Ladislav Mňačko Ako chutí moc
Ladislav Mňačko-život:
Ladislav Mňačko sa narodil 29.1.1919 vo Vlašských Kloboukoch – zomrel 24.2.1994 v Bratislave. Bol uznávaný publicista, prozaik, básnik a dramatik. Detstvo a mladosť prežil v Martine, vyučil sa za predavača v lekárni, pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 po vyhlásení Slovenského štátu sa neúspešne pokúsil o útek do ZSSR. V roku 1940 bol za pokus o prekročenie nemecko-holandských hraníc väznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach v baniach pri nemeckom Essene. V 1944. sa zapojil do partizánskeho skupiny a neskôr brigády J. Žišku. Na konci vojny bol ťažko ranený. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1945, od vtedy do roku 1953 pôsobil ako redaktor v novinách(Rudé právo, Pravda). Od roku 1954-66 bol spravodajca vo viacerých európskych a ázijských krajinách. Po 1948. nadšene privítal komunizmus, stal sa prominentným novinárom. Od polovice 50-tych rokov sa postupne zbavoval naivných ideálov a dôvery k vládnucej strane. Vytvoril si vlastný kritický postoj k nezákonnostiam stalinskej minulosti a stal sa kritikom dobových spoločenských deformácií. V 1956. pôsobil ako šéfredaktor Kultúrneho života. V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani čs. vlády emigroval do Izraela a bol zbavený čs. občianstva, o rok neskôr sa vrátil a aktívne zapojil do tzv. procesu. Po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy odišiel do emigrácie v Rakúsku. V čase normalizácie bol zbavený členstva v zväze slovenských spisovateľov, jeho diela boli vypustené z učebníc a zakázané. V zahraničí naďalej pokračoval v spisovateľskej práci, publikoval prevažne v nemčine. Do slovenského literárneho života sa vrátil po novembri roku 1989. Ladislav Mňačko-tvorba:
Mňačko vstúpil do sveta literatúry vydaním svojich prvých básnických zbierok, pod názvami Piesne ingotov (1950), Bubny a čineli (1954) a budovateľskými hrami Mosty na východ (1951) a Živá voda (1954). Postupne prechádza do žánrov prózy. Marxova ulica (1957) bola jednou z jeho prvých zbierok poviedok, ktorá má prvky autobiografie. Prvým dielom, ktoré malo značný ohlas bol román Smrť sa volá Engelchen (1959). Je to príbeh z prostredia partizánskych bojov na moravsko-slovenskom pohraničí. Je komponovaný ako spomienková retrospektíva raneného partizána Voloďu (autobiograficky stvárnený autor), ktorý opisuje osud obce Ploština, v ktorej sa skrývala jeho partizánska skupina. Obec pod tlakom okolností museli opustiť a prenechať Nemcom, ktorí ju napokon vypálili.
Voloďu prenasledujú vidiny horiacej obce a horiacich tiel. Mňačkov reportérsky život sa prejavil v politických reportážach Kde končia prašné cesty (1962) a Oneskorené reportáže (1963). V týchto dielach sa už obsah autorových diel mení z prokomunistického na kritický, odráža to jeho zmenu názorov a prebudenie sa zo sna, ktorý sa komunisti snažili vytvoriť. Neskôr prišiel románový pamflet Ako chutí moc (1968). Potom ako bol Mňačko vyhnaný do exilu písal prevažne po nemecky. Prvé dielo v exile mu vyšla esej Die siebente nacht. Erkantis und Auklage eines Komunisten - Siedma noc. Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu (1968). O štyri roky neskôr mu vychádza dielo Súdruh Munchhausen (1972). Je to satirický román, ktorého dejový základ tvorí návšteva potomka baróna Prášila v našej krajine. Dielo by sa dalo nazvať ako odľahčená “Orwelliáda“, ktorá reaguje na absurditu 50. rokov a Novotného vlády, no najmä na obdobie normalizácie. Ďalšie diela Ladislava Mňačku: Die agressoren – Agresori (1968), Einer wird uberleben – Jeden prežije (1973), Die Festrede – Slávnostný prejav (1976), Der Gigant – Gigant (1978), Jenseits von Intourist – Na východ od Intouristu (1979), Der Tod des Ministers – smrť ministra (1972), Der Leuchtturm – Maják (1972), Der Vorgang – Niekto ma chce zabiť (1973). Obsah diela:
Dielo Ladislava Mňačka „Ako chutí moc“ by sa dalo rozdeliť na dve časti – prítomnosť a minulosť. Prítomnosť má veľmi jednoduchý dej. Odohráva sa počas troch dní pohrebu štátnika. Fotoreportér Frank má urobiť niekoľko snímok do novín. Ako skúsený a vážený fotograf vie presne kedy má byť v smútočnej sieni, preto môže tieto dni stráviť voľnejšie. Postupne sa v pohrebnej sieni, ale aj mimo nej stretáva s ľuďmi, ktorí u neho vyvolávajú spomienky. Minulosť má však oveľa zložitejší epický základ. Spomienky na mŕtveho sú podávané formou rôznych epizód z ich spoločného života. Nie je potrebné zmieňovať sa o všetkých, preto som vybral iba niekoľko, ktoré by mohli priblížiť charakter niektorej z hlavných postáv. 1.Už od mladosti boli Frank so štátnikom priateľmi. Frank mal dievča. Medzi nimi a mŕtvym neboli žiadne tajomstvá. Kúpavali sa spolu v potoku. Raz však k potoku Margita neprišla bol tam iba sám štátnik. Po chvíľke rozhovoru Frank zistil, že Margita ho so štátnikom podvádza. Strašne mŕtveho zbil. V nemocnici Franka vypočúvali, chceli aby svedčil proti priateľovi. Frank ale nič nepovedal, napriek tomu, že mal naňho ťažké srdce.
2.Počas povstania bol mŕtvy veliteľom partizánskeho oddielu.
Raz v noci ich prepadli Nemci, všetkých zabili, okrem Franka, štátnika, Judity a jedného raneného. Chvíľu sa ukrývali, ale potom sa pridali k inej partizánskej skupine. Viedol ju Rus. Bola to lúpežná skupina, ktorá kradla jedlo a oblečenie sedliakom v okolí. Frank s mŕtvym s tým vnútorne nesúhlasili, no nemali prostriedky na to, aby s tým niečo urobili. Až raz prišiel deň, keď bola oslobodzovacia armáda blízko. Rus prikázal Frankovi, aby zabil nevinného sedliaka. To bola posledná kvapka, ktorú dokázal štátnik zniesť, skočil Rusovi na krk a prebral velenie nad skupinou. Vtedy bol chlap.
3.Keď sa mŕtvy stal šéfom kraja, kraj sa zmietal v problémoch. Musel riešiť veľa problémov. V jednej dedine zabarikádovali cestu a prestali plniť dodávky. Štátnik vzal sto chlapov a išiel tam. Keď zistili, že ľudia, ktorí blokujú cestu sú ženy, vzali palice a zbili ich po riti. Farára, ktorý ich nahuckal na vzburu vzali do mesta. Keď sa vrátil rozkázal vypnúť elektrinu v tej dedine. O chvíľu už neboli v dedine žiadne barikády a ani problém s dodávkami. V inej dedine mal tiež problém s dodávkami, tam pre zmenu neodstavil len elektrinu, ale aj telefón, autobusové linky a poštu. O tri dni prišli ľudia z dediny prosiť o znovuzavedenie všetkého. Trochu ich ešte ponaťahoval, no napokon dal všetko vrátiť do normálu. Taký bol, nepopustil, kým nemal potvrdenie o splnených dodávkach.
4.Mŕtvy už ako šéf kabinetu sa vrátil do krajského mesta otvoriť novú fabriku. Potom bola slávnosť. Po slávnosti zobral mŕtvy Franka k Judite. Judite bolo dievča, ktoré ho aj so svojou rodinou počas vojny ukrývalo. Všetci štátnika vrelo privítali a najsrdečnejšie starý doktor. Otvoril fľašu najlepšieho vína a popíjali. Mŕtvy pil najviac, až sa úplne opil. Potom vstal ako v tranze a bežal za ňou do jej izby, odkiaľ bolo počuť krik. Všetci tam bežali. Videli štátnika, ako leží nahý na Judite, ktorá má roztrhané šaty. Ona sa mu vytrhla a zatvorila sa do inej izby. Mŕtvy bežal ako bez zmyslov za ňou. Trápna scéna sa skončila tak, že do neho naliali ešte pohár koňaku a on zhasol, odišla z neho všetka energia. Po pár dňoch zavreli Juditu a celú jej rodinu. Frank sa nikdy nedozvedel, či to bola práca jeho priateľa, alebo v tom mal prsty niekto iný. Charakteristika postáv:
Frank:
Príbeh je jeho spomínaním na mŕtveho štátnika, s ktorým bol spätý po celý život. Frank je prominentný fotoreportér už 20 rokov, má pocit menejcennosti, myslí si , že jeho povolanie a existencia sú absolútne nepotrebné.
...mňa ľudia nikdy a nikde neberú na vedomie, akosi patrím k tomu, tisícom som sa už toľko ráz mihol pred očami, ale keby sa niekto kohokoľvek z nich opýtal ako vyzerám, asi by sa len v pomykove zarazil. Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselbladu, to som ja.. . Nenávidí svoje povolanie, pretože pri ňom pociťuje, ako ním ostatní všetci opovrhujú a majú ho za niktoša. Akú-takú dôstojnosť mu dáva len fotoaparát okolo krku, aj preto nenávidí svoje povolanie. Frank bez aparátu je niktošom, len aparát mu prepožičiava akú-takú dôstojnosť. Keď ho zdravia, tak zdravia objektív, ich úsmevy a slová uznania platia objektívu, šošovke, nie jemu, pred ňou sú ochotní robiť smiešne dôstojné pózy, usmievať sa, keď im je do plaču...
