Ľudo Zúbek Jar Adély Ostrolúckej

Dej príbehu sa začína v auguste roku 1846. Eva Jonášova pomáha svojmu otcovi v nedeľnej škole učiť negramotných. Do domu Jonášových prišiel zeman Ostrolúcky a jeho rodina požiadať o pomoc, lebo na koči sa im polámalo koleso. Evička spoznáva dcéru zemana Ostrolúckeho – Adelu. Evička dostáva pozvanie do Zemianskeho Podhradia vyučovať slečnu Adelu slovenčinu. Evička rada prijíma pozvanie. Tu spoznáva život bohatých, ich povýšenosť nad poddanými. Život v panskom kaštieli bol trochu nudný, až kým tam nezavítal barón Rothschütz. Rodina Ostrolúckeho chcela Adelu vydať za baróna. Adela sa proti tomu bránila po svojom – šibalským výsmechom baróna. Výuka slovenčiny sa uberá dobrým smerom, Adela sa učila rýchlo. Evička Adelu zoznamovala so slovenskou literatúrou a slečna Adela zasa Evičku so svetovou. Po večeroch Adela hrala na klavíri a Evička ticho počúvala. Jedného dňa Adelu napadlo aby zašli na faru a v kostole nech Evička zahrá na organe. Evička sa nechala dlho prosiť, až nakoniec pristala. Na organe hrala veľmi pekne. Keď skončila prekvapene zbadala v kostole pána farára a jeho hosťa. Hosťom bol to Ľudovít Štúr. Bol to výnimočný hosť a preto zeman Ostrolúcky pozval pána redaktora na večeru. Po večery sa rozpútala reč o politike. Tu sa dostali do slovnej potýčky barón Rothschütz a redaktor Ľudovít Štúr. Adela hádke urobila koniec a zastala sa Štúra. Návštevy pána redaktora sa stali každodennými. Po čase sa slečna Adela rozhodla a barónovi Rothschütz oznámila: nevydá sa za neho. To malo za následok odchod baróna z kaštiela. Kým spočiatku Štúr chodieval na návštevu k rodine Ostrolúckovcov a väčšinu času venoval rozhovoru s pánmi, neskôr, keď barón odišiel, venoval sa zväčša Adelke. Dni ubiehali veľmi rýchlo. Štúr a Adela si zo seba uťahovali, mali každý iný názor na politiku a o prostom ľude. Štúrovi sa však krok za krokom darilo meniť zmýšľanie mladej slečny. Evička nechtiac vypočula rozhovor urodzených pánov, kde vyjadrili svoju nevôľu z toho, že Adela sa učí slovenčinu a je čoraz častejšie so Štúrom. Matka Adely ospravedlňovala svoju dcéru a nebála sa o ňu. Evička si až teraz uvedomila, že niektorý urodzený majú dve tváre: usmievavú, pre spoločnosť a tú druhú, bez masky pre najbližší okruh príbuzných. Vedela, že si musí dávať veľký pozor. Po troch týždňoch odpočinku Štúr vyhlásil, že sa vracia do Prešporku (Bratislavy). Rodina Ostrolúckovcov sa po týždni chystajú tiež odísť na Ostrú Lúku zo svojho letoviska.

Evička nešla s Ostrolúckymi, ale najprv sa vrátila domov za rodičmi a súrodencami. Bolo to radosti, že sa Evička vrátila. Nebola však doma dlho, podľa sľubu sa vybrala za slečnou Adelou na Ostrú Lúku. Bývali tu na kúrii, čo bola veľká poschodová budova s vežičkami baštového tvaru. Život tu bol iný – prostejší. Adela sa rozhodla, že si objedná „Slovenské národné noviny“. Keďže to nemohla urobiť sama, na prosbu Adelinej matky to urobila Evička. Objednali si ich priamo u redaktora Štúra. Bol to dôvod aby si Adela a Štúr dali osebe vedieť. Horúce leto rýchlo ubehlo. Na jeseň sa Evička vrátila domov. Bolo toho veľa o čom Evička mohla doma rozprávať. Vystačilo jej to na celú zimu. Veľmi sa tešila na budúce leto. Prišla však krutá jar. Celý kraj trpel nedostatkom. Každý netrpezlivo čakal na novú žatvu. Našťastie úroda bola dobrá. Až v auguste sa mohla Evička znovu zvítať s Adelou. Opäť boli spolu na Zemianskom Podhradí. Onedlho sem prišiel aj Štúr. Ostrolúckovci prisľúbili podporu Štúrovi pri uchádzaní sa o miesto vyslanca v sneme za mesto Zvolen. Sľub splnili a Štúr získal mandát. Na zimu sa Ostrolúckovci presťahovali do Prešporku. Evičku zobrali zo sebou. Evičkin brat Miško študoval tiež v Prešporku. Bolo radosti keď navštívila brata. Evička bývala spolu s rodinou Ostrolúckych v dome Moteschitzkovcov. Na tretí deň po príchode do Prešporku prišiel na návštevu Ľudovít Štúr. Potom už bol častým hosťom. Bolo vidno, že si s Adelou dobre rozumejú a pristanú si. Štúr raz zaviedol mladé devy do tlačiarne kde sa tlačili Slovenské národné noviny. Tu spoznáva Evička sadzača - tlačiara menom Laciak. Na jar roku 1848 vypukla revolúcia vo Viedni. Ľud zvrhol obávaného Metternicha. Každý čakal či sa revolúcia prenesie na Prešpork a Budapešť. 15. marca snem v Prešporku odhlasoval zrušenie poddanstva. Štúr sa vyberá do Prahy aby sa dohovoril s českými národovcami o ďalšom postupe. Laciak požiada Evičku o ruku ona však odmietne. V júni 1848 úrady vydávajú zatykač na Štúra, Hurbana, Hodžu. V septembri Hurban verbuje dobrovoľníkov proti Maďarom. Evičkin brat Miško sa prihlasuje a odchádza bojovať. Vojsko dobrovolníkov porážajú, Miško prichádza domov no musí sa skrývať. Evičkinho otca zatýkajú gardisti, celú zimu je vo vezení. Koncom októbra roku 1852 sa Evička vyberá na pozvanie rodiny Ostrolúckych do Viedne. Adela sa s Evičkou radostne výtajú a rozprávajú si čo sa im prihodilo odkedy sa nevideli. Vrhajú sa do víru veľkomesta Viedne. Ich radosť netrvá dlho lebo v marci Adela ochorie. Nič jej nepomáha a 18. marca 1853 zomiera. Evička sa vracia domov.

Na žiadosť sestry Katky odchádza do Prešporku pomáhať k novonarodenému dieťatku. Tu sa znova stretáva s Laciakom a spolu spomínajú na staré pekné a vzrušujúce časy. Ľudovít Štúr sa na poľovačke postrelil a 12. januára 1856 umiera. Evička Jonášová sa vydáva za Laciaka.