Jozef Miloslav Hurban Olejkár

(Tatran, 1971, Bratislava)

Povesť zo začiatku 14. st.
Postavy: Hrabovec (olejkár), jeho žena Milada, ich dcéra Ľudmila, pomocník a Ľudmilin milý Vít,zlatník, Matúš Čák Trenčianský

Dej:
Olejkár Hrabovec je v celom kraji veľmi vážený – pospolitý ľud si ho jako vyššiu bytosť ctil. „… jeho umenie je znať prírodu a jeho rozkoš bývať v nej.“ Hrabovec spolu so zlatníkom pripravujú na Matúša Čáka atentát. Zlatník dá Hrab. dýku, ktorú má otráviť a spolu s otráveným voskom a olejmi ju podarovať Matúšovi.
Vít je zaľúbený do Ľudmili, ale Hrab. im ich lásku zakazuje.“…čo je krása tých bohatých panien po zámkoch proti anjelskej kráse a spanilosti tej horskej ruže, Ľudmili mojej?“ No Milada im ju tajne oddobrý.
Po smrti Ondreja III. Matúš dosadzuje na trón uhorský Václava III.
Hrabovec pošle Víta za Matúšom zaniesť otrávené predmety, no Vít nevie o tom, že sú otrávené. Po ceste sa zastaví v krčme. Tam ho prepadnú zbojníci (Matúšoví neprajníci) a okradnúho. Zachránia ho Važecký a Janko Zlatovský. Neskôr ich, ale zajme zlatník. Vit beží domov do Hrab. pracovne. Tu si tajne vypočuje rozhovor Hrabovca a zlatníka. Dohadujú sa jako zabiť arcibiskupa Ilmura, Matúšovho priateľa, i samotného Matúša. Hovoria aj o zabránení sobášu Ľudmili s Vítom. Vít sa ešte ani po ich odchode nemôže z toho spamätovať. Beží za Ľudmilou, všetko jej rozpovie a chce ju ukryť u svojho otca - pustovníka. Vít ide za Matúšom k Váhu, aby ho vystríhal pred smrťou jeho i Ilmurovou i před záškodnictvom zlatníka aj Hrab. Na dôkaz dá Vít vypiť Matúšov vonný olej od Hrab. psovi, ktorý hneď zomrie.
Matúš vtrhne k zlatníkovi – richtárovi mesta. Ten chcel práve otráviť Važeckého a Zlatovského vo väzení. Matúš ich zachráni a zajme zlatníka. Má však strach o Ilmura, ktorý je v Ostrihome.
Vít spolu s Ľudmilou chce ujsť cez hranice do Čiech, ale chytia ich.
Felicián, Čákov hodnostár príde zatknúť Hrabovca domov, ale ten nie je doma (išiel do Ostrihomu zabiť Ilmura), doma nachádza iba Miladu. Kedysi bol a ešte aj je do nej zaľúbený, ale aj tak ju zobere so sebou.
Hrabovec už dorazil do Ostrihomu, aby splnil svoje poslanie. No predbehli ho Matúšovi poslovia, kt. Ilmura varovali a hrabovca zatkli.
Následne sa konal v Trenčíne súd. Najprv predvolali zlatníka. Ku všetkému sa priznáva a odsúdia ho na smrť. Narad prišiel Hrabovec. Vyzradil, že k pomste ho Feliciánom rozpálil. Felicián bol kedysi milý Miladi, ale nevzali sa. Hrab. sa bál, aby Ilmur Miladu nerozsobášil.