Všade kam príde sa pred ním ľudia pretvarujú a chvália ho kvôli tomu, aby spravil fotku, ktorú zajtra ostatní uvidia v novinách, no myslia si o ňom, že je iba zberba, ktorá im kradne súkromie. On si to uvedomuje a vie, že nebyť jeho a fotoaparátu, nikto by o tých veľkých a slávnych nič nevedel. Bol som výrobcom, veľkovýrobcom verejných tvárí, retušérom, dodávateľom, popularizátorom tvárí, súčasťou súkolia, ktoré vytváralo verejné legendy o pomyselnej veľkosti malých, o význame bezvýznamných, o kráse mrzkých. Zo začiatku ho jeho práca bavila a možno túžil prostredníctvom nej stať sa slávnym, no postupom času ho práca prestala baviť a chuť stať sa slávnym sa stratila. Chcel zostať v anonymite, lebo videl , čo sláva vie urobiť s ľuďmi a čo im vie zobrať. Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu cnelo za tým, dostať sa medzi nich. Napriek svojmu povolaniu nestratil morálne zásady, nedokázal robiť senzácie z vecí, ktoré mu boli blízke. Frank, keď tam mladík stál , vyšiel zo svojho úkrytu, zameral na neho objektív – a pomaly nechal ovisnúť aparát bez cvaknutia. „ Som sentimentálny blbec... “ – vynadal si, „ taká snímka .. .“ Nesporne by bola taká snímka obohatením Frankovej tajnej zbierky, ale nemohol to urobiť. Frank bol k svojmu priateľovi vždy úprimný, dôveroval mu, nasledoval ho. V mladosti voči svojmu priateľovi prechovával takú dôveru, že sa on so svojou priateľkou spolu s ním kúpavali nahí. Keď však zistil, že ho štátnik podviedol s jeho priateľkou, poriadne ho zbil, avšak ich priateľstvo tým neutrpelo. Frank robil svojmu priateľovi celý život tieň, ktorý ho sledoval a pozoroval aj potom ako sa odcudzili. Mŕtvy bol síce vždy prvý , ale to neznamenalo, že Frank bol pätolízač. Mal svoju dôstojnosť a zásady. Vždy ťa niekto poslúchal, od školskej lavice to tak bolo.
Býval som tvojím dlhoročným tieňom, satelitom, držal som sa ťa, vyhľadával, strážil si ťa, a tebe to robilo dobre, veď ani Frank nebýval hocijaký, mal svoju silu, cenu a svoju hrdosť, ale podľahol tvojmu šarmu poddal sa tvojej autorite, bývali ste rovnaký, ale ty si bol vždy prvý, medzi nami dvoma bolo celkom samozrejmé, že ty si a zostaneš vždy prvý. Frank mal záľubu vo fotení druhej tváre slávnych. Mal doma bohatú zbierku fotografií, ktoré keby niekto našiel, Frank by už z väzenia nevyšiel. Zo začiatku sa bál fotiť prominentov v nepripravených pózach , no veľmi rýchlo zistil, že na neho nik nedáva pozor a môže fotiť kedy chce a koho chce. Zistila to len jedna osoba – vdova. Týmto činom urobila na Franka veľký dojem. Dovtedy ju považoval len za bezduchý kus nádherného mäsa, ktorý niekto dosadil, aby zruinoval jeho priateľa. Potom ako sa dozvedel , že to vedela si uňho vybudovala väčší rešpekt a páčila sa mu ešte viac. Frank mal ženu, no nemal ju ani spolovice tak rád, ako svoju prvú lásku Margitu. Napriek tomu v jej náručí našiel porozumenie a pokoj. Nedokázal jej povedať, že ju má rád. Nevedel čo je dôležitejšie, či milovať a byť milovaný na krátky čas, alebo žiť v priateľstve a pochopení po celý život. Postupne ako mŕtvy začal stúpať, Frank začal cítiť, že sa v ich vzťahu niečo zmenilo. Cítil, že mŕtvy k nemu nie je úprimný, preto sa s ním prestal stýkať, čím navonok prejavoval svoj nesúhlas s tým, čo štátnik robí. Frankovi neimponovala jeho zmena, obviňoval z nej jeho druhú ženu ( vdovu ). Frank si rád pozeral svoju tajnú zbierku, pri nej spomínal na staré časy. On chcel zostať medzi svojimi priateľmi z odboja, no tí ho medzi seba neprijali. Potom si uvedomil, že bo príliš dlho medzi slávnymi, aby sa mohol vrátiť medzi obyčajných ľudí – svojich dávnych priateľov. Dobre, to vedel Frank pochopiť. Ale ako on sám k tomu príde? Ale vedel, pravdaže aj to, pridlho sa motal medzi pozlátenými, hoci vždy sedával len na krajíčku stola, čosi z tej pozlátky sa obtrelo aj na neho. Bol to krutý, ale oprávnený odsudok. Vydedili ho. Aj jeho vydedili, nielen niekdajšieho veliteľa. Frank sa prichytil ako si nahlas šepká. Šepkal si nad obrázkom: vrana s pozlátenými nohami.. k svojim sa vrátiť nemôže. A medzi pávmi je a ostane vranou.. . Frank obviňoval štátnika z toho, že všetkých svojich priateľov od seba odohnal a že ani on nebol jeho priateľ , chcel na neho zabudnúť. Lenže vo svojom vnútri prechovával city, ktoré vychádzajú zo srdca a nie z rozumu a tým sa nedá rozkázať. Darmo si nahováral, že ten mŕtvy bol niktoš, s ktorým sa netreba zaoberať, že ho prezrel už dávno a už dávno zatratil, že je mu celkom ľahostajný, že sa dožil konca, aký si zaslúžil.
Rozumom to uznával, ale človek sa neskladá len z rozumu, človek sa okrem iného skladá aj zo svojej minulosti a Frankova minulosť bola neodmysliteľná od toho mŕtveho, prežili spolu priveľa, nemalo by nijaký význam popierať to.. Frank ho stále považoval za priateľa, ktorý zišiel zo správnej cesty. Vdova:
Krásna blondína. Bola najprv mŕtveho sekretárkou. Frank ju obviňoval z pádu a premeny mŕtveho. Svoj život po boku mŕtveho si predstavovala inak. Chcela aj jeho peniaze a vymoženosti ,no chcela aj jeho. Táto ho chcela celého, nechcela sa deliť s nikým a ničím. Kariéru ? Lesk ? Postavenie? Neobmedzené prostriedky ? Isteže, ale aj jeho celého, a to nejde. To bol zase jej omyl. Zazlievala mu asi, keď prišiel domov z ďalekej cesty ustatý na smrť, zatiaľ čo ona čakala. Mal sa na ňu vždy usmievať, vždy ju hladkať , rozmaznávať, vždy milovať, .... Myslela si, že ako žena prvého muža v krajine nebude mať žiadne povinnosti, no zmýlila sa. Jej život sa zmenil na pretvárku, ktorú musela hrať na verejnosti, ale aj v súkromí. Tvoj život je nie môžem, tvoj život je musím, smiem a mám. Vadilo jej, že nemá súkromie, že ju stále niekto sleduje. Nemohla si dovoliť robiť veci, ktoré ako neverejná, neznáma osoba robila. Neskôr, keď sa s mŕtvym odcudzili , si z neho robila posmech, zosmiešňovala ho pred ľuďmi, ktorý ho predtým poznali aj iného. Pohŕdala ním. „ Nič neznesie. Vždy sa to takto skončí. Prepáčte, vypite si , ja sa ešte musím o neho postarať. “ Nežná, pozorná manželka .... ponížila ho, zosmiešnila pred dávnym druhom, ktorý ho poznal aj inakšieho. To chcela. Aj jej vadila jeho premena. Keď si ho brala bol to chlap, po ktorom túžila, postupne sa však zmenil na trosku, ktorá nebola schopná splniť jej vysoké nároky. Preto si našla iného muža, ktorý dokázal naplniť jej citové nároky. Verejne sa o nej hovorilo ako o pobehlici, čo spáva s každým chlapom, ktorého stretne, ale ona mala len jedného. Jediná ona si dokázala všimnúť Frankovu záľubu v zachytávaní druhej tváre prominentov. Týmto poznatkom ho mohla zničiť, no neurobila to. Možno preto, že Frank jej bol ľahostajný, a možno preto, že Franka považovala za osobu, ktorá je hodna jej uznania a obdivu. Mala som Vás v hrsti Frank. Mohla som Vás zničiť. Stačilo len čosi naznačiť. Ste hrdý na to, že vidíte všetko. Vtedy v tom lese ste si mysleli, že Vás nik nevidí. Tí, čo mali vidieť, nevideli, ja som videla, Frank. Páčilo sa jej, že má svoju dôstojnosť. Odmietla Frankove nemravné návrhy a aj tým si u neho získala určitú vážnosť. Nebola len pekná, ale aj inteligentná a všímavá.
Galovič:
Šéf bezpečnostného kabinetu. Mŕtveho najväčší politický sok.
