Obrátil sa na Poničana a začal mu vyčítať, že tie deti vôbec nevedia komunikovať, ved on ich vôbec neučí v madarčine, a že ho za slovenskú výučbu a zaoberanie sa vystahovaleckou agentúrou a ich mapami dá vyhodiť.
A už o týždeň po nepríjemnej návšteve v Rovesnom u učiteľa Poničana na stoličnom zasadnutí opisoval, aký zlý a nebezpečný pre Uhorsko je Poničan. Hovoril a klamal s kľudným svedomím o tom, že Poničan zákon o výučbe v maďarskom jazyku úplne ignoruje a naďalej učí v slovenčine. O krátky čas po tejto príhode dostal mladý Čvíkota list od matky. Písala mu o Poničanovom nešťastí, ako ho vyhodili a teraz je bez práce, čo je este horšie, aj bez toho mála peňazí co dostával, kým učil. Janka to zarmútilo. Síce sa už o tom dočítal v novinách, ale znova posmutnel, keď mu o tom aj mamka písala.
Keď na druhý deň šiel Janko s Boženkou, to jest Streleckého neter, svojmu kamarátovi na svadbu, pošepol v kostole Boženke to najsladšie vyznanie lásky. A ona pocítila obrovskú radosť, že Janko citi to iste k nej, ako ona k Jankovi. Na svadobnej hostine si Janko znova spomenul na svojho priateľa, učiteľa Poničana. Zrazu vstal a začal hovoriť :
„Zase máme o jednu obeť viacej. Pozbavili jedného z našich rodoverných, zaslúžilých mužov chleba. Je vystrčený neuprosne aj s rodinou a to len preto, lebo cítil lásku k slovenskému ľudu. Vzdelával ho, zdvíhal ho, poučal ho a aj nám všetkým poskytli pôžitok jeho literarne práce.“
Tu zobral tanier zo stola, poobzeral sa po ostatných prísediacich a položil naň dvojkorunák. Na túto výzvu vstal mladý Strelecký a tiež položil na tanier peniaze. Pochodil okolo stola a do taniera zbieral od svadobčanov peniaze na podporu učiteľa Poničana. O pár dní neskôr ....

Viktora Klenovského pritislo. Keď odchádzal z kartárskeho klubu, kde znova a znova a stale neuspešne pokúšal šťastie v kartách, schytil ho jeden jeho veriteľ a poprosil ho krátky rozhovor. Viktor bol, ako by sedel v žihlave. Tušil, že to nebude najpríjemnejší rozhovor. A tak aj bolo :
„Viktor, prepáč, že ťa unúvam, ale tie zmenky .. Prosím ťa, buď taký láskavý a vyplať mi ich. Potrebujem aj ja peniaze.“
Viktor zbledol a s veriteľom sa dohodol, že mu peniaze vráti o tri dni. Rýchlo šiel domov, a keďže už všetci spali, potichu sa zavrel do svojej pracovne, rozmýšlajúc, kde zohnať peniaze. Odrazu všetci veritelia tlačili, Viktor je v úzkych. Kde zohnať? Niečo iste šípia. Je zlá politická situacia, dnes mu už nikto nepožičia. Každý sa bojí o seba. A ani svokra nie a nie zomrieť. Aj odtial by prišla nejaká podpora. A lotéria? Uz dávno stávkuje. Uvidíme, ako bude v polovici mesiaca. Bude ťah lotérie. Možno vyhrá. Hneď by povracal všetky dlhy, aj starosti by ubudlo, ale takto? Odnikadiaľ nekvapne. A zrazu ho čosi napadlo. Čo keby, .. čo keby sfalšoval jeho podpis? Ale nie to nemôže spraviť? Len jeden, ..