Jazykový plán
Tento román zaraďujeme ako sociálny, keďže zachytáva život bežných ľudí, vinohradníkov. Historickým a kronikárskym ho posudzujeme kvôli presnému opisu dejín a života v tej dobe. Vojna, maloroľnístcvo, združovanie sa do spolkov alebo ľúbostný je preto, lebo tu nachádzame lásku každej podoby. Rodičovskú, súrodeneckú, manželskú a mileneckú. Za generačný ho označujeme pre opis troch osudov patrialchárnych generácii rodiny Habdžovcov. Tento román je tiež spoločenský, keďže vykresľuje spoločnosť a jej vzťahy k jednotlivcom, nachádzame tam náznaky vysťahovalectva do Ameriky a Francúzska. Hečko píše o známom prostredí a postavách, pretože si ich vytvoril podľa skutočnej predlohy. Sám sa stotožňuje s Marekom a svojho otca charakterizuje ako Michala Habdžu. Preto môžeme román nazvať autobiografickým. Červené víno pokladáme za román, ktorý využíva prvky psychologizácie. Autor do hĺbky vykresľuje charaktery postáv a zaoberá sa ich motívmi konania. Počas celého deja sa povahy postáv vyvíjajú. Za postavu s najlepším vnútorným vývinom považujeme Mareka. Vo väčšine románu autor zobrazuje prostredie prírody, preto sa prejavuje ako román s prvkami naturizmu.
Autor fantázii medze nekládol, a preto sú názvy obcí, miest a mená postáv príznačné k ich vlastnostiam (napr. Veľký Silvester Bolebruh – bohatý, srditý a vlastnosťami veľký muž).
František Hečko patrí medzi autorov tvoriacich po druhej svetovej vojne. Jeho literatúru ale zaraďujeme k medzivojnovej. Využíva staré tradície, jeho hlavným hrdinom je muž, prelína epiku s lyrikou a vojne sa nevenuje priamo, iba cez postavy.
Román je rámcovaný prírodou, o ubiehajúcom čase sa dozvedáme len zo striedania dňa a noci, ako odrastajú deti, ale takým hlavným dátumom bol atentát na Františka Ferdinada, od ktorého s presnosťou vieme určiť začiatok vojny a na zintenzívnenie zážitku z tej doby využíva rôzne jazykové prostriedky: čechizmus v piesňach, maďarské slová, veršíky z piesní, ale i elipsy, ktoré zvýrazňujú myšlienky, metafory, epitetá, alegórie, perifrázy, symboly, pričom za najväčší určíme červené víno ako symbol hojnej úrody, paradox, kedy za najväčšiu iróniu považujeme smrť Urbana Habdžu a Kristíny, pretože citujem Jána Števčeka
„ Teda takáto je „poetická spravodlivosť“ románu: tí, čo činili dobre, odchádzajú zo života nenápane, a naopak, tí, ktorým bol život malý a úzky pre rozpínavosť, zostávajú pred čitateľom ako živé výkričníky nedopovedaných životov!“.
Využíval klimax - gradáciu, keď v kapitole Strašná noc gradoval nešťastie v dome Habdžovcov. Taktiež sa v románe vynímajú aj:
- archaizmy: hepka, haža, lagan, hrotok,
- historizmy: žandár, putňa,
- profesionalizmy: preš, kadečka, štvrták, putňa.
Citácie
Úvodné stránky sa začínajú týmito slovami:
„Ach, ty môj Vlčindol vínorodý!
Všetko v tebe je úrodné a plodné: hrozno sa nalieva muštom, slivky bronejú nabelaso, marielist vonia pod oblokmi, vtáci pletú si hniezda v živých plotoch! Chrániš a opatruješ nevypovedateľné oddanosti a lásky. Ale máš v sebe i mnoho desného, čo kruší: mrazy a ľadovce, cudzopasné huby a vošky, pravoty a dražby... a zo všetkého toho sú najstrašnejšie... odporne zapáchajúce rozklady živých ľudí, ktorým vytiekla zo sŕdc všetka drahocenná láska k blížnemu...“
„Stačí nazrieť aj do domácnosti Olivera Ejhledjefku a Silvestra Bolebrucha. Prvý si tlčie ženu, keď sa napije, hoci ani nie veľmi, koľko by zdržala, a druhý si ju bije, keď je triezvy, lebo opitého sa ho nebojí. A prečo? Jeden nepriamo a druhý priamo pre Urbana Habdžu. “
„Pomer starého Michala Habdžu ku Kristíne, odkedy ju spoznal, bol vždy nepriateľský. No slovo „nepriateľský“ dobre neprilieha. Výstižnejšie sú slová „neprekonateľne nesympatický“.“
„A modlitba sama nepomáha, keď sa nezosobáši s robotou. Porekadlo „Modli, lebo nemodli sa, z prázdnej misy nenaješ sa!“ – je ako ušité na tento prípad, o ktorý tu ide. “
„Láska obnovuje a robota udržuje život na zemi. A mravný zákon ho prečisťuje, aby sa nezaparil od vnútornej horúčosti, aby nezhnil na svetskom hnojisku.“
„Habdžovci odjakživa žijú prudko ako teplokrvné kone: prudko víťazia a prudko padajú. Ale vyjdú si na svoje, neoklame ich mocná zákonitosť, ktorá riadi tento svet, neoklame ich ani v jedle ani v pití ani v robote ani v láske.“
Román sa končí akoby oslavným prejavom:
„Ach, ty Zelená Misa čakajúca!
Stáročia hrubneš v ťarchavosti a stáročia sa uzdravuješ v šestonedelí, lebo žiješ život spravodlivý a pokladáš za hriech vylievať svoje semeno pomimo kalicha, v ktorom v podobe pracujúceho chlebového cesta sa kvasí dobré dielo života.“
Názor na dielo
Keď som čítala tento román, bola som v tej dobe, rozmýšľala som ako postavy, vedela by som prestaviť skutočnú dedinku Vlčindol. Polia, práca vo vinohradoch na mňa pôsobili takmer skutočne. Páčilo sa mi, ako autor opisoval rôzne situácie do detailov a nič mu neuniklo. Alebo aj ako dokázal vytvoriť zaujímavú zápletku, takže som do poslednej stránky nevedela, ako sa to skončí. Jeho postavy boli príjemne prepracované, napríklad ako sa z malého plachého žiačika stal študent na akadémii dosahujúci úctyhodné výsledky. Páčila sa mi aj postava prababičky. Jej pomoc v najhorších chvíľach a tým spôsobená i jej smrť, nakoniec zlomila aj starého hrdého Michala Habdžu a zmenila jeho konanie. Chválim aj rámcovanie diela, ako Lucia s Marekom tiež odišli, ako to urobila generácia pred nimi. Autor nechal otvorený koniec, ja si tak môžem domyslieť ako by to asi pokračovalo.
Čo sa mi však nepáčilo, bola tretia časť románu. Z prvých dvoch častí som si privykla na prostredie prírody a na Tulipáne mi to chýbalo. Skritizovala by som aj usmerňovanie deja ku koncu, keď mám pocit, že na každej strane umrie nejaká postava.