Galovič bol presný opak mŕtveho: rozhodný, vedel používať moc a nerád sa ukazoval na verejnosti. Mŕtvy bol síce prvý muž krajiny, no Galovič bol ten, kto všetko z úzadia riadi. Nemal priateľov, priateľstvo považoval za slabosť a on slabosti nemal. Nikdy sa nešepkalo, že by mal milenku, to bolo pre každého priam nepredstaviteľné. Aj pre neho. Chodiť za ženskými bolo v rozpore s princípmi, ktoré strážil. Slabosť. Neresť. A čo horšie, nebezpečenstvo vyzradenia tajomstiev. Bol vždy v službe, plnil si povinnosti. S málokým sa pristavil. V spoločnosti stával osamotený, v strehu. Nikdy nemal priateľa. Priateľstvo pokladal za zahanbujúcu, sentimentálnu príťaž a nedôstojný záväzok. On sa nechcel, nepotreboval ukazovať na verejnosti, nevedel sa spoločensky správať, obliekať, no jedno vedel, vedel vládnuť. Žil skromne a striedmo. Galovč býval v trojizbovom byte. Odmietol vilu. Verejne vystupoval len nerád. V spoločnosti sa vždy cítil nesvoj. Nevedel sa správať, nevedel jesť, vždy mal zle uviazanú kravatu. Nikam nechodil so ženou, keď už musel na recepciu , či na nejakú slávnosť, vždy šiel sám Nemal reprezentatívnu ženu, ktorú by potreboval ukazovať na obdiv, nevozil sa v drahých autách, značil si kto to robil, mohlo sa to niekedy zísť. Do úradu a z úradu chodieval pešo. Na dovolenku, ak vôbec niekam šiel, cestoval druhou triedou. Za vlastné. Veľmi starostlivo sledoval, ktorý z funkcionárov používa služobné auto na súkromné cesty. Niekedy sa to môže zísť. Galovič nič nerobil z osobných pohnútok, neničil ľudí z nenávisti, žiarlivosti, alebo strachu. Bol to muž bez pocitov. Galovič nebol chybujúci. Galovič sa za celí čas svojho úradu nedopustil nijakej chyby. Galovič bol monštrum, monštrum s absolútnou morálkou. Bez slabostí. Bez vášní. Možno bez túžob. Tvrdilo sa o ňom, že z nejakej príčiny nemôže spávať? Galovič spal vždy dobre, tvrdo, tuho, ľahol si, zavrel oči a spal. Svedomie, a on by sa dôrazne ohradil proti tomu slovu, mal vždy čisté. A nech to znie akokoľvek čudne nikdy neurobil nijaký krok motivovaný osobnými záujmami. Nemal nijaké osobné záujmy. Jeho zákonom, jeho – ak sa to tak dá nazvať – vášňou, jeho cťou bola povinnosť. Nevedel, čo je radosť, nevedel, čo je žiaľ. Veci triedil na dobré a zlé. Dobré je dobré, zlé je zlé, medzi tým nie je nič, len pokryteckí intelektuáli, tí mäkkýši s nevyvinutými svalmi sa pokúšajú nahovoriť svetu čosi o zložitosti ľudského vývoja. On, Galovič, im na to nenaletí. Humánne je , čo je pokrokové, a pokrokové je, čo je revolučné. To čo bolo dobré nechal na pokoji, čo bolo zlé, alebo nevhodné, nepohodlné zničil. Odhaliť.
Usvedčiť. Zneškodniť! Galovič mal veľmi úzky slovník. Nenávidel intelektuálov, systematicky ich odstraňoval. To bola jeho spoločná vlastnosť s mŕtvym, no mŕtvy to robil zo žiarlivosti a strachu, on z presvedčenia. Galovič na nič nezabúdal. A Galovič nezabúda. Nezabúda nikdy. K jednej z Galovičových povinností je nezabúdať. Na nič, nikdy.. Obklopoval sa ľuďmi, ktorí boli podobní ako on. Neveril nikomu. Netúžil po moci, nepachtil za ňou ako mŕtvy. Keď sa napokon stal prvým mužom, nestalo sa tak preto, že by on chcel. Galovič zostal posledný zo starej garnitúry, ktorá bola na pokraji pádu. Reprezentoval skostnatenosť a zastaralosť predošlej doby. Ešte je mocný! Nikdy nebol taký mocný! A teraz má v rukách všetku faktickú moc, aj príslšný aparát, ktorý ju stráži a uplatňuje. Ale sám cíti, že je koniec. S tým mŕtvym odchádza celá jedna éra. Galovič je jej pozostatkom. Bude už len prekážať. Prekáža už dlho, ale nie všetci to pripisovali jemu, hromozvodom verejnej mienky bol ten mŕtvy, nie on. Mŕtvy:
Frankov priateľ. V mladosti si boli veľmi blízky. Bol vždy dobre oblečený, vedel sa spoločensky správať. A medzitým ten, čo tu leží mŕtvy, si časom vybudoval povesť najlepšie oblečeného muža v krajine. Iste prestál každé ráno dlhý čas pred zrkadlom, kaď si viazal uzol, kravata sa mu stala symbolom úspechu, fetišom vzostupu, umocnením šarmu – a pre Franka, ktorý ho tak dobre poznal, dôkazom narastajúcej márnivosti. Bol veliteľom partizánov SNP. Od svojich ľudí vždy vyžadoval železnú disciplínu, poriadok a poslušnosť. Niekedy hraničila jeho tvrdosť až s krutosťou. Bol rozhodnutý. Bol i panovačný. Vyžadoval železnú disciplínu i tam, kde bola obťažná a zbytočná. Bol márnomyseľný, potrpel si na efektné činy a akcie, ale nehrnul sa do nich bezhlavo a nehnal svojich mužov zbytočne na jatky. Ktovie, či zbytočne, Frank by sa dnes nevedel vysloviť, či zbytočne. Veľmi mu zazlieval, keď na mieste zastrelil chlapca, sopliaka, ktorý zaspal na stráži. Ale neskoršie im Nemci vpadli do boku zato, že im zlyhala stráž. Od mladosti bol vodcovský typ. Vždy sa našli ľudia, ktorí ho nasledovali, ale nešli za ním zo strachu alebo pre peniaze, šli za ním z presvedčenia. Jednoducho bol vodca. Ako vedúca postava z odboja sa dostal do strany a na krajský výbor. Nasadili ho do terénu. Možno chceli vyskúšať, či to zvládne. Zvládol to, presadil sa. Šiel. Bol vytrvalý, tvrdý, neúprosný, kde treba. Neúnavný, nepodplatiteľný.
Vo dne v noci bol v činnosti, cestoval po kraji, nečakane sa zjavoval tam, kde horelo, kde bolo treba vymiesť zaprášené kúty. Agitoval, presviedčal, prosil, hrozil, kričal, zatváral a neveľmi ho zaujímalo, či vždy právom, mal plnú moc, mal dosť odvahy na rozhodnutie a dosť energie pre čin, tak zatváral, krajský Herkules s nadľudskou úlohou vyčistil tisíc Augiášových chlievov. Počas pôsobenia v kraji bol s Frankom ešte lepší priateľ ako býval. Radil sa s ním ako ďalej Frank odobroval, alebo oponoval jeho činom. Boli s Frankom intímnymi , dlhoročnými priateľmi, vídali sa radi, a hoci to nebolo celkom podľa predpisu a poriadku, zasväcoval Franka do všetkých svojich starostí, radil sa s ním o akciách, ktoré chystal, Frank sa stal jeho dôverníkom , neoficiálnym poradcom , jeho čiernym i bielym svedomím. Postupne ako začal stúpať na spoločenskom rebríčku sa ich vzťah s Frankom menil – odcudzovali sa. Mŕtvy sa náhle z ničoho nič ocitol na najvyššom poste v kraji. To Frank považoval za okamih jeho života kedy sa zmenil. Velikáni padli, už mu nijaký kmeň nezacláňal slnko. Týčil sa nad okolím, sám velikán. Velikánov podťal. to znamená, že velikánov možno podťať. Aj jeho, velikána možno podťať. Tam kdesi sa musí začínať jeho zlom, premena jeho osobnosti. Mŕtvy začal byť pyšný, začal sa báť. Bál sa o svoju moc, preto pre seba uzurpoval stále väčšiu právomoc. Bál si sa. Bál si sa stále väčšmi. Bál si sa Galoviča, a napokon si sa bál všetkého a všetkých. .. Myslel si si, že viac moci v rukách - väčšia istota ? Preto si sústreďoval vo svojich rukách stále väčšiu moc, preto si neraz málo dôstojnými prostriedkami upevňoval dobyté postavenie. Začiatkom jeho pádu mohla byť aj skutočnosť, že sa obklopoval ľuďmi, ktorí mu neustále tlačili do hlavy myšlienku o jeho genialite. On si to potom sám začal myslieť. Keď sa stal šéfom kabinetu v krajine na chvíľu mu spadol kameň zo srdca, lebo triumfoval nad svojím politickým sokom. Avšak keď Galovič zaujal miesto na oddelení vnútorných záležitostí, tak sa bál ešte viac a preto bol ešte mocichtivejší. Predtým, keď nemal takú možnosť vykonávať dobro v prospech spoločnosti to robil ako sa len dalo, ale po tom ako získal moc, pomocou ktorej mohol urobiť viac dobro nekonal. Možno preto, že dosiahol to po čom túžil celý život a možno s celkom iných dôvodov. Iste, vždy chcel vyniknúť nad iných, vždy chcel byť prvý na čele. Ale kaď iní – Franka nezaujíma z akých dôvodov – spoznali jeho výnimočnosť, umožnili mu vyniknúť a urobili ho prvým, prestal byť výnimočným a vynikajúcim a prvým, potlačil v sebe práve tie vlastnosti, ktoré ho vyniesli nahor.
Dosiahol, po čom zrejme roky túžil, i keď to nedal na sebe spoznať. Sústredil vo svojich rukách moc. Ale moc nevyužíval. Len ju zneužíval na zabezpečenie ešte väčšej moci. Nestala sa v jeho rukách prostriedkom, stala sa cieľom všetkého jeho snaženia. Chcel aby všetko perfektne fungovalo. Keď niečo nešlo podľa jeho predstáv zobral si to pod palec. A keď to nefungovalo ani tak označil to za sabotáž zameranú proti svojej osobe. Rozhodoval o všetkom , o tom čo je právo, čo nie je právo, vyslovoval suverénne súdy o umení, v ktorom sa nevyznal, dnes viedol poradu o poľnohospodárstve, zajtra o zložitej technológii vodných stavieb ...., rozčúlil sa nad zle fungujúcou železničnou dopravou , sám si ju vzal načas pod dozor a nevyriešil nič. Je len samozrejmé, že v každom prípade boli na vine tí druhí. Tak sa časom v jeho myslení stal celý národ bezhlavou a beztvarou masou, ktorú treba viesť za ručičku , strážiť, trestať, ktorej nemožno dôverovať, ktorá robí všetko napriek, a to jemu napriek, ktorá mu závidí a chce ho znemožniť. Neskôr sa už bál rozhodovať aj o banálnych veciach, bál sa, že urobí chybu, ktorú by mohli zneužiť proti nemu. Napokon sa už bál rozhodnúť o čomkoľvek. Tým zaťatejšie si však upevňoval svoje postavenie, uzurpoval pre seba vždy väčšiu právomoc, sústreďoval vo svojich rukách všetku moc, akú vedel dosiahnuť. Nie aby vládol, toho sa vzdal. Aby sa udržal, aby sa zachoval, cítil sa tak menej zraniteľný, istejší. Aj tak sa bál. Bál sa. Veľmi sa bál jediného človeka, ktorý stál mimo dosahu jeho moci, ktorý mal takisto pevné, ak nie pevnejšie postavenie. Bál sa Galoviča. Boli časy, keď to nevyzeralo, že sa tak strašne bojí. Raz, keď sa mu naskytla príležitosť mohol odstrániť Galovič, ale neurobil to. Nespravil to pretože sa bál o svoje pozície. Bál sa Galoviča? Sotva , Galoviča sa v tom čase nebolo treba báť. Bál sa iného. Bál sa, že odhalením Galovičových chýb vyvolá reťazovú reakciu, že poruší rovnováhu síl vo vedení, že pohýbe škatuľami, a to pokladal za nebezpečné, ak sa raz začne, ktovie kto a pri kom sa skončí? Na sklonku života sa už bál všetkých – aj Franka. Napokon ku koncu sa ten mŕtvy začal Franka báť. Možno vycítil, že Frank o ňom priveľa vie, a uvedomoval si, ako sa to skončilo s tými, o ktorých on priveľa vedel. Ale vtedy sa už bál všetkého a všetkých. Vtedy sa už bál tieňov. A tieňov bolo dosť a stále ich pribúdalo. Štátnik si rád vypil. Zvykol piť s Frankom, ale potom ako sa odlúčili pil aj sám. Zniesol veľa, ale nikdy nevedel kedy má dosť – nepoznal mieru.
