Lyrickoepickú skladbu Hájnikova žena začal Hviezdoslav písať po príchode do Námestova v roku 1883 a prácu na nej ukončil v roku 1886.
Príbeh lásky a tragédie trojice mladých ľudí – hájnika Michala Čajku, jeho ženy Hanky a pána Artuša Villániho – zasadil do prekrásnej hornooravskej prírody. Skladba sa člení na 15 častí, začína sa Pozdravom a končí doslovom básnika, ktorý nazval Zbohom. Jednotlivé časti spája jednotný dej, ktorý miestami prerušujú autorove úvahy (reflexie) a piesne (maliniarok, poľovnícke piesne). Súčasťou deja je aj príroda, jej „správanie“, ktoré naznačuje priebeh nasledujúceho deja. Hlavné postavy sú zobrazené s psychologickou prenikavosťou. Každá z nich má jedinečné charakterové vlastnosti a jedinečný vnútorný svet, s ktorými sa čitateľ postupne oboznamuje. Michal je čestný, sebavedomý, hrdý, svedomitý, niekedy vznetlivý muž. Hanka je milá, pozorná, obetavá, verná, i keď niekedy žensky rozmarná. Artuš je sebecký, panovačný aristokrat, ktorý chce za každú cenu dosiahnuť svoj cieľ. I za cenu obetí.
Pozdrav: Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Týmito úvodnými veršami básnik vyjadruje svoj obdiv prírode, ktorá má na človeka obrodzujúci vplyv – lieči, uzdravuje, oživuje. Pomáha zabudnúť na žiaľ a bôľ, obnovuje nádeje.

I.
V prevej časti opisuje básnik hájovňu, ktorá je skrytá v kroví. Stojí istejšie ako hrad. Je chudobná, ale bezpečná. Ochraňuje ju sama príroda, vrchy, ktoré za ňou stoja. Lesy okolo, mocné staré stromy. Po smrti starého hájnika prišli robotníci a hájovňu opravili a obnovili. Vedľa nej je malá záhradka s kvetmi, za domom tečie horská riava, ktorá svojím hlukom prerušuje velebnú tichosť lesa. Chalúpka je schovaná pred svetom. Vedie k nej krivolaká úzka cesta, ukrytá pred drzými pohľadmi. Môže až sem zájsť ľudská zloba?
II.
Starý hájnik Čajka zomrel. Jeho jediný syn Michal sa rozhodol, že už nebude chodiť zo služby do služby, ale usadí sa v otcovej hájovni. Oznámi to aj svojmu pánovi, ktorému sa nepáčilo, že musí prepustiť svojho najlepšieho paholka. Mal však rád Michala, a tak mu dal i rady, i dobré odporúčanie. Michal sa vyoblieka a pobral sa do kaštieľa. Čakal dlho, kým ho vpustili. Najskôr ho kázali odohnať odo dverí, aby s ním ani ten istý vzduch nemuseli dýchať. On však tvrdil, že musí odovzdať pánovi list. Tak sa dostal až do salónu, kde zostal stáť ako ohúrený. Nikdy sa mu ani nesnívalo o toľkej kráse, ktorú tu videl.