František Hečko
Hečko sa narodil na majetku svojho starého otca, zámožného roľníka v malej dedinke Suchá nad Parnou v roku 1905. Jeho otec sa oženil s chudobnou sirotou a tým sa vzoprel vôli rodičov, preto sa rozhodli rodičovský dom opustiť. V osade Vlčia Dolina si kúpili dom a niekoľko menších vinohradov.
Maďarskú ľudovú školu vychodil František Hečko v rodnej obci, slovenskú Meštiansku školu absolvoval v Bratislave. Odborné vzdelanie získal vo Vinársko-ovocinárskej škole v Bratislave a v Hospodárskej škole v Košiciach, kde roku 1926 zmaturoval. Vystriedal rôzne zamestnania, v ktorých získal bohaté skúsenosti pre literárnu tvorbu. Bol hospodárskym adjunktom na veľkostatku, dlhé roky organizačným úradníkom a revízorom Ústredného družstva v Bratislave, redaktorom hospodárskych a ľudovýchovných časopisov (Hospodársky obzor, Roľnícke noviny), družstevných kalendárov, prednostom revízneho oddelenia Úverových družstiev.
Po oslobodení sa stal ľudovýchovným referentom Matice slovenskej v Martine, redaktorom rozličných matičných periodík a edícií (Matičné čítanie), šéfredaktorom Matičného čítania.
Napísal množstvo článkov národno-hospodárskeho, ľudovýchovného a kultúrneho charakteru. Žil vo viacerých mestách Slovenska, ale svoj život dožil v Martine v roku 1960, kde je aj pochovaný.
Prvé literárne pokusy uverejňoval v druhej polovici 20. rokov pod pseudonymom Rastislav Zvončiansky. Do literatúry vstúpil ako básnik.
Tvorba
Svoju prvú zbierku Vysťahovalci, venovanú "drotárskej zemi" a stvárňoval v nej sociálne i osobné témy, zostavil práve preto, aby poukázal na spoločenské problémy, biedu, nezamestnanosť a pohoršoval sa nad sociálnou nespravodlivosťou a vysťahovalectvom. V zbierke zaznieva hlas protestu a vzbury.
Zbierka Na pravé poludnie (1942) svedčí o dokonalejšom ovládnutí básnického remesla a o rozšírení výrazových prostriedkov. Básnik sa zbavil pocitov rozorvanosti a sociálnej neistoty.
Koniec vojny a oslobodenie privítal básnickou zbierkou Slovanské verše (1946). Je to cyklická skladba, v ktorej každému zo slovanských národov venoval jednu báseň.
V roku 1948 vydal rozsiahly román Červené víno. Jeho dej situoval z väčšej časti do rodného kraja. Na osudoch troch generácií rodiny Habdžovcov ukazuje spoločenské premeny, ktorými prešiel slovenský vidiek od začiatku nášho storočia do prvých rokov buržoáznej republiky. Za prototyp románovej rodiny mu poslúžila vlastná rodina a za postavou Mareka Habdžu sa skrýva sám autor.
Hečkov druhý román Drevená dedina (1951), je zhodnotená ako dielo socialistického realizmu. Tu rozoberá problematiku združstevňovania. Os deja tvoria aj tu osudy troch generácií roľníckej rodiny, spojené početnými niťami s ostatnými postavami dedinského prostredia a vzdelanejšieho okolia. Zúžené poňatie človeka je viditeľné najmä na negatívnych postavách, ktoré sú najmenej presvedčivé. Rozprávanie v Drevenej dedine nemá takú expresivitu a poetickú silu ako v predošlom diele. Autor sa vzdal väčšiny štylistických prostriedkov umožňujúcich subjektivizáciu rozprávania a hlboký prienik do života a ľudskej duše sa splytčil.
Jednotlivé oblasti Hečkovho celoživotného diela predstavujú svojou spoločenskou a osobnou motiváciou, ako aj funkčným zameraním organický celok. Od básní cez romány po tematicky a žánrovo rozmanitú publicistiku rezonujú v ňom kritické dobové problémy, ktoré autor intenzívne prežíval a stvárňoval z hľadiska pokrokových ideí. Svojimi dielami pomáhal odkrývať nové javy a stránky skutočnosti, formovať a aktivizovať vedomie čitateľov v duchu potrieb socialistickej spoločnosti.
Červené víno (postavy a dej)
Hlavní hrdinovia:
Michal Habdža – otec Urbana, je to hrdý a tvrdohlavý starec, záleží mu hlavne viac na majetku než na cti, je pán domu v Zelenej Mise.
Urban Habdža – najstarší syn Michala, ústredná postava celého deja, pracovitý, húževnatý a odhodlaný vzoprieť sa rodičovskej vôli urobiť z neho pána hornej izby v dome.
Kristína Habdžová, rodená Svätá – žena Urbana, pekná, milá, pracovitá, ale chudobná sirota, ktorá bezhranične miluje svojho muža.
Marek Habdža – syn Urbana, teda vnuk Michala, ktorý ho nemá rád, pretože je narodený až po svadbe, no v dospelosti si ho obľúbi a odkáže mu polovicu dedičstva.
Lucia Bolebruchová – dcéra Silvestra Bolebrucha, je pekná, šikovná, bohatá, ľúbi Mareka a v závere románu sa vzprieči vlastnej otcom stanovenej budúcnosti.
Ďalšie postavy:
Veronika Habdžová – hrdá, lakomá, navonok pobožná žena Michala.
Prababička Alojza Kristová, rodená Hržičová – je láskavá, stelesňuje pokoj, vyrovnanosť, má jasný pohľad na osudy svojich detí a vnúčat, snaží sa im pomáhať, má prirodzenú autoritu.
Jozefka Habdžová- dcéra Michala, neskôr sa vydá za Rochusa a spolu vlastnia krčmy v okolí.
Mikuláš Habdža – syn Michala, ovplyvnený vojnou a nadobudnutým bohatstvom z potravinárskeho družstva.
Rochus Svätý – oženil sa s Jozefkou, po vojne kupuje krčmy a z nich bohatne. Tým sa stáva nemilosrdným pred vlastnou rodinou.
Magdalénka Habdžová – dcéra Urbana, zaľúbená do Jožka Bolebrucha, syna Silvestra, ktorého si vezme za muža.
Silvester Bolebruch – prezývaný tiež Veľký Silvester, boháč vo Vlčindole, sused Urbana, jeho najúhlavnejší nepriateľ.
Šimon Pančucha – pomstychtivý spoločník Silvestra, nemá deti.
Oliver Ejhledjefka – Urbanov kamarát, veľa pije, a preto bije svoju manželku Filoménu.
Starý Tomáš Slivnický – v pravej podstate starosta Vlčindola, všetci obyvatelia majú pred ním rešpekt.
Štefan Červík – prezývaný Nehreš, pretože hanlivé slová sú mu veľmi blízke, je poštár, v závere románu je nositeľom deja, usmerní Lucku a Mareka k spoločnej svadbe.
Leopold Vosajnor – prvý učiteľ vo vlčindolskej škole, je zákerný, nechá sa zlákať na hanebnosti za peniaze od Silvestra.
Koloman Mókuš – druhý učiteľ vo Vlčindole, kvôli nemu šiel Marek študovať na vinohradnícku strednú odbornú školu.