Veľakrát z toho vznikli trapné situácie. Problémy a konflikty:
V diele „Ako chutí moc“ sa autor sústreďuje hlavne na dva problémy: 1.Moc a jej vplyv na charakter človeka 2.Politická situácia v čase keď dielo vznikalo
V problémoch doby Mňačko kritizuje obdobie normalizácie, politických procesov a neobmedzenej vlády mocných straníckych funkcionárov. Autorovi sa nesúhlasí s faktom, že o umení môžu rozhodovať ľudia, ktorý sa mu vôbec nerozumejú. Nepáči sa mu, že mocný chcú za každú cenu meniť skutočnosť vo svoj prospech. Novinár, s ktorým bol Frank vtedy v meste na Neve, ten rozhovor opísal. Pravdaže, vyškrtli mu to. O tom, aký bol Lenin, predsa nebude rozhodovať nejaký senilný konteradmirál! Cenzori vedia, aký má byť! A ty, súdruh, nepokúšaj sa tu takým perfídnym spôsobom znižovať veľkosť revolúcie! Politické procesy odsudzuje v epizóde, kde zatvorili Juditinu rodinu. Nechápe ako môžu niekoho posadiť do väzenia za to, že vyslovil, alebo napísal vlastný názor. Dopisoval si s dávnym priateľom, ktorý emigroval do Izraela. V listoch ho otvorene informoval o všetkom, čo sa u nás robí. Ak ste ho poznali, vite, že vedel byť veľmi ironický. Naivne sa domnieval, že u nás existuje čosi ako listové tajomstvo. Pravdaže, jeho listy zachytili, okopírovali, myslím, že to robili s celou korešpondenciou, ktorá prichádzala alebo odchádzala do tej krajiny. Pred súdom isté vety vytrhnuté zo súvislostí mohli naozaj zle pôsobiť. A nemohol poprieť, že ich napísal. Márne sa bránil, že v úplnom texte mali celkom iný zmysel. Vždy ho zahriakli. Písali ste? Napísali ste to? Priznávate sa? To stačí. Rozdrapenosť a nafúkanosť ľudí, ktorí boli pred pár rokmi ničím a zrazu sa stali čelní predstavitelia strany. Tvárili sa, že môžu žiť bez obmedzení, mimo zákona. Žranica sa začala pečenými pstruhmi. Frank sa čudoval. Bol čas hájenia, stanovili ho prísne zákony. Ale zákony zrejme neplatili vždy, všade a pre každého. Najmä nie pre tých, ktorý ich sami vymysleli a odhlasovali.
Hlavnú úlohu hrá však v tomto románe MOC – moc, ktorá dokáže pomáhať, ničiť, odstraňovať, ktorú možno využiť, alebo zneužiť. Mňačko píše, že nevie, či je moc dobrá alebo zlá, píše, že to aká je záleží od povahy človeka, ktorý s ňou pracuje. Moc ty mŕtvy, nie je dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať.
Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohý by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohý preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť. Pár najbližších, ale tí ešte s trpkou príchuťou pochybností a mrchavých spomienok. A preklína ťa vôbec niekto? Nevyjadrujú sa v týchto dňoch aj tí, ktorým si osobne ublížil, že to ani nebola tvoja chyba? Vyše dvadsať rokov si štval, ničil vzdelaného, slušného človeka. Prišiel si dnes vypiť na tvoju pamiatku a myslel to vážne. Nie smútok. Nie nenávisť. Ale neúčasť, ľahostajnosť, ty mŕtvy, ľahostajnosť ťa bude sprevádzať na tvojej zajtrajšej poslednej ceste do zabudnutia. Tvrdí, že moc je veľmi silný omamný prostriedok, droga, ktorá po čase zlomí takmer každý charakter. Slabší charakter zlomí rýchlejšie, silný až po dlhšom čase. Poukazuje na to, že moc podobne ako droga sa po čase stane cieľom celého bytia a snaženia človeka, ktorý je s ňou spätý. Zhromažďuje jej stále viac a viac, má o ňu strach, bojí sa, že by o ňu mal prísť. Mňačko upozorňuje, že na moc treba byť pripravený, pretože ak sa niekto stane zrazu mocným nevie čo s ňou. Nevie ako ju použiť, môže napáchať viac zla ako dobra. Ľudia, ktorí sú pri moci robia chyby. Nikdy však nepripustia, že chybu mohli urobiť oni, vždy sú na vine tí druhí. Je len samozrejmé, že v každom prípade boli na vine tí druhí. Tak sa časom v jeho myslení stal celý národ bezhlavou a beztvarou masou, ktorú treba viesť za ručičku, viesť, strážiť, trestať, ktorej nehodno dôverovať, ktorá robí všetko napriek, a to jemu napriek, ktorá mu závidí a chce ho znemožniť. V posledných rokoch už nedôveroval nikomu, všetci ho zradili, opustili, oklamali, podviedli, na nikoho sa nemohol spoľahnúť. Postupne sa od takýchto ľudí odvracajú všetci. Pre moc a peniaze sú ľudia schopní robiť čokoľvek, nechajú sa podplácať, dajú si hovoriť aký sú geniálny, utápajú sa vo vlastnej dokonalosti. Charakteristika moci by sa dala zhrnúť vetou: Moc ničí, a absolútna moc ničí absolútne. Kompozícia a štýl:
Dielo „Ako chutí moc“ je román skladajúci sa z osemnástich kapitol. Takmer každá kapitola sa začína v prítomnosti a postupne cez Frankove spomienky prechádza do minulosti. Minulosť je zobrazená formou rôznych epizód. Dej románu je ohraničený udalosťou (trojdňový pohrebom), preto metóda, ktorou je román písaný sa nazýva rámcové rozprávanie. Štýl, ktorým je dielo napísané je beletristický. Román je politický pamflet – sám autor ho tak nazval. Román má aj historickú hodnotu, pretože pomerne presne podáva udalosti tej doby.
Keďže Frank je novinár, môže symbolizovať autora, ktorý bol tiež novinár, dá sa dielo nazvať aj ako alegorické. Keď Frank symbolizuje autora, čiže postavu tej doby, mŕtvy štátnik tiež môže symbolizovať akéhokoľvek politika onej doby. Tým, že štátnik nemá žiadne meno je možné, že ho autor použil ako symbol mocou zruinovanej osobnosti. Naturalistický jazyk je príznačný pre väčšinu Mňačkových diel. Nebráni sa používaniu vulgarizmov, čím dosahuje efekt reálnosti, pretože postavy rozprávajú ako by sa dalo očakávať od ľudí ich postavenia a vzdelania. ...počul tlmenú veliteľovu nadávku: zhasni ty hovädo. „Jebú?“ opýtal sa ranený znovu, zbytočne. „Áno.“ „Jebem mu boha! Jebem mu boha!“ uľavil si ranený... Diele sa nájde málo dialógov a opisov, zato je ich tam mnoho prerozprávaných taktiež veľa Frankových úvah, čiže vnútorných monológov. Z básnických prostriedkov sa v románe nachádza veľa rečníckych otázok, ktoré vyslovuje predovšetkým Frank vo svojich úvahách nad životom. Dielu by sa dal prideliť aj prívlastok psychologické, pretože celkom dobre vystihuje premenu osobnosti spôsobenú mocou. Citáty:
1. Kravata, je pravdaže, nevyhnutná pri jeho povolaní, ktoré už dávno znenávidel. Keď si ju viaže pociťuje dokonalú nepotrebnosť svojej existencie. Najlepšie sa cíti v hrubej farebnej košeli a v ošúchanej semišovej bunde.
2. A medzitým ten, čo tu leží mŕtvy, si časom vybudoval povesť najlepšie oblečeného muža v krajine. Iste prestál každé ráno dlhý čas pred zrkadlom, kaď si viazal uzol, kravata sa mu stala symbolom úspechu, fetišom vzostupu, umocnením šarmu – a pre Franka, ktorý ho tak dobre poznal, dôkazom narastajúcej márnivosti.
3. ...mňa ľudia nikdy a nikde neberú na vedomie, akosi patrím k tomu, tisícom som sa už toľko ráz mihol pred očami, ale keby sa niekto kohokoľvek z nich opýtal ako vyzerám, asi by sa len v pomykove zarazil. Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselbladu, to som ja.. . 4. Bol som výrobcom, veľkovýrobcom verejných tvárí, retušérom, dodávateľom, popularizátorom tvárí, súčasťou súkolia, ktoré vytváralo verejné legendy o pomyselnej veľkosti malých, o význame bezvýznamných, o kráse mrzkých.
5. Frank bez aparátu je niktošom, len aparát mu prepožičiava akú-takú dôstojnosť. Keď ho zdravia, tak zdravia objektív, ich úsmevy a slová uznania platia objektívu, šošovke, nie jemu, pred ňou sú ochotní robiť smiešne dôstojné pózy, usmievať sa, keď im je do plaču...
