Ladislav Mňačko-život:

Ladislav Mňačko sa narodil 29.1.1919 vo Vlašských Kloboukoch – zomrel 24.2.1994 v Bratislave. Bol uznávaný publicista, prozaik, básnik a dramatik. Detstvo a mladosť prežil v Martine, vyučil sa za predavača v lekárni, pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 po vyhlásení Slovenského štátu sa neúspešne pokúsil o útek do ZSSR. V roku 1940 bol za pokus o prekročenie nemecko-holandských hraníc väznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach v baniach pri nemeckom Essene. V 1944. sa zapojil do partizánskeho skupiny a neskôr brigády J. Žišku. Na konci vojny bol ťažko ranený. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1945, od vtedy do roku 1953 pôsobil ako redaktor v novinách(Rudé právo, Pravda). Od roku 1954-66 bol spravodajca vo viacerých európskych a ázijských krajinách. Po 1948. nadšene privítal komunizmus, stal sa prominentným novinárom. Od polovice 50-tych rokov sa postupne zbavoval naivných ideálov a dôvery k vládnucej strane. Vytvoril si vlastný kritický postoj k nezákonnostiam stalinskej minulosti a stal sa kritikom dobových spoločenských deformácií. V 1956. pôsobil ako šéfredaktor Kultúrneho života. V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani čs. vlády emigroval do Izraela a bol zbavený čs. občianstva, o rok neskôr sa vrátil a aktívne zapojil do tzv. procesu. Po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy odišiel do emigrácie v Rakúsku. V čase normalizácie bol zbavený členstva v zväze slovenských spisovateľov, jeho diela boli vypustené z učebníc a zakázané. V zahraničí naďalej pokračoval v spisovateľskej práci, publikoval prevažne v nemčine. Do slovenského literárneho života sa vrátil po novembri roku 1989. Ladislav Mňačko-tvorba:

Mňačko vstúpil do sveta literatúry vydaním svojich prvých básnických zbierok, pod názvami Piesne ingotov (1950), Bubny a čineli (1954) a budovateľskými hrami Mosty na východ (1951) a Živá voda (1954). Postupne prechádza do žánrov prózy. Marxova ulica (1957) bola jednou z jeho prvých zbierok poviedok, ktorá má prvky autobiografie. Prvým dielom, ktoré malo značný ohlas bol román Smrť sa volá Engelchen (1959). Je to príbeh z prostredia partizánskych bojov na moravsko-slovenskom pohraničí. Je komponovaný ako spomienková retrospektíva raneného partizána Voloďu (autobiograficky stvárnený autor), ktorý opisuje osud obce Ploština, v ktorej sa skrývala jeho partizánska skupina. Obec pod tlakom okolností museli opustiť a prenechať Nemcom, ktorí ju napokon vypálili.