A keďže Orieška nič netuší, povie mu, že je to jeho dcéra Miluša, národovkyňa a vzdelaná dievčina.
Vychovával ju v duchu hela Cicera a Themistoklea: „Nech Rím, nech Atény skazu vezmú, nech sa zrútia všetky bašty, domy, paláce a mestá, nech sa spustoší celá krajina, jestli len ľud – národ živý nezahynul, tak ani vlasť ešte nezahynula.“
Dochádza tu k dyleme, lebo aj Rohon, aj Ľudovít idú žiadať o Milušinu ruku Oriešku. Ľudovít sa zdôverí otcovi, že nechce „grófku“, ale obyčajné dievča.
„Ach apko, či sme my azda dáki iní tvorovia na zemi nežli ten dobrý ľud? Či ho večne máme lem zberbou prezývať a v nemúdrej pýche nad ním sa nadýmať, pretože nám prajný viac nadelil osud? Či nie je on náš ľud pracovití, tichý? Ó, bár by sme sa už raz tej sprostej pýchy sprostili a toho záhubného bludu, že mi nepatríme k slovenskému ľudu, trebárs: jeho krvavých mozoľov žijeme – A to vlastenectvom ešte menujeme, keď ho opúšťame v biede, v ktorej stone!“
No nakoniec sa všetko vyjasní a Ľudovít sa dozvie celú pravdu o grófke. Láska si predsa našla svoju cestu.


Poznámka: Autor tu otvorene hlása priateľstvo s maďarským národom podľa orientácie Novej školy slovenskej. „Sláva Slovákom i Maďarom statočným!“.