6. väčšiu radosť mal z vyfotografovanej srny či rybárika na konári vŕby ako zo svojej podoby na snímke.
Iných fotografoval rád, keď im to robilo radosť. 7. Mal fantáziu. Jeho snímky i série sršali vynachádzavosťou a vtipom. Bol všade, kde sa čosi zbehlo. Mal rád rušný život, plný drám a zvratov, chcel ho zachytiť v jeho neopakovateľnosti.
8. Keď nemal zameraný objektív nemusel sa nikto pred ním pretvarovať, je to zvláštne, ako ľudia, vtedy takí opatrní na každé slovo, hovorili pred šoférmi a fotografmi bez zábran o všetkom, Frank bol svedkom ich malicherných sporov, ich smiešnych bojov o korytá, ich výbuchov zlosti, intríg, klebiet, ich lakomstva, ich druhej tváre.
9. Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu cnelo za tým, dostať sa medzi nich.
10. Napokon ku koncu sa ten mŕtvy začal Franka báť. Možno vycítil, že Frank o ňom priveľa vie, a uvedomoval si, ako sa to skončilo s tými, o ktorých on priveľa vedel. Ale vtedy sa už bál všetkého a všetkých. Vtedy sa už bál tieňov. A tieňov bolo dosť a stále ich pribúdalo.
11. Šiel. Bol vytrvalý, tvrdý, neúprosný, kde treba. Neúnavný, nepodplatiteľný. Vo dne v noci bol v činnosti, cestoval po kraji, nečakane sa zjavoval tam, kde horelo, kde bolo treba vymiesť zaprášené kúty. Agitoval, presviedčal, prosil, hrozil, kričal, zatváral a neveľmi ho zaujímalo, či vždy právom, mal plnú moc, mal dosť odvahy na rozhodnutie a dosť energie pre čin, tak zatváral, krajský Herkules s nadľudskou úlohou vyčistil tisíc Augiášových chlievov.
12. Ale v tých pohnutých revolučných časoch bol napriek omylom a chybám chlapom na mieste , plným nezničiteľnej energie, elánu- a napriek niekedy zbytočnej tvrdosti - aj rozhľadu a ľudského pochopenia. Neskoršie mal naporúdzi oveľa väčšie možnosti aj prostriedky. Ale to už nebol ten chlap.
13. Boli s Frankom intímnymi , dlhoročnými priateľmi, vídali sa radi, a hoci to nebolo celkom podľa predpisu a poriadku, zasväcoval Franka do všetkých svojich starostí, radil sa s ním o akciách, ktoré chystal, Frank sa stal jeho dôverníkom , neoficiálnym poradcom , jeho čiernym i bielym svedomím. 14. Prestal ho navštevovať aj vo vile na námestí. Necítil sa v Margitinej prítomnosti dobre. Nechcel byť štatistom v komédii, ktorá sa mu pred očami rozvíjala. Margita nebola hocikto, bol im za svedka na sobáši, čože, to nič , ale boli tu staršie a tuhé putá. 15. Ale on, Frank , ho poznal aj iného, keď sa ešte nebál, keď vyhlásil o sebe záväzne a hrdo : Môj život je revolúcia a revolúcia je môj život. Frank si márne láme hlavu.
Nikdy sa už nedozvie, kedy ten mŕtvy zjednodušil základné heslo svojho života na : Ja som revolúcia a revolúcia som ja. 16. Zosnulý býval veliteľom jedného z najlepších partizánskych odriadov, aké v povstaní bojovali. Odvážny, uvážlivý a pokojný v každej situácii. Z každej , i beznádejnej vedel nájsť východisko.
17. Bol rozhodnutý. Bol i panovačný. Vyžadoval železnú disciplínu i tam, kde bola obťažná a zbytočná. Bol márnomyseľný, potrpel si na efektné činy a akcie, ale nehrnul sa do nich bezhlavo a nehnal svojich mužov zbytočne na jatky. Ktovie, či zbytočne, Frank by sa dnes nevedel vysloviť, či zbytočne. Veľmi mu zazlieval, keď na mieste zastrelil chlapca, sopliaka, ktorý zaspal na stráži. Ale neskoršie im Nemci vpadli do boku zato, že im zlyhala stráž. 18. frank, keď tam mladík stál , vyšiel zo svojho úkrytu, zameral na neho objektív – a pomaly nechal ovisnúť aparát bez cvaknutia. „ Som sentimentálny blbec... “ – vynadal si, „ taká snímka .. .“ Nesporne by bola taká snímka obohatením Frankovej tajnej zbierky, ale nemohol to urobiť. 19. Rozhodoval o všetkom , o tom čo je právo, čo nie je právo, vyslovoval suverénne súdy o umení, v ktorom sa nevyznal, dnes viedol poradu o poľnohospodárstve, zajtra o zložitej technológii vodných stavieb ...., rozčúlil sa nad zle fungujúcou železničnou dopravou , sám si ju vzal načas pod dozor a nevyriešil nič. Je len samozrejmé, že v každom prípade boli na vine tí druhí. Tak sa časom v jeho myslení stal celý národ bezhlavou a beztvarou masou, ktorú treba viesť za ručičku , strážiť, trestať, ktorej nemožno dôverovať, ktorá robí všetko napriek, a to jemu napriek, ktorá mu závidí a chce ho znemožniť. 20. Napokon sa už bál rozhodnúť o čomkoľvek. Tým zaťatejšie si však upevňoval svoje postavenie, uzurpoval pre seba vždy väčšiu právomoc, sústreďoval vo svojich rukách všetku moc, akú vedel dosiahnuť. Nie aby vládol, toho sa vzdal. Aby sa udržal, aby sa zachoval, cítil sa tak menej zraniteľný, istejší. Aj tak sa bál. Bál sa. Veľmi sa bál jediného človeka, ktorý stál mimo dosahu jeho moci, ktorý mal takisto pevné, ak nie pevnejšie postavenie. Bál sa Galoviča. 21. Frank si rád vypil, ale nie vždy a s každým, sedieť pri najlepšom koňaku a nemať si pritom čo povedať , to je najväčšia otrava. 22. Tvoj život je nie môžem, tvoj život je musím, smiem a mám.
23. Stačilo, že ju má, kým to s ňou bolo nové, vzácne a neisté priťahovala ho znovu a znovu, potom sa stala jeho vlastníctvom. Začal ju zanedbávať, nepochopil, že takú ženu nemožno zanedbávať.
24. Táto ho chcela celého, nechcela sa deliť s nikým a ničím.
Kariéru ? Lesk ? Postavenie? Neobmedzené prostriedky ? Isteže, ale aj jeho celého, a to nejde. To bol zase jej omyl. Zazlievala mu asi, keď prišiel domov z ďalekej cesty ustatý na smrť, zatiaľ čo ona čakala. Mal sa na ňu vždy usmievať, vždy ju hladkať , rozmaznávať, vždy milovať, .....
25. „ Nič neznesie. Vždy sa to takto skončí. Prepáčte, vypite si , ja sa ešte musím o neho postarať. “ Nežná, pozorná manželka .... ponížila ho, zosmiešnila pred dávnym druhom, ktorý ho poznal aj inakšieho. To chcela.
26. Teda tak ? Frankovi signalizovalo čosi v alkoholom načatej hlave, neblbni, odíď, toto nie je nič pre teba, tu nemáš čo hľadať. Ale neodišiel, sadol si, páčila sa mu, čertovsky sa mu páčila a čo tam po ostatnom. 27. Mala som Vás v hrsti Frank. Mohla som Vás zničiť. Stačilo len čosi naznačiť. Ste hrdý na to, že vidíte všetko. Vtedy v tom lese ste si mysleli, že Vás nik nevidí. Tí, čo mali vidieť, nevideli, ja som videla, Frank. 28. Namiesto mikrofónov bude fotografovať stroje, stroje a ešte nejakú tvár pri nich. Bude cvakať ako cvakal, pracovne sa nič nezmení. Ale inak sa zmení všetko. Aj medzi fotografmi sú prominenti a Frank bol dlho jedným z nich , ba čo viac bol na čelnom mieste. Už nebude. To sa zmení. Frank to cítil už dlhší čas a tuší, že toto je jeho posledný štátny pohreb. 29. Na urémiu môže zomrieť každý. Aj Frank. Aj tí lekári. Aj ten neznámy, čo pošepkal tajomstvo inému neznámemu, keď vychádzali zo smútočnej siene. Štátnik nemôže. Štátnik nesmie. Nijaký štátnik ešte nezomrel na urémiu. Štátnik nemá právo zvoliť si príčinu umrtia. Prinajmenej verejne. Môže umrieť na čokoľvek, to je jeho súkromná vec, ale verejne nesmie.
30. Novinár, s ktorým bol Frank vtedy v meste na Neve, ten rozhovor opísal. Pravdaže, vyškrtli mu to. O tom, aký bol Lenin, predsa nebude rozhodovať nejaký senilný kontreadmirál! Cenzori vedia, aký má byť! A ty, súdruh, nepokúšaj sa tu takým perfídnym spôsobom znižovať veľkosť revolúcie!
31. Frank nepochopil hneď, čo tým chcel povedať. Keď mu svitlo, očervenel. Teda kúpiť si ho chce? Chce si takýmto spôsobom vykúpiť jeho mlčanie? Možno ľutuje, že ho nedal vtedy hneď zavrieť. Teraz to už nemôže urobiť, tak chce svoju chybu napraviť inak. Chce si ho kúpiť.. .
32. Iste, vždy chcel vyniknúť nad iných, vždy chcel byť prvý na čele. Ale kaď iní – Franka nezaujíma z akých dôvodov – spoznali jeho výnimočnosť, umožnili mu vyniknúť a urobili ho prvým, prestal byť výnimočným a vynikajúcim a prvým, potlačil v sebe práve tie vlastnosti, ktoré ho vyniesli nahor. Dosiahol, po čom zrejme roky túžil, i keď to nedal na sebe spoznať.
Sústredil vo svojich rukách moc. Ale moc nevyužíval. Len ju zneužíval na zabezpečenie ešte väčšej moci. Nestala sa v jeho rukách prostriedkom, stala sa cieľom všetkého jeho snaženia.
