Je na nej stojedenásť kráľov (nezabúdajúc, prirodzene, na černošských kráľov), sedemtisíc zemepiscov, deveťstotisíc biznismenov, sedem a pol milióna pijanov, tristojedenásť miliónov márnivcov, to znamená asi dve miliardy dospelých.“ Malý princ dopadol na púšť v Afrike. Presne na tú, kde havaroval Antoine. Na svojej ceste stretol hada, kvetinu, skaly a líšku. So všetkými sa chvíľu porozprával, aby sa dozvedel čosi o Zemi a o ľuďoch. Antoine sa s princom vydá hľadať vodu, keďže jej zásoby im dochádzajú. Napokon nájdu opustenú studničku, ktorá vôbec nevyzerala ako saharská, ale ako dedinská. Malý princ stále uvažoval o veciach na Zemi. Ľudia hľadajú všetko očami, „ale oči sú slepé. Treba hľadať srdcom“ , povedal malý princ a znovu si pomyslel na svoju kvetinku, ktorú nechal samú na planéte. Poprosil letca, aby mu nakreslil pre ovečku ešte náhubok, aby nezožrala jeho kvetinku. Keď uvidel malý princ jeho maliarske pokusy, iba sa zasmial a skritizoval ich. Ale potom dodal: „Och, bude to dobré, deti vedia ľahko pochopiť.“ Na nasledujúci deň malo byť výročie jeho dopadu na Zem a malý princ ho chcel stráviť presne na tom istom mieste, kde sa to stalo. Vysveľoval Antoineovi, že sa musí vrátiť domov, presne ako on, lebo je zodpovedný za svoju kvetinu, ale žiadal ho, aby nešiel s ním v noci na to miesto, lebo bude vyzerať ako by umieral. Ale on po uštipnutí hadom v tú noc nezomrel, len tu musel zanechať svoje telo, ktoré bolo príliš ťažké a jeho planétka príliš ďaleko, aby ho bral so sebou. Celé letcovo rozprávanie je jeho spomienkou na malého princa po šiestich rokoch. Uvedomil si, že na ovečkin náhubok nenakreslil remienok a preto, len môžeme uvažovať, čo sa asi stalo na jeho planétke. „Zahľaďte sa na nebo. Pýtajte sa: zožrala ovečka ružu – áno, alebo nie? A uvidíte, ako sa všetko zmení.. A nijaký dospelý nikdy nepochopí, že je to také dôležité!“


Idea : „Všetci dospelí boli najprv deťmi. (Ale máloktorý z nich sa na to pamätá).“ píše sa v predslove knižky. Áno, presne o tomto je táto kniha. Je o tom, ako človek postupne dospieva, získava vedomosti, skúsenosti…stáva sa dospelým, no stráca nielen detskú naivitu a nevinnosť, ale aj fantáziu, skutočné hodnoty a zmysel života. Žije rýchlo, rozmýšľa racionálne a realisticky, neustále rieši problémy, je zahĺbený sám do seba a prestáva vnímať veci navôkol. Všetko príliš komplikuje a veci sú pritom také jednoduché. Ako keď malý princ s letcom našli studničku a malý princ povedal: „Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruží v jedinej záhrade…a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú. A predsa to, čo hľadajú, by sa mohlo nájsť v jedinej ruži alebo v troške vody...” Tá kniha je vlastne o tom akí by ľudia mali byť a na čo by nemali zabúdať.