„V tomto veku nešťastnom bol v Uhorsku jeden pán mocný, veľký, slávny a najdokonalejší. Ako anjel mocný nad mocnými diablami panoval Matúš Trenčiansky nad brehmi Váhu; a sídlo tohoto orla veľkého boli mocné, nedobytné hradby Trenčianského zámku. Od kriváňa až po vtok Váhu do Dunaja sa rozprestieralo jeho držanie, siahajúc do širokosti od hraníc moravských až po Nitru.“
„Ľud môj – ľud môj najdrahší čos’ urobil mena tvojich slávnych dedov hodné? Kde máš znaky života od čias bitky poslednej na poliach bratislavských? Ako keby bol zvon z veže tejto do Váhu mrštil, ktorý by na hrbe hentom skalnom pod krajinou baštou posledných hlas vydal a naplniac sa vo Váhu hlienom a pieskom, na veky umĺkol; tak sa mi zdá odznelým byť život ľudu slovenského od časov osudných pádu veľkomoravského!.. .. Aziatom slúži zem slovenská za hinčovku a my Slováci sme doteraz iba stromy boli, na ktorých sa hinčovalo pokolenie hanebné! Ha – má to aj diaľ ešte tak byť?“
„Sotva sa však zjavil Orol Trenčiansky, poukrývali sa škrekľaví vtáci do svojich dier a hniezd. Ako blesk hromu preráža oblaky aj tie najhustejšie: tak Matúš svojou prítomnosťou porozrážal na všetky štyri strany sveta nepriateľov svojich.“
Autor sa často odvoláva na osud (lós) „.. čo bolo vlastne napísané v knihe osudov ľudských, pre Víta a Ľudmilu odložených.“.