Privedú aj Miladu, ktorá žiada odpustenie pre manžela. Drábi privedú Ľudmilu s Vítom pred Matúša na súd. Matúš všetkým povie ako ho Vít zachránil a preto je im odpustené. Sľúbi im svadbu vystrojiť i veno. Žiada Hrabovca o požehnanie páru, no ten začne rozprávať príbeh.
Kedysi, keď mal 18 rokov, zobral si za ženu chudobnú Želmíru. On bol zeman a ona chudobná a tak sa všetci obrátili proti nim. Želmíra mu porodila syna, ale šťastie im nebolo súdené. Želmíra spáchala samovraždu. Zobral teda dieťa a dal ho uhliarke. Po štyroch rokoch sa preň vrátil a dal ho na výchovu kňazovi pustovníkovi. Zmenil si meno „…za bleskom mien býva nie jeden raz hnusoba. Vzal som na seba meno národného Olejkára. Hrabová dolina v stranách hrdého Inovca mi dala meno.“ Naučil sa poznať tajomstvá prírody „Zbroj som zanechal, mysliac; tou vládne teraz každý, tou sa nepomstíš nad svetom. príroda – príroda a jej moci, svetu neznáme, boli mi heslom.“
Ako Olejkár bol čoraz bohatší a oženil sa s Miladou. „.. Milada krásna, bohatá, ale, ach, nešťastná, stala sa mojou. Mne ju svet závidel a mal čo závidieť; jej mňa závideli – ale, ach, nemali čo.“ Začal sa stretávať so zlatníkom, Želmíriným bratom. Milada mu porodila Ľudmilu. Dievča rástlo a chlapec sa dostal do veku, kedy sa musel už niečomu učiť a tak ho Hrabovec vzal k sebe.Toho chlapca uhliarka Vítom pokrstila. „.. Vít a Ľudmila sú moje najvlastnejšie deti.“ Keď si to všetci vypočuli slzy zaliali ich oči. Vít prehovorí k Ľudmile i k otcovi: „Tu stojíme, Ľudmila drahá, na hrobe lásky svojej. Zrozumejme sa, kým doňho vstúpime. Teba tratím, keď som ťa mal dosiahnuť; otca nachádzam, keď ho viac nemať počínam. Kam sa podejem v tomto prepadlisku života?“
Hrabovec im ešte povie, že sa otrávil a prezradí im pravé svoje meno ( ale autor ho neuvádza). Vít žiada Ľudmilu, aby sa ich láska zmenila na súrodeneckú lásku a vstúpi do Čákových služieb. Ľudmila s Miladou žiada o vystavani kláštora, v ktorom budú môcť zomrieť.

„Oka jeho (Matúša) pohľad zaletel za svetlé hory, kde sa smutné jesenné slnko so svetom lúčilo, a tvár jeho žiarila vyšším svetlom jasnejšieho nahliadnutia do tajnej knihu osudu sveta.“

V povesti sú prítomné opisy prírody Považia „.. zelené role, pukajúce sa hory, rozkvitnuté lúkyk západu sa skláňajúce slnko dodávali považiu velebnosti a krásy nevýslovnej.“
Postava Matúša Trenčianského je zidealizovaná a autor ho necháva prehovoriť slová štúrovcov. Autor ho nazýva aj Orlom Trenčianskym.

„V tomto veku nešťastnom bol v Uhorsku jeden pán mocný, veľký, slávny a najdokonalejší. Ako anjel mocný nad mocnými diablami panoval Matúš Trenčiansky nad brehmi Váhu; a sídlo tohoto orla veľkého boli mocné, nedobytné hradby Trenčianského zámku. Od kriváňa až po vtok Váhu do Dunaja sa rozprestieralo jeho držanie, siahajúc do širokosti od hraníc moravských až po Nitru.“
„Ľud môj – ľud môj najdrahší čos’ urobil mena tvojich slávnych dedov hodné? Kde máš znaky života od čias bitky poslednej na poliach bratislavských? Ako keby bol zvon z veže tejto do Váhu mrštil, ktorý by na hrbe hentom skalnom pod krajinou baštou posledných hlas vydal a naplniac sa vo Váhu hlienom a pieskom, na veky umĺkol; tak sa mi zdá odznelým byť život ľudu slovenského od časov osudných pádu veľkomoravského!.. .. Aziatom slúži zem slovenská za hinčovku a my Slováci sme doteraz iba stromy boli, na ktorých sa hinčovalo pokolenie hanebné! Ha – má to aj diaľ ešte tak byť?“
„Sotva sa však zjavil Orol Trenčiansky, poukrývali sa škrekľaví vtáci do svojich dier a hniezd. Ako blesk hromu preráža oblaky aj tie najhustejšie: tak Matúš svojou prítomnosťou porozrážal na všetky štyri strany sveta nepriateľov svojich.“
Autor sa často odvoláva na osud (lós) „.. čo bolo vlastne napísané v knihe osudov ľudských, pre Víta a Ľudmilu odložených.“.