33. Viedol štrajky. Poburoval ľud na námestí. Chceli ho kúpiť, umlčať, diskreditovať. Nenávideli ho, ale museli ho rešpektovať. Bol všade kde, sa žiadalo chlapov. Keď sa veľké európske vraždenie skončilo, nasadzovali ho vždy tam, kde horelo. Bol komisárom pre obnovu železníc. Bol prísediacim pri zvláštnych súdoch. Bol splnomocnencom pre výkup. Domov vtedy chodieval len kedy-tedy, na skok, funkcie zožrali všetok jeho čas.
34. Velikáni padli, už mu nijaký kmeň nezacláňal slnko. Týčil sa nad okolím, sám velikán. Velikánov podťal. to znamená, že velikánov možno podťať. Aj jeho, velikána možno podťať. Tam kdesi sa musí začínať jeho zlom, premena jeho osobnosti.
35. Ľahko je sa zopsuť, keď má človek na to toľko príležitostí, ako mal on. Ťažko je nezopsuť sa.
36. Je neuveriteľné, ako sa za podobných historických situácií opakujú tie isté chyby. Od čias lovcov mamutov. Človek je ešte vždy vo svojej podstate lovcom mamutov. Tých už dávno niet, ale človek ešte vždy chce uloviť čo najväčší kus mäsa. A všetka civilizácia aj všetka kultúra sú len na to, aby túto jeho prapodstatu maskovali.
37. Každý je nepriateľ.. každý je potenciálnym zradcom. Človek je od prírody zlá, predajná kreatúra. Vašou povinnosťou je prichytiť ho pri čine. Neverte nikomu. Neverte priateľom, neverte bratovi, neverte vlastnej žene. Sami skúmajte každú svoju myšlienku, každý svoj čin. Pochybnosť, zakolísanie sa v našich podmienkach už rovná zrade!
38. A Galovič nezabúda. Nezabúda nikdy. K jednej z Galovičových povinností je nezabúdať. Na nič, nikdy...
39. Žranica sa začala pečenými pstruhmi. Frank sa čudoval. Bol čas hájenia, stanovili ho prísne zákony. Ale zákony zrejme neplatili vždy, všade a pre každého. Najmä nie pre tých, ktorý ich sami vymysleli a odhlasovali.
40. Dopisoval si s dávnym priateľom, ktorý emigroval do Izraela. V listoch ho otvorene informoval o všetkom, čo sa u nás robí. Ak ste ho poznali, vite, že vedel byť veľmi ironický. Naivne sa domnieval, že u nás existuje čosi ako listové tajomstvo. Pravdaže, jeho listy zachytili, okopírovali, myslím, že to robili s celou korešpondenciou, ktorá prichádzala alebo odchádzala do tej krajiny. Pred súdom isté vety vytrhnúté zo súvislostí mohli naozaj zle pôsobiť. A nemohol poprieť, že ich napísal. Márne sa bránil, že v úplnom texte mali celkom iný zmysel. Vždy ho zahriakli.
Písali ste? Napísali ste to? Priznávate sa? To stačí.
41. Nie jeho opustili, on odkopol všetkých, ktorým na ňom záležalo, ktorí ho mali radi, ktorí si ho vážili.
42. Ovládal kraj vypínaním elektriny. Je to iste lepšie ako bajonetmi. Okrem toho predsedal na schôdzach, poradách, gremiálkach, spisoval správy, hlásenia, chodil do terénu, vo dne v noci bol na nohách, málo vtedy spával, všade čosi viazlo, volalo po zákroku, po pomocnej ruke, po rozumnom riešení. Vtedy býval chlap.
43. Kamaráti. Stará partia. Šli s ním a šli za ním. Bol vždy uznávaným, rešpektovaným vodcom. Nikto mu neupieral právo na to postavenie, vyvinulo sa prirodzene, samo.
44. Dobre, to vedel Frank pochopiť. Ale ako on sám k tomu príde? Ale vedel, pravdaže aj to, pridlho sa motal medzi pozlátenými, hoci vždy sedával len na krajíčku stola, čosi z tej pozlátky sa obtrelo aj na neho. Bol to krutý, ale oprávnený odsudok. Vydedili ho. Aj jeho vydedili, nielen niekdajšieho veliteľa. Frank sa prichytil ako si nahlas šepká. Šepkal si nad obrázkom: vrana s pozlátenými nohami.. k svojim sa vrátiť nemôže. A medzi pávmi je a ostane vranou.. . 45. Darmo si nahováral, že ten mŕtvy bol niktoš, s ktorým sa netreba zaoberať, že ho prezrel už dávno a už dávno zatratil, že je mu celkom ľahostajný, že sa dožil konca, aký si zaslúžil. Rozumom to uznával, ale človek sa neskladá len z rozumu, človek sa okrem iného skladá aj zo svojej minulosti a Frankova minulosť bola neodmysliteľná od toho mŕtveho, prežili spolu priveľa, nemalo by nijaký význam popierať to.. 46. Vždy ťa niekto poslúchal, od školskej lavice to tak bolo. Býval som tvojím dlhoročným tieňom, satelitom, držal som sa ťa, vyhľadával, strážil si ťa, a tebe to robilo dobre, veď ani Frank nebýval hocijaký, mal svoju silu, cenu a svoju hrdosť, ale podľahol tvojmu šarmu poddal sa tvojej autorite, bývali ste rovnaký, ale ty si bol vždy prvý, medzi nami dvoma bolo celkom samozrejmé, že ty si a zostaneš vždy prvý.
47. Bál si sa. Bál si sa stále väčšmi. Bál si sa Galoviča, a napokon si sa bál všetkého a všetkých. .. Myslel si si, že viac moci v rukách - väčšia istota ? Preto si sústreďoval vo svojich rukách stále väčšiu moc, preto si neraz málo dôstojnými prostriedkami upevňoval dobyté postavenie.
48. Sláva opíja, sláva je silným omamným prostriedkom. Pre svoju slávu viedli vladári národy do boja, do víťazstva alebo do skazy, pre slávu, popularitu, publicitu sú ľudia schopní urobiť čokoľvek.
Sláva je zárukou nesmrteľnosti, a nesmrteľnosť je ešte stále čímsi, čo mátoží v hlavách ľudí, ak sa cítia čímsi výnimočnými.
49. Moc ty mŕtvy, nie je dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať. Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohý by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohý preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť. Pár najbližších, ale tí ešte s trpkou príchuťou pochybností a mrchavých spomienok. A preklína ťa vôbec niekto? Nevyjadrujú sa v týchto dňoch aj tí, ktorým si osobne ublížil, že to ani nebola tvoja chyba? Vyše dvadsať rokov si štval, ničil vzdelaného, slušného človeka. Prišiel si dnes vypiť na tvoju pamiatku a myslel to vážne. Nie smútok. Nie nenávisť. Ale neúčasť, ľahostajnosť, ty mŕtvy, ľahostajnosť ťa bude sprevádzať na tvojej zajtrajšej poslednej ceste do zabudnutia.
50. Ty si si zvolil svoju cestu. Krutú cestu. Možno najkrutejšiu. Cestu ohromného vypätia – do ničoty. A bdejúci má len jedinú odpoveď, neuspokojivú: MOC KOROMPUJE.
51. Galovičove prejavy sú stále rovnaké. Fádne, suché, frázovité. Zrejme mu ich už roky píše ten istý človek. Frank nevie kto, ale nijaký lúmen to nie je. Galovič vždy mobilizuje. Aj tu bude mobilizovať.
52. Len on sa mohol Galovičovi postaviť, len on sa s ním mohol vysporiadať. Bolo známe, že sa už dávno nenávidia. Pokladali ich za dvoch kohútov na jednom smetisku. Muselo raz medzi nimi dôjsť k prudkej zrážke, to cítili všetci.
53. Bál sa Galoviča? Sotva , Galoviča sa v tom čase nebolo treba báť. Bál sa iného. Bál sa, že odhalením Galovičových chýb vyvolá reťazovú reakciu, že poruší rovnováhu síl vo vedení, že pohýbe škatuľami, a to pokladal za nebezpečné, ak sa raz začne, ktovie kto a pri kom sa skončí?
54. Napokon, o mŕtveho vôbec nejde, keď ide o autoritu kresla, v ktorom sedel. O autoritu funkcie. Kreslo je mŕtve, nech žije kreslo! O kresle len dobre!
55. Galovič nebol chybujúci. Galovič sa za celí čas svojho úradu nedopustil nijakej chyby. Galovič bol monštrum, monštrum s absolútnou morálkou. Bez slabostí. Bez vášní. Možno bez túžob. Tvrdilo sa o ňom, že z nejakej príčiny nemôže spávať? Galovič spal vždy dobre, tvrdo, tuho, ľahol si, zavrel oči a spal. Svedomie, a on by sa dôrazne ohradil proti tomu slovu, mal vždy čisté. A nech to znie akokoľvek čudne nikdy neurobil nijaký krok motivovaný osobnými záujmami. Nemal nijaké osobné záujmy.
Jeho zákonom, jeho – ak sa to tak dá nazvať – vášňou, jeho cťou bola povinnosť. Nevedel, čo je radosť, nevedel, čo je žiaľ.
56. Galovč býval v trojizbovom byte. Odmietol vilu. Verejne vystupoval len nerád. V spoločnosti sa vždy cítil nesvoj. Nevedel sa správať, nevedel jesť, vždy mal zle uviazanú kravatu. Nikam nechodil so ženou, keď už musel na recepciu , či na nejakú slávnosť, vždy šiel sám.
57. Galovič bol stroj na drvenie ľudí. Muž s absolútnou, žulovou morálkou. Bez kazu, bez chyby. Galovič sa nikdy nevyvyšoval nad iných, nenahováral si, že je výnimočný. A predsa bol súhrn jeho cností výnimkou. Galovič bol výnimočný muž.
58. Dobré je dobré, zlé je zlé, medzi tým nie je nič, len pokryteckí intelektuáli, tí mäkkýši s nevyvinutými svalmi sa pokúšajú nahovoriť svetu čosi o zložitosti ľudského vývoja. On, Galovič, im na to nenaletí. Humánne je , čo je pokrokové, a pokrokové je, čo je revolučné.
