal kto pokrstiť. Až po troch dňoch sa ľahkomyseľná suseda Hana Melušová Rozhodla ísť Jožovi za krstnú mater. Jožo mal i nevlastného brata Jana, ktorého mal veľmi rád i napriek tomu, že ho mlátil. Mal ho rád preto, lebo mu rozprával o strigách, o mátohách, o žene čo mala dve srdcia, i za to, že bol obor a že ho nosieval na chrbte. Raz pri hre na Jánošíka ho však znenávidel, lebo tu zbadal, že Jano je zlý a ubližuje mládeži. Keď Jano vyrástol, chodil do vrchov stínať horu. Keď sa v nedeľu vracal z hory do dediny, opil sa a doma Jožovi takto vyčítal: "Žerieš Jožko, žerieš! Jožko, veď sa dlho už z môjho nenažerieš!..."Preto Jožo odišiel k bačovi Kubandovi pomáhať okolo oviec.

Počas služby sa v dedine chytil požiar a medzi mnohými zhorenými chalupami bola i tá Maková. Hana Melošová, Jožova krstná mater, si po požiari postavila novú chalupu a Jožovu mať pojala do nej. Jožo zanechal službu u Kubandu, lebo mu platil veľmi málo a vybral sa do hory stínať lesy. Zaľúbil sa do Maruše a chcel sa sňou oženiť, a tak, i keď s ťažkosťami, postavil si dom na Janovom pozemku. Ešte ani nebol hotový, prišla vojna a Jožo musel ísť na front. Dlho blúdil po svete a chvíľu bol i zatvorený pre svoje názory a keď už sa konečne vracal domov, dozvedel sa, že matka mu zomrela a Maruša si vzala jeho brata Jana a bývajú v Jožovej chalupe. Jožo sa vrátil domov a s Janom sa dohodol, že pol chalupy bude jeho a pol Janova. Ťažko sa žilo Jožovi vedľa Maruše, no on všetko potichu pretrpel vo svojom vnútri a navonok sa nebúril.

Dozvedel sa, že Maruša si Jana vzala z donútenia, no ľúbila Joža. Vo svete mu bolo dobre, no zľakol sa, že na starosť nebude nikam patriť, že zostane sám a tak zabudol na lásku k Maruši a vzal si za ženu Julu Petriskovú, hoci bola malá a ľavú ruku mala suchú až po lakeť. Raz Joža postavili pred súd za politizovanie počas služby u práporu a na 5 mesiacov ho dali do väzenia. Keď sa vracal, čakala ho Jula s dieťatkom zabaleným v plachtičke. Jula Joža veľmi milovala, no bola zmierená s tým, že on ju milovať nikdy nebude. Postupne Jula strácala u Joža istotu, lebo sa dozvedela od Hiriačka, že Jožo chodí za Marušou. Maruša bola sklamaná zo života, z beznádeje svojej skutočnej lásky a tak sa utopila.
Neskôr sa vzťah medzi Julou a Jožom zmenil, Jožo začal Julu milovať, narodilo sa im i druhé dieťa, no Jula po pôrode zomrela. "vstal raz, druhý raz, zastavil sa pri truhle, díval sa na inovať, ktorá sa neroztápa, a na inovati videl takúto reč: "Nehnevaj sa na mňa Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som len trochu bola tušila, keby som skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola by som sa držala života tak húževnaté, tak tvrdo ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo... Keby som trochu skôr... Veď mi už aj srdce začalo byť a ja ani sama neviem, prečo prestalo. Veď by som ja i plakala, keby som mohla, nuž odpusť mi, Jožko, a staraj sa o deti. Ver mi, hockedy by som sa rozbehla z neba za vami, mne by nebolo ťažko za vás hocičo opúšťať, ale..."

Román končí slovami: " Trp Jozef Mak. Človek - milión, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac výdrži na svete obyčajný Jozef Mak."

Rozbor: (čerpané z rozboru na konci diela)

Jozef Mak je sociálno-psychologický román, odohrávajúci sa na prelome 19. a 20 stor., keď sa v dôsledku hospodárskej krízy v spoločnosti vyostrili sociálne napätia a bieda. V podstatách románu sú výšky i priepasti súvisiace s existenciálnym bytím, pretože človek je tvor, kt. sa chce nie len nasýtiť, ale chce v živote zakúsiť i trochu šťastia, dávať i prijímať lásku, ktorá je však ľudskými slabosťami a okolnosťami zatláčaná do kúta.
V pozadí celého príbehu je náboženská viera, zobrazená napr. keď Jozef zablúdi do kostola: "zrazu sa mu i samému zazdalo, akoby len teraz prišiel domov." Vysokú výpovednú hodnotu má motív sochy panny Márie, ktorej sa Jozef ako chlapec bojí, a ktorá ho zároveň priťahuje. S náboženským presvedčením autora súvisí i utrpenie, kt. je neoddeliteľnou súčasťou života. Všetko pozitívne o čo sa usiluje sa mu napokon zrúti a na konci príbehu je sám so svojím osudom nemanželského dieťaťa a vydedenca ako bol na začiatku a musí začínať odznova. Autor je presvedčený, že utrpenie charakter nie len posilňuje, ale aj poľudšťuje.

Hronský nás povádza do sveta osudovosti, spod ktorej nebolo úniku a vytvára tragický pocit zo života. Jozef Mak, ale i všetky postavy románu sa boria životom a hoci prehrávajú, nevzdávajú sa. Hronský sa vzdáva tradície vzbury a dáva prednosť vytrvalosti v utrpení a sile trpieť. Pre postavy je charakteristická inštinktívnosť konania, kt. sa často dostáva do konfliktu s vedomím. Rozprávač je tlmočníkom postáv, ktoré do seba nevidia, vidí do nich len autor, kt. odhaľuje pred čitateľom ich vnútro. Hronským porozumenie pre ženské charaktery, kt. majú v jeho tvorbe výrazné tragické črty i osudy. Ich túžba po láske je obrovská a jej nedostatok skracuje ich životy. Umierajú pretože nemajú prečo žiť. Autor monumentalizuje postavu obyčajného človeka a tragedizuje všedný život. Využíva expresívny jazyk, ktorý oživuje i mŕtve veci a personifikuje i celú skutočnosť. Často zamlčuje podstatné veci a obracia pozornosť na bezvýznamný detail, čo zvyšuje napätie a zahaľuje bezprostrednú realitu do tajomného šerosvitu.