Galovič bol presný opak mŕtveho: rozhodný, vedel používať moc a nerád sa ukazoval na verejnosti. Mŕtvy bol síce prvý muž krajiny, no Galovič bol ten, kto všetko z úzadia riadi. Nemal priateľov, priateľstvo považoval za slabosť a on slabosti nemal. Nikdy sa nešepkalo, že by mal milenku, to bolo pre každého priam nepredstaviteľné. Aj pre neho. Chodiť za ženskými bolo v rozpore s princípmi, ktoré strážil. Slabosť. Neresť. A čo horšie, nebezpečenstvo vyzradenia tajomstiev. Bol vždy v službe, plnil si povinnosti. S málokým sa pristavil. V spoločnosti stával osamotený, v strehu. Nikdy nemal priateľa. Priateľstvo pokladal za zahanbujúcu, sentimentálnu príťaž a nedôstojný záväzok. On sa nechcel, nepotreboval ukazovať na verejnosti, nevedel sa spoločensky správať, obliekať, no jedno vedel, vedel vládnuť. Žil skromne a striedmo. Galovč býval v trojizbovom byte. Odmietol vilu. Verejne vystupoval len nerád. V spoločnosti sa vždy cítil nesvoj. Nevedel sa správať, nevedel jesť, vždy mal zle uviazanú kravatu. Nikam nechodil so ženou, keď už musel na recepciu , či na nejakú slávnosť, vždy šiel sám Nemal reprezentatívnu ženu, ktorú by potreboval ukazovať na obdiv, nevozil sa v drahých autách, značil si kto to robil, mohlo sa to niekedy zísť. Do úradu a z úradu chodieval pešo. Na dovolenku, ak vôbec niekam šiel, cestoval druhou triedou. Za vlastné. Veľmi starostlivo sledoval, ktorý z funkcionárov používa služobné auto na súkromné cesty. Niekedy sa to môže zísť. Galovič nič nerobil z osobných pohnútok, neničil ľudí z nenávisti, žiarlivosti, alebo strachu. Bol to muž bez pocitov. Galovič nebol chybujúci. Galovič sa za celí čas svojho úradu nedopustil nijakej chyby. Galovič bol monštrum, monštrum s absolútnou morálkou. Bez slabostí. Bez vášní. Možno bez túžob. Tvrdilo sa o ňom, že z nejakej príčiny nemôže spávať? Galovič spal vždy dobre, tvrdo, tuho, ľahol si, zavrel oči a spal. Svedomie, a on by sa dôrazne ohradil proti tomu slovu, mal vždy čisté. A nech to znie akokoľvek čudne nikdy neurobil nijaký krok motivovaný osobnými záujmami. Nemal nijaké osobné záujmy. Jeho zákonom, jeho – ak sa to tak dá nazvať – vášňou, jeho cťou bola povinnosť. Nevedel, čo je radosť, nevedel, čo je žiaľ. Veci triedil na dobré a zlé. Dobré je dobré, zlé je zlé, medzi tým nie je nič, len pokryteckí intelektuáli, tí mäkkýši s nevyvinutými svalmi sa pokúšajú nahovoriť svetu čosi o zložitosti ľudského vývoja. On, Galovič, im na to nenaletí. Humánne je , čo je pokrokové, a pokrokové je, čo je revolučné. To čo bolo dobré nechal na pokoji, čo bolo zlé, alebo nevhodné, nepohodlné zničil. Odhaliť.