Medzitým dom Hrabovcov obkľúčili zbrojnoši a po chvíli vstúpil do Miladinej izby Felicián. Medzi Feliciánom a Miladou bola kedysi láska. Zásahom osudu sa však rozišli. Milada sa vydala za Hrabovca a Felicián posvätil život Matúšovým cieľom. Felicián jej začal klásť otázky načo sa rozplakala. Po malom vypytovaní vyšlo najavo, že Ľudmila utiekla s Vítom. Celý dom sa pozamykal a Milada odišla spolu s Feliciánovou družinou preč. Hrabovec sa plavil po Dunaji do Ostrihomu. Práve ako prirážal k brehu čítal Ilmur, ktorý sa ako tak pozviechal z choroby, list od Matúša. Ilmur nechal Hrabovca zviazať a odviesť do Trenčína. V krajine už opäť vládol pokoj. Pozornosť všetkých sa sústredila na výsledok súdu nad zlatníkom a Hrabovcom. Do miestnosti vstupoval zlatník s úsmevom a bez akéhokoľvek citu. Priznal sa k všetkým obvineniam proti sebe a s chladom očakával rozsudok. Po vypočutí trestu smrti sa však rozplakal. Po ňom prišiel na rad Hrabovec. Do izby vstúpil so žiaľom na tvári a hlbokou poklonou. Priznal sa k všetkému a vyznal sa, že to všetko urobil s pomsty, na ktorú ho naviedol zlatník. Začal hovoriť o tom, že Milada bola kedysi Feliciánou milou, čo využil zlatník, aby do neho noho neustále dobiedzať. Hovoril mu, že Ilmur ho za jeho chrbtom rozvedie s Miladou a tá sa potom vydá za Feliciána. Medzitým išiel Felicián po Miladu do vedľajšej izby. Felicián sa spytoval Hrabovca či ju pozná. Rozplakal sa a prikývol. Spýtal sa i Milady, čo vie o obžalobe svojho manžela. Cez slzy povedal, že jej manžel je pred čistý a, že veci domáce nepatria pred súd. Padla na kolená a prosila odpustenie pre svojho manžela. Vtom oznamoval kastelán, že dvaja ľudia sa dožadujú rozhovoru s Matúšom. Matúš odišiel bočných dverí. Po dlhšej chvíli sa vrátil a predstavil prítomným svojho záchrancu Víta spolu s Ľudmilou. Sudcovia jednohlasne zvolali: „Odpustenie!“ Matúš chcel, aby odpustila aj Milada a Hrabovec Vítovi a Ľudmile. Milada letela k Vítovi a Ľudmile a za ruku ich viedla k Hrabovcovi, aby im odpustil aj on. On však povedal, že pre neho je už neskoro. Vinu vzal na seba. Začal rozprávať smutný príbeh svojho života. Keď mal 18 zamiloval sa do jedného dievčaťa- Želmíry a chcel sa s ňou oženiť. No on bol bohatý zeman a ona bola chudobná a neurodzená, a tak mu to rodina nedovolila. Dúfal, že keď sa im narodil syn aspoň vtedy mu to dovolia, ale všetko bolo márne. Jeho vyhnali zo zámku a ju z domu. Želmíra neuniesla ten strašný osud a spáchala samovraždu- podrezala si žily. On ju našiel prvý. Schytil dieťa a kedže v dedine ho nikto nechcel prijať nechal ho u uhliarky.