59. Odhaliť. Usvedčiť. Zneškodniť! Galovič mal veľmi úzky slovník. Pracovný list:
Frank:
1. Kravata, je pravdaže, nevyhnutná pri jeho povolaní, ktoré už dávno znenávidel. Keď si ju viaže pociťuje dokonalú nepotrebnosť svojej existencie. Najlepšie sa cíti v hrubej farebnej košeli a v ošúchanej semišovej bunde.
2. ...mňa ľudia nikdy a nikde neberú na vedomie, akosi patrím k tomu, tisícom som sa už toľko ráz mihol pred očami, ale keby sa niekto kohokoľvek z nich opýtal ako vyzerám, asi by sa len v pomykove zarazil. Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselbladu, to som ja.. . 3. Bol som výrobcom, veľkovýrobcom verejných tvárí, retušérom, dodávateľom, popularizátorom tvárí, súčasťou súkolia, ktoré vytváralo verejné legendy o pomyselnej veľkosti malých, o význame bezvýznamných, o kráse mrzkých.
4. Frank bez aparátu je niktošom, len aparát mu prepožičiava akú-takú dôstojnosť. Keď ho zdravia, tak zdravia objektív, ich úsmevy a slová uznania platia objektívu, šošovke, nie jemu, pred ňou sú ochotní robiť smiešne dôstojné pózy, usmievať sa, keď im je do plaču...
5. väčšiu radosť mal z vyfotografovanej srny či rybárika na konári vŕby ako zo svojej podoby na snímke. Iných fotografoval rád, keď im to robilo radosť. 6. Mal fantáziu. Jeho snímky i série sršali vynachádzavosťou a vtipom. Bol všade, kde sa čosi zbehlo. Mal rád rušný život, plný drám a zvratov, chcel ho zachytiť v jeho neopakovateľnosti.
7. Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu cnelo za tým, dostať sa medzi nich.
8.
Prestal ho navštevovať aj vo vile na námestí. Necítil sa v Margitinej prítomnosti dobre. Nechcel byť štatistom v komédii, ktorá sa mu pred očami rozvíjala. Margita nebola hocikto, bol im za svedka na sobáši, čože, to nič , ale boli tu staršie a tuhé putá. 9. frank, keď tam mladík stál , vyšiel zo svojho úkrytu, zameral na neho objektív – a pomaly nechal ovisnúť aparát bez cvaknutia. „ Som sentimentálny blbec... “ – vynadal si, „ taká snímka .. .“ Nesporne by bola taká snímka obohatením Frankovej tajnej zbierky, ale nemohol to urobiť. 10. Frank si rád vypil, ale nie vždy a s každým, sedieť pri najlepšom koňaku a nemať si pritom čo povedať , to je najväčšia otrava. 11. Dobre, to vedel Frank pochopiť. Ale ako on sám k tomu príde? Ale vedel, pravdaže aj to, pridlho sa motal medzi pozlátenými, hoci vždy sedával len na krajíčku stola, čosi z tej pozlátky sa obtrelo aj na neho. Bol to krutý, ale oprávnený odsudok. Vydedili ho. Aj jeho vydedili, nielen niekdajšieho veliteľa. Frank sa prichytil ako si nahlas šepká. Šepkal si nad obrázkom: vrana s pozlátenými nohami.. k svojim sa vrátiť nemôže. A medzi pávmi je a ostane vranou.. . 12. Darmo si nahováral, že ten mŕtvy bol niktoš, s ktorým sa netreba zaoberať, že ho prezrel už dávno a už dávno zatratil, že je mu celkom ľahostajný, že sa dožil konca, aký si zaslúžil. Rozumom to uznával, ale človek sa neskladá len z rozumu, človek sa okrem iného skladá aj zo svojej minulosti a Frankova minulosť bola neodmysliteľná od toho mŕtveho, prežili spolu priveľa, nemalo by nijaký význam popierať to.. 13. Vždy ťa niekto poslúchal, od školskej lavice to tak bolo. Býval som tvojím dlhoročným tieňom, satelitom, držal som sa ťa, vyhľadával, strážil si ťa, a tebe to robilo dobre, veď ani Frank nebýval hocijaký, mal svoju silu, cenu a svoju hrdosť, ale podľahol tvojmu šarmu poddal sa tvojej autorite, bývali ste rovnaký, ale ty si bol vždy prvý, medzi nami dvoma bolo celkom samozrejmé, že ty si a zostaneš vždy prvý.
Mŕtvy muž:
1. A medzitým ten, čo tu leží mŕtvy, si časom vybudoval povesť najlepšie oblečeného muža v krajine. Iste prestál každé ráno dlhý čas pred zrkadlom, kaď si viazal uzol, kravata sa mu stala symbolom úspechu, fetišom vzostupu, umocnením šarmu – a pre Franka, ktorý ho tak dobre poznal, dôkazom narastajúcej márnivosti.
2. Napokon ku koncu sa ten mŕtvy začal Franka báť. Možno vycítil, že Frank o ňom priveľa vie, a uvedomoval si, ako sa to skončilo s tými, o ktorých on priveľa vedel. Ale vtedy sa už bál všetkého a všetkých. Vtedy sa už bál tieňov.
A tieňov bolo dosť a stále ich pribúdalo.
3. Šiel. Bol vytrvalý, tvrdý, neúprosný, kde treba. Neúnavný, nepodplatiteľný. Vo dne v noci bol v činnosti, cestoval po kraji, nečakane sa zjavoval tam, kde horelo, kde bolo treba vymiesť zaprášené kúty. Agitoval, presviedčal, prosil, hrozil, kričal, zatváral a neveľmi ho zaujímalo, či vždy právom, mal plnú moc, mal dosť odvahy na rozhodnutie a dosť energie pre čin, tak zatváral, krajský Herkules s nadľudskou úlohou vyčistil tisíc Augiášových chlievov.
4. Ale v tých pohnutých revolučných časoch bol napriek omylom a chybám chlapom na mieste , plným nezničiteľnej energie, elánu- a napriek niekedy zbytočnej tvrdosti - aj rozhľadu a ľudského pochopenia. Neskoršie mal naporúdzi oveľa väčšie možnosti aj prostriedky. Ale to už nebol ten chlap.
5. Boli s Frankom intímnymi , dlhoročnými priateľmi, vídali sa radi, a hoci to nebolo celkom podľa predpisu a poriadku, zasväcoval Franka do všetkých svojich starostí, radil sa s ním o akciách, ktoré chystal, Frank sa stal jeho dôverníkom , neoficiálnym poradcom , jeho čiernym i bielym svedomím. 6. Ale on, Frank , ho poznal aj iného, keď sa ešte nebál, keď vyhlásil o sebe záväzne a hrdo : Môj život je revolúcia a revolúcia je môj život. Frank si márne láme hlavu. Nikdy sa už nedozvie, kedy ten mŕtvy zjednodušil základné heslo svojho života na : Ja som revolúcia a revolúcia som ja. 7. Bol rozhodnutý. Bol i panovačný. Vyžadoval železnú disciplínu i tam, kde bola obťažná a zbytočná. Bol márnomyseľný, potrpel si na efektné činy a akcie, ale nehrnul sa do nich bezhlavo a nehnal svojich mužov zbytočne na jatky. Ktovie, či zbytočne, Frank by sa dnes nevedel vysloviť, či zbytočne. Veľmi mu zazlieval, keď na mieste zastrelil chlapca, sopliaka, ktorý zaspal na stráži. Ale neskoršie im Nemci vpadli do boku zato, že im zlyhala stráž. 8. Rozhodoval o všetkom , o tom čo je právo, čo nie je právo, vyslovoval suverénne súdy o umení, v ktorom sa nevyznal, dnes viedol poradu o poľnohospodárstve, zajtra o zložitej technológii vodných stavieb ...., rozčúlil sa nad zle fungujúcou železničnou dopravou , sám si ju vzal načas pod dozor a nevyriešil nič. Je len samozrejmé, že v každom prípade boli na vine tí druhí. Tak sa časom v jeho myslení stal celý národ bezhlavou a beztvarou masou, ktorú treba viesť za ručičku , strážiť, trestať, ktorej nemožno dôverovať, ktorá robí všetko napriek, a to jemu napriek, ktorá mu závidí a chce ho znemožniť. 9. Napokon sa už bál rozhodnúť o čomkoľvek.
Tým zaťatejšie si však upevňoval svoje postavenie, uzurpoval pre seba vždy väčšiu právomoc, sústreďoval vo svojich rukách všetku moc, akú vedel dosiahnuť. Nie aby vládol, toho sa vzdal. Aby sa udržal, aby sa zachoval, cítil sa tak menej zraniteľný, istejší. Aj tak sa bál. Bál sa. Veľmi sa bál jediného človeka, ktorý stál mimo dosahu jeho moci, ktorý mal takisto pevné, ak nie pevnejšie postavenie. Bál sa Galoviča. 10. Iste, vždy chcel vyniknúť nad iných, vždy chcel byť prvý na čele. Ale kaď iní – Franka nezaujíma z akých dôvodov – spoznali jeho výnimočnosť, umožnili mu vyniknúť a urobili ho prvým, prestal byť výnimočným a vynikajúcim a prvým, potlačil v sebe práve tie vlastnosti, ktoré ho vyniesli nahor. Dosiahol, po čom zrejme roky túžil, i keď to nedal na sebe spoznať. Sústredil vo svojich rukách moc. Ale moc nevyužíval. Len ju zneužíval na zabezpečenie ešte väčšej moci. Nestala sa v jeho rukách prostriedkom, stala sa cieľom všetkého jeho snaženia.
11. Viedol štrajky. Poburoval ľud na námestí. Chceli ho kúpiť, umlčať, diskreditovať. Nenávideli ho, ale museli ho rešpektovať. Bol všade kde, sa žiadalo chlapov. Keď sa veľké európske vraždenie skončilo, nasadzovali ho vždy tam, kde horelo. Bol komisárom pre obnovu železníc. Bol prísediacim pri zvláštnych súdoch. Bol splnomocnencom pre výkup. Domov vtedy chodieval len kedy-tedy, na skok, funkcie zožrali všetok jeho čas.
