Jana Eyrová už ako malé dievčatko osirela. Po smrti jej rodičov si ju zobral do opatery strýko Reed. Strýko po ťažkej chorobe onedlho zomrel, no ešte na smrtelnej posteli si vynútil od svojej manželky súhlas, že bude Janu opatrovať. Pre pani Reedovú je Jana veľkým bremenom no nakoniec súhlasí. Dievča bolo veľmi tiché, chudé, ustrašené pretože cítilo že je v dome nevítané. Sesternice ju stále urážali a bratranec John na ňu žaloval a často ju bil. Bolo to pre ňu ťažké obdobie. Raz večer ju John uvidel pri čítaní knihy a znova ju začal biť, pričom si Jana rozbila hlavu. Keď zbadala krv niečo sa v nej vzbúrilo, začala kričať a bratranca biť. Na ten krik sa zbehli všetky slúžky aj pani Reedová a Janu zavreli do tmavej chladnej miestnosti v ktorej zomrel jej strýko. Vplyvom chladu, strachu a hádam aj straty krvi v izbe omdlela. Zavolali k nej lekára, ktorý sa dozvedel aký má v rodine neradostný život. Po tomto rozhovore navrhol pani Reedovej aby ju poslala do internátnej školy. Tá to s veľkou radosťou urobila a tak Jana vo svojich desiatich rokoch odišla do Lowoodskej školy. Bol to chudobný ošarpaný sirotinec na ktorý prispievali bohatí ľudia. Dievčatá nosili zaplátané rovnošaty, žili v chladných izbách a častokrát dostali jedlo len raz za deň. V týchto zlých podmienkach mnohé ochoreli a zomreli. Jana tu prežila osem rokov. Šesť rokov ako žiačka a dva roky ako učiteľka. Nechcela tu zostať navždy a tak si vo svojich osemnástich rokoch podala inzerát na prácu vychovávateľky. Zanedlho jej prišla odpoveď od pani Fairfaxovej na opatrovanie malého dievčaťa. Veľmi rada prácu prijala a tak z Lowoodu odišla pracovať do Thornfieldu. Keď tam docestovala zbadala pred sebou veľké panstvo. Privítala ju veľmi milá staršia pani, ktorá jej vysvetlila, že sa má starať o malú Adelku o ktorej sa Jana neskôr dozvedela, že jej opatrovateľom je pán Rochester. Adelka si Janu rýchlo získala, lebo bola veľmi milá prostoreká a mala ju rada. Plynuli dni a Jana sa postupne zžívala s domom aj jeho obyvateľmi, ten občas akoby ju prepadol zvláštny nepokoj, a to vtedy keď z podkrovia začula čudné zvuky a zvláštny smiech. Myslela si že sa to smeje jedna zo slúžok a po pár týždňoch na to zabudla. Raz v jeseň sa vybrala do neďalekej dediny a na spiatočnej ceste zbadala na koni postavu muža popri ktorom bežal pes. Bolo už šero a na ceste bola poľadovica, kôň sa pšmykol a pán spadol na zem. Jana mu pribehla na pomoc a dala sa s ním do reči.