Ten mu tiež robí prednášku a snaží sa ovplyvniť a zmeniť jeho život. V noci sa Holden budí a cíti, ako ho profák maznavo hladká po hlave. Holden sa zľakne jeho perverzných chúťok a utečie. Zbytok noci strávi na stanici. Ráno sa rozhodne, že utečie z domu na Západ a vráti sa tam, až keď „niekto bude zomierať a bude ho chcieť ešte poslednýkrát vidieť". Chce sa ešte rozlúčiť so sestrou, majú sa stretnúť pred múzeom a malá Phoebe tam príde aj s kuframi, že vraj chce ísť s ním. Nechce ju však vziať a ona trucuje. Nakoniec jej Holden prisľúbi, že nikde nepôjde a vráti sa s ňou domov.

„Niet takého lokálu na povrchu zemskom, kde by ste vydržali dlhšie sedieť, jedine ak si tam môžete objednať nejaký alkohol a sťať sa. Alebo ak ste tam s babkou, do ktorej ste úplne paf." (Salinger, J. D.: Kto chytá v žite. Smena, Bratislava 1964, str. 78)

„Ja si v jednom kuse predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú na takom velikánskom žitnom poli. Tisíce malých deciek, a široko-ďaleko niet ani jedinkého dospelého, myslím teda okrem mňa. A ja ti stojím na kraji nejakej strašidelnej priepasti. A vieš, čo musím robiť? musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, ak uteká a nedíva sa, kde beží, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. A toto by som robil od rána do večera. Chytal by som tie decká v žite. Viem, že je to bláznovstvo, ale je to jediná vec, čo by som naozaj rád robil." (Salinger, J. D.: Kto chytá v žite. Smena, Bratislava 1964, str. 172)

„Nikdy nikomu o nikom nič nerozprávajte. Lebo potom vám bude každý chýbať." (Salinger, J. D.: Kto chytá v žite. Smena, Bratislava 1964, str. 209).