12. Velikáni padli, už mu nijaký kmeň nezacláňal slnko. Týčil sa nad okolím, sám velikán. Velikánov podťal. to znamená, že velikánov možno podťať. Aj jeho, velikána možno podťať. Tam kdesi sa musí začínať jeho zlom, premena jeho osobnosti.
13. Bál si sa. Bál si sa stále väčšmi. Bál si sa Galoviča, a napokon si sa bál všetkého a všetkých. .. Myslel si si, že viac moci v rukách - väčšia istota ? Preto si sústreďoval vo svojich rukách stále väčšiu moc, preto si neraz málo dôstojnými prostriedkami upevňoval dobyté postavenie.
14. Bál sa Galoviča? Sotva , Galoviča sa v tom čase nebolo treba báť. Bál sa iného. Bál sa, že odhalením Galovičových chýb vyvolá reťazovú reakciu, že poruší rovnováhu síl vo vedení, že pohýbe škatuľami, a to pokladal za nebezpečné, ak sa raz začne, ktovie kto a pri kom sa skončí?
Galovič:
1. A Galovič nezabúda. Nezabúda nikdy. K jednej z Galovičových povinností je nezabúdať. Na nič, nikdy...
2. Galovičove prejavy sú stále rovnaké. Fádne, suché, frázovité. Zrejme mu ich už roky píše ten istý človek. Frank nevie kto, ale nijaký lúmen to nie je. Galovič vždy mobilizuje. Aj tu bude mobilizovať.
3. Galovič nebol chybujúci. Galovič sa za celí čas svojho úradu nedopustil nijakej chyby.
Galovič bol monštrum, monštrum s absolútnou morálkou. Bez slabostí. Bez vášní. Možno bez túžob. Tvrdilo sa o ňom, že z nejakej príčiny nemôže spávať? Galovič spal vždy dobre, tvrdo, tuho, ľahol si, zavrel oči a spal. Svedomie, a on by sa dôrazne ohradil proti tomu slovu, mal vždy čisté. A nech to znie akokoľvek čudne nikdy neurobil nijaký krok motivovaný osobnými záujmami. Nemal nijaké osobné záujmy. Jeho zákonom, jeho – ak sa to tak dá nazvať – vášňou, jeho cťou bola povinnosť. Nevedel, čo je radosť, nevedel, čo je žiaľ.
4. Galovč býval v trojizbovom byte. Odmietol vilu. Verejne vystupoval len nerád. V spoločnosti sa vždy cítil nesvoj. Nevedel sa správať, nevedel jesť, vždy mal zle uviazanú kravatu. Nikam nechodil so ženou, keď už musel na recepciu , či na nejakú slávnosť, vždy šiel sám.
5. Galovič bol stroj na drvenie ľudí. Muž s absolútnou, žulovou morálkou. Bez kazu, bez chyby. Galovič sa nikdy nevyvyšoval nad iných, nenahováral si, že je výnimočný. A predsa bol súhrn jeho cností výnimkou. Galovič bol výnimočný muž.
6. Dobré je dobré, zlé je zlé, medzi tým nie je nič, len pokryteckí intelektuáli, tí mäkkýši s nevyvinutými svalmi sa pokúšajú nahovoriť svetu čosi o zložitosti ľudského vývoja. On, Galovič, im na to nenaletí. Humánne je , čo je pokrokové, a pokrokové je, čo je revolučné.
7. Odhaliť. Usvedčiť. Zneškodniť! Galovič mal veľmi úzky slovník. Vdova:
1. Tvoj život je nie môžem, tvoj život je musím, smiem a mám.
2. Táto ho chcela celého, nechcela sa deliť s nikým a ničím. Kariéru ? Lesk ? Postavenie? Neobmedzené prostriedky ? Isteže, ale aj jeho celého, a to nejde. To bol zase jej omyl. Zazlievala mu asi, keď prišiel domov z ďalekej cesty ustatý na smrť, zatiaľ čo ona čakala. Mal sa na ňu vždy usmievať, vždy ju hladkať , rozmaznávať, vždy milovať, .....
3. „ Nič neznesie. Vždy sa to takto skončí. Prepáčte, vypite si , ja sa ešte musím o neho postarať. “ Nežná, pozorná manželka .... ponížila ho, zosmiešnila pred dávnym druhom, ktorý ho poznal aj inakšieho. To chcela.
4. Mala som Vás v hrsti Frank. Mohla som Vás zničiť. Stačilo len čosi naznačiť. Ste hrdý na to, že vidíte všetko. Vtedy v tom lese ste si mysleli, že Vás nik nevidí. Tí, čo mali vidieť, nevideli, ja som videla, Frank. Systém:
1. Na urémiu môže zomrieť každý. Aj Frank. Aj tí lekári. Aj ten neznámy, čo pošepkal tajomstvo inému neznámemu, keď vychádzali zo smútočnej siene. Štátnik nemôže. Štátnik nesmie. Nijaký štátnik ešte nezomrel na urémiu. Štátnik nemá právo zvoliť si príčinu umrtia. Prinajmenej verejne.
Môže umrieť na čokoľvek, to je jeho súkromná vec, ale verejne nesmie.
2. Keď nemal zameraný objektív nemusel sa nikto pred ním pretvarovať, je to zvláštne, ako ľudia, vtedy takí opatrní na každé slovo, hovorili pred šoférmi a fotografmi bez zábran o všetkom, Frank bol svedkom ich malicherných sporov, ich smiešnych bojov o korytá, ich výbuchov zlosti, intríg, klebiet, ich lakomstva, ich druhej tváre.
3. Novinár, s ktorým bol Frank vtedy v meste na Neve, ten rozhovor opísal. Pravdaže, vyškrtli mu to. O tom, aký bol Lenin, predsa nebude rozhodovať nejaký senilný kontreadmirál! Cenzori vedia, aký má byť! A ty, súdruh, nepokúšaj sa tu takým perfídnym spôsobom znižovať veľkosť revolúcie!
4. Je neuveriteľné, ako sa za podobných historických situácií opakujú tie isté chyby. Od čias lovcov mamutov. Človek je ešte vždy vo svojej podstate lovcom mamutov. Tých už dávno niet, ale človek ešte vždy chce uloviť čo najväčší kus mäsa. A všetka civilizácia aj všetka kultúra sú len na to, aby túto jeho prapodstatu maskovali.
5. Každý je nepriateľ.. každý je potenciálnym zradcom. Človek je od prírody zlá, predajná kreatúra. Vašou povinnosťou je prichytiť ho pri čine. Neverte nikomu. Neverte priateľom, neverte bratovi, neverte vlastnej žene. Sami skúmajte každú svoju myšlienku, každý svoj čin. Pochybnosť, zakolísanie sa v našich podmienkach už rovná zrade!
6. Žranica sa začala pečenými pstruhmi. Frank sa čudoval. Bol čas hájenia, stanovili ho prísne zákony. Ale zákony zrejme neplatili vždy, všade a pre každého. Najmä nie pre tých, ktorý ich sami vymysleli a odhlasovali.
7. Dopisoval si s dávnym priateľom, ktorý emigroval do Izraela. V listoch ho otvorene informoval o všetkom, čo sa u nás robí. Ak ste ho poznali, vite, že vedel byť veľmi ironický. Naivne sa domnieval, že u nás existuje čosi ako listové tajomstvo. Pravdaže, jeho listy zachytili, okopírovali, myslím, že to robili s celou korešpondenciou, ktorá prichádzala alebo odchádzala do tej krajiny. Pred súdom isté vety vytrhnúté zo súvislostí mohli naozaj zle pôsobiť. A nemohol poprieť, že ich napísal. Márne sa bránil, že v úplnom texte mali celkom iný zmysel. Vždy ho zahriakli. Písali ste? Napísali ste to? Priznávate sa? To stačí.
8. Ty si si zvolil svoju cestu. Krutú cestu. Možno najkrutejšiu. Cestu ohromného vypätia – do ničoty. A bdejúci má len jedinú odpoveď, neuspokojivú: MOC KOROMPUJE.
9. Napokon, o mŕtveho vôbec nejde, keď ide o autoritu kresla, v ktorom sedel. O autoritu funkcie. Kreslo je mŕtve, nech žije kreslo! O kresle len dobre!
10.
Sláva opíja, sláva je silným omamným prostriedkom. Pre svoju slávu viedli vladári národy do boja, do víťazstva alebo do skazy, pre slávu, popularitu, publicitu sú ľudia schopní urobiť čokoľvek. Sláva je zárukou nesmrteľnosti, a nesmrteľnosť je ešte stále čímsi, čo mátoží v hlavách ľudí, ak sa cítia čímsi výnimočnými.
11. Moc ty mŕtvy, nie je dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať. Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohý by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohý preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť. Pár najbližších, ale tí ešte s trpkou príchuťou pochybností a mrchavých spomienok. A preklína ťa vôbec niekto? Nevyjadrujú sa v týchto dňoch aj tí, ktorým si osobne ublížil, že to ani nebola tvoja chyba? Vyše dvadsať rokov si štval, ničil vzdelaného, slušného človeka. Prišiel si dnes vypiť na tvoju pamiatku a myslel to vážne. Nie smútok. Nie nenávisť. Ale neúčasť, ľahostajnosť, ty mŕtvy, ľahostajnosť ťa bude sprevádzať na tvojej zajtrajšej poslednej ceste do zabudnutia.
Citovaná literatúra:
1. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 13
2. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 21
3. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 13
4. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 29
5. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 72
6. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 202
7. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 196
8. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 201
9. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 90
10. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 85
11. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 91
12. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 98
13.
Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 219
14. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 220
15. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 218
16. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 219
17. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 217
18. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 220
19. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 221
20. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 159
21. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 222
22. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 8
23. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 58
24. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 42
25. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 42
26. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 138
27. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 204
28. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 131
29. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 77
30. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 79
31. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 212
32. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 33
33. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 114
34. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 175
35. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 168
36. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 206
37. Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 78
38.
Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968. ...str. 62
Bibliografia:
Mňačko, Ladislav: Ako chutí moc; Vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov:BA;1968
Kolektív autorov: Encyklopédia slovenských autorov dvadsiateho storočia; Slovenské pedagogické
nakladateľstvo:BA;1994
Internet: www.zoznam.sk; vyhľadávanie slova Mňačko.
|
